Půjčky Praha

o půjčkách, půjčování a penězích


Rímske právo II. – otázky na skušku – náhľad prednášky …

Original article

Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Trnavská univerzita / Právnická fakulta / Rímske právo[1][2][3][4][5]

  1. Adjektické ručenie, pojem, druhy tzv. pripojených žalôb (actiones adiectitiae qualitatis).

Adjektická zodpovednosť – prétor zabezpečil veriteľovi žalobu aj proti zastúpenému, aj proti nepriamemu zástupcovi (podriadenej osobe). Hovorí sa o tzv. pripojených (dodatkových) žalobách (actiones adiecticiae qualitatis).

      – takýmito prípadmi boli- 1. nositeľ mocfi bol zaviazaný z právnych úkonov, ktoré urobili jemu podriadené deti a otroci a) na celý záväzok, ak sa podriadený zaviazal na jeho rozkaz, tzv. žaloba z príkazu (actio quod iussu)

                  b) až do hodnoty pekúlia, ak poskytol dieťaťu alebo otrokovi pekúlium alebo im ho dal do správy, tzv. žaloba z pekúlia (actio de peculio)

                  c) ako osobitný spôsob žaloby z pekúlia uvádza sa tzv. acti tributoria v prípade, že podriadený použil peculium alebo jeho časť na prevádzku obchodného podniku a potom nestačil pekuliárny majetok na krytie záväzkov voči tretím. Nositeľ moci mal uspokojiť z pekúlia pomerne podľa podielu nárok všetkých veriteľov bez akejkoľvek prednosti. Ak nositeľ moci pri rozdeľovaní zlomyseľne poškodil niektorého veriteľa, patrila poškodenému prétorská rozdeľovacia žaloba (actio tributoria) na zaplatenie ukrátenej sumy.

                  d) do výšky obohatenia nositeľa moci, tzv. žaloba z prospechu (actio de in rem verso) v prípade, že podriadený to, čo zmluvne získal s tretími, dal do majetku nositeľa moci a nie do užívania pekúlia

            2. nositeľ moci (podnikateľ) bol zaviazaný do plnej výšky plnenia zo záväzkov podriadenej osoby v rámci prevádzky podniku

      – z konania mocensky podriadeného buď síce vznikne záväzková povinnosť podriadeného, ale je nevykonateľná (filius) alebo nevznikne pre neho vôbec (ostatní podriadení)

      – adjektické žaloby- 1. actio de peculio (žaloba z pekúlia)- žaloba, ktorú poskytuje prétor tretiemu proti nositeľovi moci za nesplnený dlh syna alebo vlastného otroka, ak dlh vznikol v rámci pekúlia z konania medzi synom (otrokom) a tretím

            – pekúlium je osobitný majetok, ktorý zveril pater familias svojmu synovi alebo vlastník svojmu otrokovi, aby s ním hospodáril. Peculium zostáva de iure vo vlastníctve hlavy rodiny, syn alebo vlastný otrok ho iba fakticky ovládajú a hospodársky ním disponujú.

            – zodpovednosť nositeľa moci je obmedzená do výšky (veľkosti) pekúlia. Nositeľ moci adjekticky zodpovedá síce celým svojim majetkom, ale len do hodnoty pekúlia.

            – do pekúlia sa zaráta všetko, čo nositeľ moci z pekúlia odňal s úmyslom poškodiť tým tretieho a čo do pekúlia dlhuje, t.j. čo z pekúlia nadobudol s úmyslom, že to do pekúlia vráti. Z pekúlia sa odráta, čo syn alebo otrok dlhujú nositeľovi moci

            – medzi nositeľom moci a jeho podriadenými nemohol vzniknúť žalovateľný a vykonateľný záväzok

            – nositeľ moci je povinný uspokojovať veriteľov syna alebo otroka podľa poradia, v akom sa hlásia (prioritný princíp), kým sa pekúlium nevyčerpá. To znamená, ak pekúlium nepokryje všetky pohľadávky, neskôr prihlásení veritelia nebudú uspokojení. Výnimku tvorilo pekúlium za účelom živnosti alebo reklamného podniku, keď nositeľ moci je povinný veriteľov uspokojiť pomerne (proporčný princíp)

            2. actio de in rem verso (žaloba z prospechu)

            – žaloba, ktorú poskytuje prétor tretiemu proti nositeľovi moci, ak sa ten obohatil z konania svojho syna alebo vlastného otroka

            – zodpovednosť nositeľa moci siaha len po výšku jeho obohatenia

            – pod obohatením sa rozumie nielen pozitívny zisk (zväčšenie majetku), ale aj ušetrenie výdavkov

            – existencia pekúlia nemusela byť nevyhnutným predpokladom použitia tejto žaloby

            – v justiniánskom práve sa žaloba rozšírila i na obohatenie prostredníctvom slobodných osôb

            3. actio quod iussu (žaloba zo splnomocnenia)

            – žaloba, ktorú poskytuje prétor tretiemu proti nositeľovi moci, ak ten splnomocnil tretieho, aby tretí uzavrel so synom alebo otrokom nositeľa moci nejaký úkon

            – actio quod iussu je použiteľná vtedy

                              – ak nositeľ moci vstúpil do úkonu s tretím na základe splnomocnenia adresovaného tretiemu

                              – ak tretí súhlasil s obsahom spnomocnenia

                              – ak tretí konal so synom alebo s otrokom v rámci splnomocnenia

            – nositeľ moci v tomto prípade adjekticky zodpovedá v celej výške všetkých dlhov, ktoré z povereného konania vznikli

            4. actio institoria (žaloba z podnikania)

            – patrila tretím osobám zo zmlúv, ktoré uzavreli so správcom (institor) povereným vedením obchodného (živnostenského) podniku v rámci prevádzky podniku

            – institor bol viazaný obsahom poverenia daného mu nositeľovi moci. Ak prekračoval rámec poverenia a tretiemu to bolo známe, nebola mu priznaná žaloba institoria proti nositeľovi moci

            – okrem institora zodpovedá tretiemu aj nositeľ moci, či zamestnávateľ na základe institorskej žaloby v plnej výške. Bez ohľadu na to, či je institor mocensky podriadeným alebo slobodnou osobou.

            5. actio quasi institoria (akoby institorská žaloba)

            – mal ju každý tretí, ktorý uzavrel zmluvu so správcom majetku (procurator) v rámci vlastníckeho poverenia

            – tretí mohol žalovať samého správcu na základe zmluvy alebo vlastníka majetku, ktorý poveril správcu. Ak správca prekročil rámec poverenia, tretiemu nebola povolená žaloba proti vlastníkovi.

            6. actio exercitoria-

            – žaloba tretieho proti prevádzkovateľovi lodiarskej živnosti (exercitor navis), ak exercitor poveril lodného kapitána (magister navis) riadením svojej lode, za dlhy kapitána z poverenej činnosti

            – prevádzkovateľ lodiarskej živnosti nesie zodpovednosť za dlhy svojho kapitána voči tretím v plnej výške bez ohľadu na to, či magister navis je mu mocensky podriadený alebo je slobodnou osobou 
 

  1. Aké boli vzájomné právne vzťahy medzi spoludedičmi.

Ak bolo niekoľko dedičov, každý z nich bol univerzálnym nástupcom poručiteľa. Práva ostatných spoludedičov ho však obmedzovali na pomerný podiel na jednotlivých kusoch dedičstva. S ostatnými spoludedičmi bol v spoločenskom vzťahu. V súvislosti s pozostalostnými vecami vznikol medzi spoludedičmi spolu vlastnícky vzťah podľa podielov, pričom každý dedič mohol voľne dispo novať svojím podielom.

Deliteľné dedičské pohľadávky a záväzky sa delili medzi dedičov automaticky pomerne podľa podielov Ak išlo o nedeliteľnú pohľadávku, patrila spoludedičom ako solidárnym veriteľom.

Podobne traktoval prétor vzťah viacerých prétorských držiteľov dedič stva (bonorum possessio).

Každý spoludedič sa kedykoľvek mohol domáhať zrušenia majetko vého spoločenstva rozdelením pozostalosti. Rozdelenie sa mohlo usku točniť mimosúdnou pokonávkou alebo žalobou.

b) Ak niektorý z viacerých povolaných dediť nechcel (odmietol), alebo nemohol (zomrel a pod.) prijať dedičstvo, uplatnilo sa právo prírastku. Na základe tohto práva sa  rozšírilo dedičské prá vo ostatných spoludedičov na uprázdnený dedičský podiel. Logicky to vy plývalo zo zásady univerzálnej sukcesie.

c)  Prechod z agnátskeho princípu na kognátsky priniesol nerovnosť medzi dedičmi v neprospech sui heredes a v prospech emancipovaných. Sui heredes totiž prispievali na zveľaďovanie pozostalosti, kým emancipova ný nadobúdal iba pre seba. Aby sa tomu zabránilo, prétor poskytoval emancipovanému bonorum possessio len vtedy, ak dal stipulačnú záruku (cautio de bonis conferendis), že do delby dedičstva dá svoj vlastný majetok (pravda, po odrátaní dlhov – deducto aere alieno). Ak emancipovaný nebol ochotný vniesť svoj majetok do delby, prétor mu odoprel priznať bonorum possessio či už contra tabulas, alebo ab intestato Unde liberi. Hovoríme o zapo čítavaní alebo vnesení majetku (collatio bonorum emancipati).

Jurisprudencia rozšírila povinnosť vnesenia majetku aj na dcéru, ktorá dostala veno, či už bola emancipovaná, alebo bola sua heres zomretého. Mohla sa rozhodnúť, či vnesie (collatio dotis) prijaté veno (dosprofecticia) do delby, alebo nie.

Napokon v poklasickej dobe sa vytvoril všeobecný inštitút vnesenia majetku potomkov (collatio descendentium), pri ktorom všetci potomkovia povolaní dediť boli povinní strpieť, že do dedičstva sa zarátalo všetko, čo dostali bezodplatne za života zomretého. V tomto zmysle v podstate obli gatórnu koláciu (započítanie) poznajú aj súčasné právne úpravy.

  1. Aké bolo právne postavenie otrokov v Ríme.

Postavenie otrokov - otrok bol vecou, predmetom práv a povinností, nie ich nositeľom

      – nemohol nič vlastniť, vo svoj prospech uzavrieť zmluvu, oženiť sa podľa práva a mať nárok na rodinný život

      – otrok právne nadobúdať môže pre pána zmluvami alebo dedením

      – otrokom sa človek alebo narodil (otrokyňa rodila len otrokov bez ohľadu na sploditeľa) alebo stal. Neskôr sa však právne pripustilo, že otrokyňa porodila slobodné dieťa, ak pred pôrodom bola aspoň krátko slobodná. Podľa ius gentium slobodný človek sa stal otrokom, ak upadol do zajatia vo vojne, podľa civilného práva sa otrokom stál napr. insolventný dlžník, ak ho veriteľ predal za rieku Tiber, ten, koho odsúdili na nútené práce, alebo nevďačný prepustenec…

      – otroctvo právne zaniklo buď prepustením na slobodu (manumissio) alebo zo zákona (ex lege)

      – civilné právo poznalo tieto spôsoby prepustenia na slobodu-

                  – zápisom medzi rímskych občanov (manumissio censu)

                  – vo forme súdneho procesu (manumissio vindicta)

                  – testamentom (manumissio testamento)

                  – v poklasickej dobe vyhlásením v chráme pred biskupom (in ecclesia)

                  – ak bol otrok v civilnom vlastníctve pána, stal sa slobodným a rímskym občanom. Ak bol len v bonitárnom vlastníctve, získal prepustením slobodu, nie však rímske občianstvo, iba tzv. latinitas.

      – podľa prétorského práva existovali 3 spôsoby prepustenia-

                                    – listom

      – vyhlásením pred priateľmi

      – prizvaním k stolu

      – otrok, ktorý dostal slobodu prétorským spôsobom, zostal podľa civilného práva naďalej otrokom, ale prétor mu zabezpečoval faktické užívanie slobody pomocou odmietnutia vlastníckej žaloby civilného vlastníka

      – prípady, keď sa stal otrok slobodný priamo z ustanovenia civilného práva

            – otrok, ktorý odhalil vraha svojho pána

            – ak ho pán opustil

            – ak ho pán predal s doložkou, že ho má kupujúci do istého času prepustiť na slobodu 

  1. Aké formy náhody poznalo rímske právo a či dlžník bol zodpovedný aj za náhodilé zničenie alebo poškodenie dlhovanej veci.

Nahoda(zodpovednost za vis maior a custodiu) 

Vis maior: nepredvidatelna neodvratitelna udalost, za kt nenesie zodpovednost nikto okrem dlznika v omeskani

Custodia: nizsi druh nahody, udalost, kt dlznik zabranit mohol ak by starostlivejsie opatroval vec, inak aj zodpovednost za kradez, zodpovednost len v 6tich pripadoch

      Casus(nahoda) je dlznikom nezavinena udalost, za ktoru dlznik spravidla nezodpoveda. Platilo pravidlo za nahodu nikto nezodpoveda. V rimskom prave k nezavinenej udalosti t. j. nahode, patrilo aj neovplyvnitelne spravanie tretieho, napriklad niekto treti odcudzi alebo poskodi dlhovanu vec. Z hladiska tretieho ide o zavinene spravanie(jeho spravanie sa posudzuje ako culpa a nie ako casus), z hladiska dlznika ide o nahodu. Rimske pravo rozlisuje dva druhy nahody: Vis maior(vyssia moc) je neodvratitelna a nepredvidatelna udalost. Platilo o nej pravidlo, nahoda, ktorej nemozno odporovat. Patrili sem:zemetrasenie, zosuv pody, poziar, stroskotanie lode, prepadnutie piratmi, upadnutie do zajatia, prirodzena smrt otrokov a zvierat. custodia(nizsia nahoda) je udalost, ktorej mohol dlznik zabranit, ak by sa starostlivejsie opatroval vec. Napriklad dlhovanu vazu niekto treti odcudzi.

      Hoci za casus(nahodu) nikto nezodpoveda, vyskytuju sa situacie, v ktorych treba riesit problem, kto znasa hosp stratu za nebezpecenstvo(periculum). Zodpovednost za plnenie: ak prislo k nahodnemu zaniku veci, zodpoveda za plnenie dlznik?Ak zodpoveda, musi plnit, ak nezodpoveda, nemusi. Naprklad pri kupnej zmluve platilo pravidlo, ak zanikne predana, ale este neodovzdana vec nahodou, nemusi predavajuci(dlznik) odovzdat predmet kupy, cize dlznik neznasa nebezpecenstvo plnenia.

      Zodpovednost za penaznu odplatu: musi pri dvojstrannych kontraktoch napriek neuskutocnenemu plneniu dlznik poskytnut penaznu odplatu, laebo je oslobodeny od zavazku? Ak zodpoveda, musi zaplatit, ak nie, tak nemusi. Napriklad pri kupnej zmluve platilo pravdilo ak zanikne predana, ale este neodovzdana vec nahodou, musi kupujuci zaplatit kupnu cenu, hoci vec mu predavajuci uz nemoze odovzdat, cize dlznik znasa nebezpecenstvo kupnej ceny.

      Ak prislo k nahodnemu poskodeniu alebo zniceniu veci, za ktore nebolo mozne nikoho robit zodpovednym, nieosl stratu sam vlastnik.

      Zodpovednost za kustodiu: dlznik v niektorych pripadoch zodpoveda nielen za zavinenie, ale aj za starostlive opatrovanie dlhovanej veci. Zodpoveda napriklad aj za furtum sposobenu tretou osobou. Vtedy hovorime, ze dlznik zodpoveda za kustodiu. Pri tejto zodpovednosti sa neskuma zavinenie dlznika, a preto custodia patri do sfery nizsej nahody. V klasickom prave niesli zodpovednost za kustodiu tieto osoby: komodatar, zalozny veritel z rucneho zalohu, predavajuci do odovzdania veci, najomnik, niektori dodavatelia zo zmluvy o diele, napriklad cistic siat, krajcir, niektori dlznici z kvazideliktov, napriklad lodnik, hostinsky a za veci vnesene ich hostami.

      Kto ma zo zmluvy prospech, a teda ma zaujem na jej uzavreti, zodpoveda prisne, to znamena, ze zodpoveda aj za kustodiu napriklad komodatar.

  1. Ako prebiehalo konanie in iure a apud iudicem v procese formulovom.

Charakteristika formulového procesu  - pri formulovom procese bol magistrát aktívnejší. Podrobne sa oboznámil so stanoviskom žalobcu i žalovaného a v spolupráci s nimi vymedzil vlastný predmet a rozsah sporu a s týmto vymedzením odkázal vec na sudcu..

      – legisakčný a formulový proces predstavovali tzv. riadny proces

      – v konaní in iure – určiť sudcu a vymedziť mu rámec pôsobnosti

            – formulovať – vymedziť žalobcovu požiadavku

            – vymedziť argumentáciu žalovaného

      – konanie in iure sa začínalo tým, že sporové strany sa dostavili pred magistráta a končilo sa litiskontestáciou

      – ako v legisakčnom procese žalobca vyzval žalovaného, aby sa dostavil pred magistráta. Nestačilo už len vyzvanie, ale žalobca mal žalovanému oznámiť, že ho chce žalovať a v akej veci. Ak žalovaný výzvu neposlúchol, žalobca mohol použiť i násilie. Žalovaný mohol dať garanciu, že príde v určený deň (vadimonium) alebo sa mohol niekto solventný zaňho zaručiť. Ak sa žalovaný dostavil, žalobca formálne predniesol svoju žalobnú žiadosť a požiadal prétora o povolenie sporu a priznanie žiadanej žaloby. Žalovaný zvyčajne nesúhlasil s prednesom žalobcu a rozvinul diskusiu, v ktorej rozvádzal faktické a právne dôvody, prečo magistrát má žalobu proti nemu odoprieť alebo prečo jej nemá sudca vyhovieť. Na základe tejto diskusie a svojich dojmov magistrát rozhodol, či žalobu odoprie alebo povolí a v akom rámci. Mohlo sa stať, že žalovaný po diskusii pred magistrátom sa rozhodol uznať žalobcov nárok. V dôsledku toho, že žalovaný uznal žalobcov nárok, odpadol spor o tom, či žalobca má nárok. Mohla však zostať sporná výška nároku a na jej ustálenie mohol prértor priznať žalobu z uznania (actio confesoria).

      – spor bolo možné odstrániť aj prísahou pred magistrátom

      – niekedy sa spor pred magistrátom skončil aj pokonávkou (transactio)

      – žalobná formula bola smernicou a rámcom, ktorými sa sudcovi určovalo, za akých podmienok a na aké plnenie má žalovaného odsúdiť v prospech žalobcu a za akých podmienok ho má oslobodiť.. Na začiatku sa v imperatíve uvádzalo meno sudcu. Okrem toho prétor dekrétom vyriekol, že žalobcovi sa proti žalovanému povoľuje viesť súdny spor (iudicium dare).

      – základom tohto súdneho procesu bola dohoda sporových strán tak o sudcovi, ako aj o predmete sporu, a tiež o tom, že sa vynesenému rozsudku podriadia (litis contestatio).

      – litis contestatio znamenala začatie vlastného procesu

            – litis contestatio vyvolávala v spore medzi stranami významné účinky a) právny vzťah medzi stranami sa obnovil, lebo ak sa dokázala pravdivosť vo formule predpokladaného skutkového stavu, namiesto doterajšieho žalobcovho nároku na plnenie nastúpil jeho nárok na odsúdenie žalovaného

      b) litiskontestácia teda skonzumovala pôvodné žalobcovo právo, ktoré mohol žalobca realizovať len prostredníctvom vyneseného rozsudku, a ak rozsudok nebol preň priaznivý, stratil svoj nárok úplne

      c) litiskontestácia prerušovala premlčanie žaloby

      d) žalovaný mohol byť odsúdený len vtedy, ak žalobcovo právo jestvovalo v čase litiskontestácie

      e) žalovaný mal vydať žalobcovi všetko, čo by tento mal, keby žalovaný bol jeho nárok splnil v okamihu litiskontestácie

      f) po litiskontestácii nebolo možné v nijakom smere meniť žalobnú formulu. Bolo možné len žiadať prétora, aby ju prepísal na inú osobu (napr. pri zmene osoby sudcu alebo zmene procesných strán alebo ich zástupcu).

      g) veci, ktoré sa litiskontestáciou stali predmetom sporu, nesmela žiadna zo strán scudziť

            – konanie pred sudcom sa začalo tým, že sporové strany alebo jedna z nich (spravidla žalobca) prišli  k súkromnému sudcovi a požiadali ho, aby v zmysle jeho poverenia za sudcu a na základe formuly uskutočnil jeho poslanie

            – stačilo, aby bola prítomná aspoň jedna zo strán, najmä na začiatku konania. Vtedy sudca pojednával na základe toho, čo mu predostrela alebo doložila prítomná strana.

            – konanie sa uskutočnilo ústne, strany si však jeho priebeh zaznamenávali aj písomne

            – sudca dal rovnako slovo obom stranám, aby sa vyjadrili a predložili dôkazy (zásada prejednacia alebo kontradiktórnosti a zásada rovnosti strán)

            – sudca bol prísne viazaný rozhodovať len na základe dokladov a dôkazov strán. Dôkazné bremeno zaťažovalo toho, kto nejakú okolnosť tvrdil a nie toho, kto ju popieral.

            – rozhodcovo oprávnenie rozhodnúť spor bolo časovo obmedzené. Časové rozpätie bolo 18 mesiacov. Uplynutím 18 mesiacov zanikol aj nárok z litiskontestácie.

            – vykonanie dôkazov bolo vecou strán, preto ani sudca ani štátny orgán nepomáhali

            – pri hodnotení dôkazov mal sudca úplnú voľnosť (zásada voľného hodnotenia dôkazov)

                  – ako vhodné dôkazné prostriedky sa uznávali všetky prostriedky, z ktorých si sudca mohol vyjasňovať skutočnosti na vynesenie rozsudku. Boli to najmä – výpoveď sporových strán

      – svedkovia

      – listiny rozmanitého druhu

      – znalci

                  – mohol sa vyskytnúť prípad, že dokazovanie sudcovi neposkytlo dosť podkladov na rozhodnutie, o správnosti ktorého by bol úplne presvedčený. Vtedy sa mohol sudca vzdať rozhodovania pod prísahou, že sporná vec mu nie je jasná. Spor sa potom mohol zveriť inému sudcovi.

                  – sudca nemal právo opravovať formulu, aj keď chyba v nej bola celkom zjavná (napr. žalobca nesprávne identifikoval požadovanú vec alebo predmet žaloby). Sudca v takom prípade musel žalobu zamietnuť, ale žalobca mohol znovu žalovať o inú (správne uvedenú) vec.

                  – sudca mohol odsúdiť len na výšku uvedenú v kondemnácii. Ak žalobca žiadal viac, ako mu patrilo (plus petitio), a v tomto zmysle znela aj formula a jej kondemnácia, sudca žalobu zamietol a žalobca spravidla nemohol znovu uplatňovať svoj nárok ani v zníženej výške, lebo žalovaný mohol účinne použiť námietku už rozhodnutej veci. Keď žalobca žiadal menej, ako mal skutkový nárok (minus petitio), mohol podľa formuly vysúdiť len to, čo žiadal. Právo na zvyšok mohol uplatňovať len novou žalobou.

                  – po skončení dokazovania vyniesol sudca rozsudok (sententia, iudicatum) za prítomnosti oboch strán. Sudca mal síce voľnosť pri rozhodovaní, ale nemohol rozhodovať ľubovoľne nie len preto, lebo bol viazaný formulou, ale aj preto, lebo pri prevzatí poverenia rozhodovať alebo pri zápise do zoznamu sudcov prisahal, že sa bude spravovať právom a pravdou.

                  – rozsudok musel zodpovedať žalobnej formule, to znamenalo, že musel odsudzovať na určitú peňažnú sumu alebo oslobodzovať, alebo prisudzovať, alebo konštatovať určitú skutočnosť.

                  – sudca nebol povinný rozsudok odôvodniť

                  – rozsudok sa vynesením stával právoplatným (formálna právoplatnosť)

                  – ako mimoriadne opravné prostriedky na zmenu vyneseného rozsudku odsúdený mal však k dispozícii prétorom povolené navrátenie do predošlého stavu alebo zákrok magistráta rovnakého alebo vyššieho stupňa alebo penálnu žalobu proti sudcovi

                  – platila zásada, že rozhodnutá vec sa prijíma za pravdivú

                  – rozsudok mal v zásade deklaratórnu silu, len deklaroval niekdajšie právo žalobcu, nevytváral pre žalobcu nové právo. Pri žalobách o deľbu, kde rozsudok obsahoval prisúdenie (adiudicatio), vznikalo stranám nové právo, rozsudok mal právotvornú, konštitutívnu silu. v oboch prípadoch hovoríme o materiálnej právoplatnosti rozsudku, lebo rozsudok sa stal základom právneho vzťahu medzi stranami.

                  – výkon (exekúcia) rozsudku – úspešný žalobca bol povinný poskytnúť odsúdenému 30-dňovú lehotu na dobrovoľné zaplatenie v rozsudku určenej peňažnej sumy. Ak odsúdený v tejto lehote nezaplatil, žalobca mal k dispozícii exekučnú žalobu (actio iudicati). Žalobca oznámil odsúdenému (exekút- povinný) svoje rozhodnutie žalovať a vyzval ho dostaviť sa pred magistráta.

                  – v konaní in iure odsúdený spravidla uznal rozsudok a prétor povolil exekúciu

                  – odsúdený sa mohol pred magistrátom začať brániť proti rozsudku. Ak sa obrana odsúdeného zdala oprávnenou, magistrát alebo odoprel pripustiť exekučnú žalobu, alebo ju síce pripustil, ale do formuly zapracoval obranu (námietku) odsúdeného a poveril sudcu, aby žalovaného oslobodil alebo odsúdil. Tu kondemnačná suma znela na dvojnásobok pôvodnej kondemnačnej sumy. To preto, aby sa spory bezdôvodne nepredlžovali.

                  – pri exekučnej žalobe mohol byť rozsudok aj oslobodzujúci, a vtedy prakticky plnil úlohu odvolania

                  – pri exekučnej žalobe mal odsudzujúci rozsudok za následok, že žalobca (exekvent) si so súhlasom magistráta odviedol odsúdeného a držal ho v súkromnej väzbe, dokiaľ niekto zaňho nezaplatil alebo dokiaľ si dlh neodpracoval

                  – majetková exekúcia spočívala v tom, že prétor na návrh veriteľa skonfiškoval všetok majetok dlžníka a dal ho k dispozícii na uspokojenie všetkých veriteľov dlžníka. Bol to teda konkurz (bankrot) dlžníka, lebo sa siahlo na celý jeho majetok v záujme rovnomerného uspokojenia všetkých jeho veriteľov, teda aj tých, ktorí svoje pohľadávky ešte žalobou neuplatnili.

                  – správu dlžníkovho majetku vykonával spravidla dosadený opatrovník (curator bonorum).

                  – zákrok proti dlžníkovi sa verejne oznámil, aby sa mohli prihlásiť aj ostatný veritelia

                  – správca speňažil dlžníkov majetok a to dražbou tomu kupujúcemu (emptor bonorum), ktorý ponúkol najvyššie uspokojenie pohľadávok veriteľov 

  1. Ako sa v rímskom procesnom práve od seba odlišovali jednotlivé žaloby.
  1. Actiones in rem a actiones in personam

A.in rem, tento typ zaloby sluzil na presadenie absolutneho subjektivneho prava, pripadne na jeho ochranu, islo predovsetkym o vecne prava. Intentio neuvadzala zalovaneho, nachadzalo sa tu vsak podmienene tvrdenie absolutneho subjektivneho prava. Uplatnujeme nou nas narok na vec. vecnu zalobu oznacuje pojmom vindicatio. Pre ochranu vlastnickeho prava je to rei vindicatio a aj actio negatoria. Je to zaloba posobiaca proti vsetkycm, erga omnes.

A. in personam, sluzili zalobcovi na vymahanie, resp na ochranu jeho obligacnopravnych narokov, meno zalovaneho obsahovala intencia zalobnej formuly. Svoj nazov mala spravidla odvodeny od pravneho vztahu, ktory chranila(actio depositi, actio empti), a. in personam nadvazujuce na lege agere per condictionem, sa nazyvali tiez condictiones. A. in personam mali svoj pravny zaklad spravidla v kontrakte alebo sukromnom delikte, a tiez kvazikontrakty a kvazidelikty, ci dohody.  

  1. Actiones stricti iuris a actiones bonae fidei

A.stricti iuris mali svoj pravny zaklad v civilnom prave, klauzula ex fide bona sa v zalobnej formule nenachadzala a zalobca musel dokazovat vznik zavazku podla civilneho prava. Typickymi pravnymi dovodmi pre vznik A. stricti iuris boli:mutuum, stipulatio, condictio sine causa.

A. bonae fidei, ktore poskytovali sudcovi relativnu volnost pri konecnom rozhodnuti spornej veci. Sudcova autonomia mala zaklad v neurcitej intencii s pripojenou klauzulou ex fide bona. zaloba iudicia ex empto vendito, locato conducto… 

  1. Actiones ex contractu a actiones ex delicto

Toto clenenie zolob zodpoveda pravnym dovodom vzniku zavazkov. Tak ako kauza zavazku mohla byt bud zmluva(contractus)alebo delikt(delictum)Actiones ex contractu a ex delicto su osobnymi zalobami. 

  1. Actiones perpetuae a actiones temporales

A. perpetuae trvale zaloby, nestanovoval pravny poriadok lehotu, v ktorej ich bolo mozne pouzit. Islo najma o civilne zaloby, teda tie, ktorych pravny zaklad predstavoval pramen civilneho prava.

A. temporales, docasne zaloby, podliehali casovemu obmedzeniu. Priradujeme k nim honorarne actiones, teda pretorske a edilske, ktore mali svoj pravny zaklad v civilnej sudnej pravomoci magistrata.  

  1. Actiones directae a actiones utiles

A. directae islo o zaloby v praxi zauzivane, vseobecne zname, pricom mohlo ist o civilne ako aj pretorske actiones, tvoriace relativne stabilnu skalu procesnych prostriedkov na ochranu subjektivnych prav. Aplikovali sa pri standardnych skutkovych podstatach, vyplyvajucich zo zauzivanych pravnych institutov.

A. utiles, tieto zaloby vytvaral pretor podla vzoru prave uvedenych priamych zalob za ucelom ochrany novych pravnych vztahov, takze rozsirenej alebo zmenej skutkovej podstate sa tymto sposobom priznavala obdobna ochrana ako povodnej skutkovej podstate.  

  1. Actiones privatae a actiones populares

A. privatae, sukromne actiones boli standarnymi zalobami na ochranu sukromnopravnych narokov, subjektivnych prav konkretnych osob, a z toho vyplyva aj ich aktivna legitimacia. Pravny ramec, v ktorom subjekty prav nadobudali pravnenia nazvyvame sukromna autonomia.

A. populares boli zaloby obsahujuce tak prvky verejneho prava, resp vseobecnje uzitocnosti, ako aj vyrazny sukromnopravny aspokt. Verejnopravny charakter tychto zalob vyplyval zo skutocnosti, ze tieto actiones sluzili na ochranu vseobecneho zaujmu. Aktivne legitimovany(zalobca) vsak mohol byt ktokolvek. Teda na strane zalobcu vystupovala sukromna osob, obhajujuca vsak verejny zaujem. 

  1. Actiones civiles a actiones honorariae

A. civiles, o civilnych zalobach mozno hovorit v pripade, ak zalobca opieral svoje tvrdenie o civilnu povinnost zalovaneho alebo svoje civilne pravo, teda ak povinnost vyplyvala z pravneho vztahu, ktoreho pravnym zakladom bolo ius civile. A. civiles, ktorych zalobne formuly boli vzdy in ius conceptae sa opierali o zakon, pravny predpis so silou zakona alebo o normu obycajoveho prava. A. civiles preberali tvrdenia zalobcu, ak bolo mozne a ucelove, zo vzorov zalob legisakcneho procesu.

A. honorariae delime na : zaloby s fikciou-pretor v zaujmne spravodlivosti pouziva fikciu, ak chybal niektory z predpokladov na poskytnutie zaloby.

                                          zaloby so zamenou subjektov – condemnatio zalobnej formuly viazala na inu osobu ako intentio, mali velky vyznam pri procesnom zastupeni.

                                          A. in factum – predstavovali kvalitativne novu uroven, pretor vytvoril uplne novy pravny vztah, pretorsky pravny vztah, pricom formula mala intentio koncipovanu in factum. 

  1. Actiones rei persecutoriae, actiones poenales, actiones mixtae

A. rei persecutoriae, su to zaloby veci prenasledujuce, ktore zalobcovi sluzili na vymahanie veci. Zaradujeme sem nielen standardne vindikacne zaloby, ale tiez actiones, ktore vznikli ex contractu, teda typicke obligacne zaloby, pricom pojem res, treba interpretovat ako obsah plnenia pozadovaneho od zalovaneho.

A. poenales, pravnou skutocnostou pre aktivnu legitimaciu k takejto zalobe bol sukromny delikt, islo teda o zalobu ex delicto, ak bol pachatel podriadeny inej osobe, su to noxalne zaloby, cielom penalnych zalob bolo potrestanie za protipravny cin. v pripade kondemnacneho rozsudku povinnost odsudeneho zaplatit vitaznemu zalobcovi pokutu.

A. mixtae, tkz. zmiesane zaloby kumulovali v sebe funkciu oboch predchadzajucich typov zalob, patri sem actio iudicati(exekucna zaloba) , ktora znela na dvojnasobok, a to preto, aby sa spory zbytocne nepredlzovali, takze tymto sposobom pravny poriadok vytvaral nepriamy natlak na uz odsudeneho, aby bez dalsieho sobrovolne splnil rozsudok.

      Zaloba(actio), ochrana sama sa uskutocnuje formalnym prostriedkom, ktory nazyvame zaloba. zaloba v modernom chapani je pritom abstraktnym prostriedkom a jej nalezitosti urcuje procesne pravo, moznu je teda pouzit na ochranu akehokolvek subjektivneho prava. Zalobca preto nemusi kvalifikovat svoje subjektivne pravo ako zaklad zaloby, to je vecou sudu.

      Rimske nazeranie na zalobu je ine. Vychadzali z ochrannej stranky subjektivneho prava a zdoraznovali ju, pricom vyrazom zaloba oznacovali rovnako materialne subjektivne pravo. ako aj jeho procesnu ochranu. Materialne subjektivne praco videli len cez jeho uplatnovanie a ochranu zalobou. Rimska zaloba teda vyjadrovala vzdy len urcite subjektivne pravo, takze kazde subjektivne pravo malo svoju zalobu.

      Rimska zaloba sice vychadzala jednostranne od zalobcu, ale vrcholila v dohode o spore(litis contestatio), v ktorej zalobca a zalovany v pritomnosti pretora sa dohodli o rozhodcovi ako aj o tom, za akych podmienok zalovany suhlasi, aby ho sudca odsudil v prospech zalobcu. Neskor zaloba stratila zmluvny charakter litiskontestacie a stala sa jednostrannym aktom na ochranu subjektivneho prava. Tym sa odclenila materialna stranka od procesnej. Zaloba nadobudala dvojaky zmysel:ako procesny prostriedok a ako sudne vymahatelny narok.

      Zaloby delime:osobne a vecne, civilne a pretorske(fiktivne, so zamenou subjektov, in factum, prisneho prava a spocivajuce na dobromyselnosti a arbitrarne, priame a obdobne zaloby, zaloby meritorne exekucne a urcovacie, vymahajuce trestne a zmiesane, zakonne spory a spory spocivajuce na imperiu, trvale a docasne zaloby.

  1. Aký bol rozdiel v právnom postavení hlavy rodiny (pater familias) a ostatných členov rodiny.

Pater familias – mohol byť len muž

      – mal suverénnu patriarchálnu moc nad svojou rodinou

      – len pater familias mal plnú právnu subjektivitu a bol nositeľom majetkovo-právnej zodpovednosti

      – moc hlavy  rodiny sa prejavovala nad podriadenými vo viacerých smeroch

            – otcovská moc nad deťmi (patria potestas)

            – manželská moc (manus)

            – moc nad slobodnými osobami, ktoré boli prechodne osobne závisle od hlavy rodiny – delikventi, insolventní dlžníci, vykúpení z otroctva (mancipium)

            – moc nad vlastnými otrokmi (dominica potestas)

      – patria potestas – muž získal otcovskú moc predovšetkým narodením detí z riadneho manželstva, ďalej osvojením alebo formou adrogácie alebo adopcie svojprávnych alebo nesvojprávnych osôb a napokon uzákonením (legitimatio) vlastných prirodzených detí, či tým, že prirodzení rodičia neskôr uzavreli manželstvo

            – otcovská moc zahŕňala právo disponovať životom a smrťou podriadených detí a u novonarodených detí právo uznať ich alebo odložiť, predať podriadené deti, prenechať ich na osvojenie alebo odovzdať do mancipia z dôvodu nahradenia škody

-proti zneužívaniu alebo hrubému vykonávaniu otcovskej moci sa mohol použiť domáci súd alebo mimoriadne preskúmanie. Na ochranu práva otca, mohla hlava rodiny použiť svojpomoc, neskôr vlastnícku žalobu a prétorské interdiktum na odvedenie si detí z rúk neoprávneného.

 – obsah otcovskej moci – právo nad životom a smrťou

                        – právo uznať či odložiť novorodenca

                        – právo predať podriadené dieťa

                        – právo prenechať na osvojenie

  1.               právo prenechať do mancipia

 – otcovská moc zaniká – smrťou nositeľa moci alebo dieťaťa

                        – znížením právnej spôsobilosti otca alebo dieťaťa (capitis deminutio)

                        – osamostatnením sa, prepustením dieťaťa z otcovskej moci (emancipatio)

                        – daním k adopcii

                        – trikrát predaj syna

                        – vydajom dcéry

- manželská moc – muž ju získal len vtedy, keď sa manželka jeho moci výslovne podrobila. Manželstvá, v ktorých sa manželka podriadila manželskej moci boli matrimonium cum manu a manželstvá, v ktorých sa nepodriadila boli matrimonium sine manu.

 – podriadenie sa manželskej moci malo za následok stratu majetkovoprávnej spôsobilosti manželky v prospech manžela.Manželská moc (manus) robila manželku osobne závislou od manžela najmä v majetkovoprávnych veciach. Manžel nemal právo nad jej životom, ani ju nemohol predať, ale manželka podriadením sa manželskej moci strácala majetkovoprávnu spôsobilosť v prospech manžela. 

  1. Aký bol v Ríme rozdiel medzi alternatívnym záväzkom (obligatio alternativa) a alternatívnou možnosťou plnenia (alternativa facultas) a aký medzi deleným záväzkom (obligatio pro parte) a nedeleným záväzkom.

Alternatívny záväzok a alternatívna možnosť plnenia

alternatívny záväzok (obligatio alternativa) 

- dlžník dlhuje niekoľko plnení tak, že povinný je splniť len jedno z nich

 – právo voľby patrilo zvyčajne dlžníkovi, ak sa nedohodlo inak

 – nebezpečenstvo znáša dlžník

alternatívna možnosť plnenia (alternativa facultas) 

- dlhuje sa len jedno plnenie, avšak dlžníkovi sa dáva možnosť oslobodiť sa aj iným určitým plnením

 – nemožnosť dlhovaného plnenia, najmä ak nastala po vzniku záväzku, oslobodzuje dlžníka od záväzku (pravda, len v prípade, že túto nemožnosť plnenia nezavinil sám dlžník)

  1. nebezpečenstvo znáša veriteľ 

Ak sa na strane dlžníka alebo veriteľa zúčastnilo viac subjektov, spravidla išlo o delený (čiastkový) záväzok (obligatio pro parte) Záväzok sa tu delil na toľko samostatných a navzájom nezávislých záväzkov, koľko bolo zúčastnených subjektov, ako dlžníkov alebo veriteľov.

Kumulatívne záväzky

Na rozdiel od delených záväzkov sa pri účasti viacerých subjektov mohli ich plnenia kumluovať, hromadiť tak, že veriteľ mohol od každého z viacerých dlžníkov žiadať celé plnenie alebo dlžník bol povinný každému z viacerých veriteľov splniť celý záväzok. Základ kumulatívneho záväzku bol v trestnom charaktere niektorých záväzkov.

  1.  
  1. Aký bol v Ríme rozdiel v právnom postavení syna pod otcovskou mocou (filius familias) a otrokom (servus).

Postavenie otrokov - otrok bol vecou, predmetom práv a povinností, nie ich nositeľom

      – nemohol nič vlastniť, vo svoj prospech uzavrieť zmluvu, oženiť sa podľa práva a mať nárok na rodinný život

      – otrok právne nadobúdať môže pre pána zmluvami alebo dedením

      – otrokom sa človek alebo narodil (otrokyňa rodila len otrokov bez ohľadu na sploditeľa) alebo stal. Neskôr sa však právne pripustilo, že otrokyňa porodila slobodné dieťa, ak pred pôrodom bola aspoň krátko slobodná. Podľa ius gentium slobodný človek sa stal otrokom, ak upadol do zajatia vo vojne, podľa civilného práva sa otrokom stál napr. insolventný dlžník, ak ho veriteľ predal za rieku Tiber, ten, koho odsúdili na nútené práce, alebo nevďačný prepustenec…

      – otroctvo právne zaniklo buď prepustením na slobodu (manumissio) alebo zo zákona (ex lege)

      – civilné právo poznalo tieto spôsoby prepustenia na slobodu-

                  – zápisom medzi rímskych občanov (manumissio censu)

                  – vo forme súdneho procesu (manumissio vindicta)

                  – testamentom (manumissio testamento)

                  – v poklasickej dobe vyhlásením v chráme pred biskupom (in ecclesia)

                  – ak bol otrok v civilnom vlastníctve pána, stal sa slobodným a rímskym občanom. Ak bol len v bonitárnom vlastníctve, získal prepustením slobodu, nie však rímske občianstvo, iba tzv. latinitas.

      – podľa prétorského práva existovali 3 spôsoby prepustenia-

                                    – listom

      – vyhlásením pred priateľmi

      – prizvaním k stolu

      – otrok, ktorý dostal slobodu prétorským spôsobom, zostal podľa civilného práva naďalej otrokom, ale prétor mu zabezpečoval faktické užívanie slobody pomocou odmietnutia vlastníckej žaloby civilného vlastníka

      – prípady, keď sa stal otrok slobodný priamo z ustanovenia civilného práva

            – otrok, ktorý odhalil vraha svojho pána

            – ak ho pán opustil

            – ak ho pán predal s doložkou, že ho má kupujúci do istého času prepustiť na slobodu 

Alieni iuris a otroci – osoby alieni iuris boli nesvojprávnymi osobami v prospech hlavy rodiny.

      – v dôsledku toho nemohli vlastniť majetok a nemohli mať ani práva. Keby boli majetok alebo práva nadobudli, nadobudli by ich pre hlavu rodiny. V klasickej dobe prišlo k osamostatneniu sa syna tým, že sa začali uznávať niektoré jeho záväzky zo zmlúv. So zreteľom na majetkovoprávnu nespôsobilosť podriadeného syna, bolo možné od neho vymáhať jeho záväzky, až keď sa stal svojprávnym. Iným prostriedkom bolo tzv. peculium, keď pater familias odovzdal podriadenému synovi do samostatnej faktickej správy časť svojho majetku, s tým, aby na ňom hospodáril, prípadne, aby si aj výsledky svojho hospodárenia ponechal. Takýto majetok sa účtovne viedol oddelene od ostatného majetku hlavy rodiny, právne však zostával majetkom hlavy rodiny. Synovi- vojakovi sa dovolilo v obmedzenej miere právne disponovať majetkom, ktorý nadobudol ako vojak. V takomto prípade syn mohol disponovať týmto majetkom medzi živými i v testamente. Ak tak neurobil, pripadlo peculium castrense hlave rodiny z titulu otcovskej moci nad ním. Podobná výhoda sa priznala synovi- štátnemu úradníkovi, pokiaľ išlo o majetok nadobudnutý z tejto funkcie (tzv. peculium castrense)

      – v poklasickej dobe cisár Konštantín priznal synom možnosť dediť po matke – bona materna, tým, že otcom odňal právo tento majetok scudziť. Dovtedajšie právo otca k majetku syna sa začalo chápať len ako zákonné požívacie právo (ususfructus) a za vlastníka majetku sa pokladal syn. A čoraz viac silnela tendencia majetkovo osamostatniť syna a deti.

 

  1. Aký právny význam mali v systéme rímskeho záväzkového práva kvázidelikty a ktoré to boli.

Kvázidelikty - určité skutkové podstaty, ktoré pre nedostatok zlého úmyslu neboli vlastnými deliktami, ktoré však obdobne ako vlastné delikty zakladali zodpovednosť za spôsobenú majetkovú škodu. Táto zodpovednosť vyplývala z prétorského práva a vymáhala sa prostredníctvom actio in factum.

      – najvýznamnejšími kvázideliktmi boli prípady noxálnych škôd. Boli to prípady, v ktorých škodu spôsobil podriadený človek alebo zviera. a to konkrétne – ak otrok naplnil skutkovú podstatu deliktu

                        – ak v staršej dobe skutkovú podstatu deliktu naplnilo dieťa podriadené otcovskej moci; neskoršie také dieťa samo zodpovedalo za delikty, ktoré spáchalo

                        – ak domáce zviera spôsobilo škodu inému

                        – vo všetkých týchto prípadoch bol za škodu zodpovedný nositeľ moci, mohol sa však od zodpovednosti oslobodiť tak, že škodca alebo zviera poškodenému vydal

      – justiniánske inštitúcie uvádzajú tieto kvázidelikty-

                  – vyliatie alebo vyhodenie veci z bytu na verejné miesto, ktorá chodcovi spôsobila škodu – obyvateľ bytu bol bez ohľadu na subjektívne zavinenie zaviazaný nahradiť škodu- poškodený mal žalobu o vyliatych a vyhodených veciach (actio de effusis et deiectis). Ak bol chodec usmrtený, mohol žalobu uplatniť ktokoľvek (actio popularis) a škodca bol odsúdený na pokutu 50 000 sesterciov.

                  – ak niečo bolo v dome položené alebo zavesené tak, že mohlo spadnúť na verejnú cestu a poškodiť chodca – komukoľvek patrila žaloba o položenom alebo zavesenom (actio de posito vel suspenso) proti obyvateľovi domu na peňažnú pokutu 10 000 sesterciov

                  – ak veci cestujúcich loďou alebo zdržiavajúcich sa v hostincoch ukradli alebo bezprávne poškodili lodníci, hostinskí alebo ich zamestnanci- poškodení mohli uplatniť svoj nárok žalobou z krádeže alebo žalobou in factum na dvojnásobok. Tieto žaloby mali penálny charakter.

                  – ak sudca pri vynášaní rozsudku porušil svoju povinnosť zo zlého úmyslu, z prenáhlenosti alebo z nevedomosti, bol povinný odsúdenému nahradiť škodu a poškodenému patrila žaloba o peňažnú pokutu

                  – poškodený mohol žalovať zememerača alebo znalca, ak mu porušením povinnosti spôsobil škodu

                  – pokazenie otroka (corruptio servi)- podpora otroka na úteku alebo pri spáchaní deliktu alebo nebezpečných činov, ktorými došlo k smrti alebo poškodeniu osoby

                  – zneuctenie hrobu- kto násilne vylámal alebo otvoril cudzí hrob a doňho pochoval mŕtvolu svojho príbuzného alebo cudzej osoby. Pokuta vo výške 100 000 sesterciov.

                  – prisvojenie si vecí daňovníka- daňovníkovi patrila žaloba na dvojnásobok (duplum), po roku na simplum

                  – osobitné žaloby pri tajnom vyrubovaní stromov, pri ušliapaní v tlačenici, pri krádeži u klientov na lodiach, v hostincoch a pod. zamestnancami, za neprimeranú úctu voči matkám a nedospelcom, obťažovanie na ulici, posmešmé pokrikovanie, ohováranie aj neprítomného, rozširovanie infamujúcich správ,… 

  1. Aký význam mali v rímskom práve žaloba (actio) a námietka (exceptio).

Zaloba, namietka a ich vyznamy

 

      Zaloba(actio), ochrana sama sa uskutocnuje formalnym prostriedkom, ktory nazyvame zaloba. zaloba v modernom chapani je pritom abstraktnym prostriedkom a jej nalezitosti urcuje procesne pravo, moznu je teda pouzit na ochranu akehokolvek subjektivneho prava. Zalobca preto nemusi kvalifikovat svoje subjektivne pravo ako zaklad zaloby, to je vecou sudu.

      Rimske nazeranie na zalobu je ine. Vychadzali z ochrannej stranky subjektivneho prava a zdoraznovali ju, pricom vyrazom zaloba oznacovali rovnako materialne subjektivne pravo. ako aj jeho procesnu ochranu. Materialne subjektivne praco videli len cez jeho uplatnovanie a ochranu zalobou. Rimska zaloba teda vyjadrovala vzdy len urcite subjektivne pravo, takze kazde subjektivne pravo malo svoju zalobu.

      Rimska zaloba sice vychadzala jednostranne od zalobcu, ale vrcholila v dohode o spore(litis contestatio), v ktorej zalobca a zalovany v pritomnosti pretora sa dohodli o rozhodcovi ako aj o tom, za akych podmienok zalovany suhlasi, aby ho sudca odsudil v prospech zalobcu. Neskor zaloba stratila zmluvny charakter litiskontestacie a stala sa jednostrannym aktom na ochranu subjektivneho prava. Tym sa odclenila materialna stranka od procesnej. Zaloba nadobudala dvojaky zmysel:ako procesny prostriedok a ako sudne vymahatelny narok.

      Zaloby delime:osobne a vecne, civilne a pretorske(fiktivne, so zamenou subjektov, in factum, prisneho prava a spocivajuce na dobromyselnosti a arbitrarne, priame a obdobne zaloby, zaloby meritorne exekucne a urcovacie, vymahajuce trestne a zmiesane, zakonne spory a spory spocivajuce na imperiu, trvale a docasne zaloby.

      Namietka(exceptio). Formulovy proces umoznil vlozit do formuly na ziadost stran, vynimocne ex offo, namietku. Robil tak na svoju obranu zalovany, v tom pripade mohol zalobca vsunut svoje tvrdenie ako replicatio a proti namietke zase zalovany reagovat novou namietkou duplicatio.

      Namietka bola procesnym prostriedkom a pomohla urobit rozhodovanie pruznejsim a spravodlivejsim. Nou sa v podstate nepopiera zalobcovo pravo, ale namietalo sa, ze je neopodstatnene. Namitky boli vytvormi pretorskeho prava, ale opierali sa aj o civilne pravo alebo o pretorske. Na namietku zalovaneho sa pri rozhodovani mohlo v zasade prihliadnut, len ak bola zahrnuta do formuly, preto ju zalovany musel uplatnit uz v konani in iure. Ak ju pretor uznal za vyznamnu, povolil sice zalobu, ale vo formuly zaroven prikazal rozhodcovi zamietnut zalobu, ak by sa dokazal skutkovy stavnamietky.

      V poklasickej dobe namietku nahradza praescriptio, ktore bolo umiestnene priamo v zalobe pred zalobnou ziadostou, intenciou, a preto si sudca musel objastnit jej opravnenost pred rozhodovanim o veci samej.

      Namietky sa rozdelovali na zrusujuce(peremptoriae) a odkladacie(dilatoriae). Zrusujuca namietka vylucovala zalobu navzdy, naopak odkladacia vylucovala ucinnost zaloby len v case jej uplatnenia.   

  1. Aký význam priznávalo rímske právo súkromné podvodu (dolus malus) pri právnom úkone.

Podvod – omyl vyvolaný zlomyseľnosťou druhého

      – podľa ius civile podvod nemal vplyv na platnosť právneho úkonu

      – ochranu proti podvodu zaviedol prétor poskytnutím – žaloby z podvodu (actio doli)

                  – námietky podvodu (exceptio doli)

  1. navrátenia do pôvodného vzťahu (restitutio in integrum) 

 

  1. podvod. Vo svojej podstate bol deliktom prétorského práva a mal širší význam než len ovplyvnenie pohnútky. Preto bolo možné použiť žalobu z podvodu ACTIO DOLI aj vo všetkých tých prípadoch keď niekto utrpel škodu na majetku zo zlomyseľného konania druhého a so žalobou mohol vymôcť úplnú náhradu škody.
  2. Dolus (podvod) alebo aj dolus malus (zlomyselnosť) je delikt prétorského (honorárneho) práva spočívajúci v úmyselnom poškodení druhého lstivým konaním.
  3. Proti podvodnému, zlomyselnému konaniu poskytol prétor žalobu nazvanú ACTIO DOLI

- je použiteľná len vtedy, ak poškodený nemá k dispozícii inú žalobu

- obsahuje arbitrárnu aj reštitučnú klauzulu, t.j. žalovaný sa môže vyhnúť        

 odsúdeniu, ak vec reštituuje

- odsúdenie smeruje na jednoduchú hodnotu veci

- premlčuje sa po 1 roku

 

  1. Akým spôsobom a kto nadobúdal v Ríme vlastníctvo k plodom veci (fructus).

Nadobudnutie vlastnickeho prava k plodom

  Ak nie su plody oddelene od plodonostnej veci, nie su samostatnymi vecami. Pokial su plody spojene s plodonostnou vecou, pokladaju sa za nesamostatnu sucast veci, a preto teda patria vlastnikovi materskej veci, a len co sa oddelia, stavaju sa predmetom sukromneho prava. Oddelene plody sa priznavali vlastnikovi plodonostnej veci, ktory ich nadobudol v dosledku svojho vylucneho prava samym oddelenim(separatio). Existovali vsak aj osoby, ktore vylucovali vlastnika z nadobudania plodov. Boli to dobromyselny drzitel, dedicny najomca(emphyteuta), pozivatel(ususfructuar) a arendator(colonus).

      Dobromyselny drzitel(bonae fidei possessor) bol v pravnej situacii ako vlastnik veci. Vec nadobudol ex iusta causa a povazoval sa za vlastnika, vystupoval teda namiesto vlsatnika. K pozemku nadobudol vlastnicke pravo sice vydrzanim, avsak k plodom, podobne ako vlastnik veci uz oddelenim, ale v zasade z ineho dovodu ako vlastnik veci. Odovodnovalo sa vyrobnym principom, t.j. drzitelovi sa priznavalo vlastnicke pravo v dosledku vynalozenej prave a vynalozenych nakladov na danu plodonostnu vec. Zcatie sporu a vlastnicke prava k plodom, ak totiz vlastnik zacal spor voci dobromyselnemu drzitelovi(rei vindicatio), v okamihu vstupenia do sporu zalovanemu uz plody nepatrili, lebo uspesny zalobca nadobudol okrem podstaty aj vsetky plody existujuce po litiskontestacii. Odovodnene to bolo tym, ze zacatie sporu sa kazdy dobromyselny drzitel staval nedobromyslenym.

      Dedicny najomnik a pozivatel nadobudali namiesto vlastnik ako vecne opravneni vlastnicke pravo k plodom. Nadobudali ich originarnym sposobom a to dedicny najomnik uz ich oddelenim a pozivatel uchopenim(perceptio).

      Arendator(colonus) ziskaval vlastnicke pravo na zaklade prava zakotveneho v zmluve o arende, podla ktorej bol opravneny brat z prenajatej veci plody. Jeho nadobudanie sa chapalo ako odovzdanie a preto islo o nadobudanie derivativne, nadobudal ich uchopenim.

      Rozonavame teda oddelenie a zber. Pri oddeleni nezaleztalo na to, ci ho niekto uskutocnil sam z vlastnej vole alebo ci k nemu doslo spontanne. Zbieranie plodov vsak predpokladalo konanie smerujuce k ziskaniu drzby. Preto ak vlastnik opravnenemu nedovolil alebo neumoznil zber plodov, opravnenemu zostavala len obligacna zaloba o nahradu skody alebo actio doli.

 

  1. Bezdôvodné obohatenie sa, pojem, predpoklady a aké boli jej druhy v poklasickom práve.

O bezdôvodnom obohatení hovoríme v prípade, keď niekto získal nie čo na škodu druhého bez právneho dôvodu (sine iusta causa). Rímske prá vo nepoznalo všeobecný pojem bezdôvodné obohatenie. Pôvodne sa sem zahŕňalo zaplatenie neexistujúceho dlhu, neskôr sa pripojili aj niektoré ďalšie prípady.

Prípady bezdôvodného obohatenia pochádzajú z oblasti abstraktných právnych úkonov. Ak pri nich chýba právny dôvod, právne účinky síce na stanú, ale pomocou condictio sine causa bolo možné dosiahnuť vyrovnanie; napríklad mancipácia domu na základe neplatnej kúpy bola účinná a na dobúdateľ sa stal vlastníkom domu, hoci kúpa bola neplatná. Pôvodný vlastník mohol vymáhať spätný prevod vlastníctva domu pomocou condic tio sine causa.

Predpokladmi bezdôvodného obohatenia boli:

-    obohatenie na škodu iného,

-   k obohateniu došlo bez vôle poškodeného a

-   obohatenie bolo bezdôvodné (ex iniusta causa). Obohatenie mohlo spočívať v rozmnožení majetku (napr. v získaní veci, pohľadávky alebo držby), ale aj v ušetrení nevyhnutných výdavkov.

Bezdôvodné obohatenie zakladalo právny vzťah podobný reálnemu kontraktu, v dôsledku ktorého obohatený bol povinný vydať obohatenie a poškodenému len na ten účel patrila condictio sine causa.

V poklasickej dobe treba rozoznávať tieto prípady bezdôvodného obo hatenia:

a) obohatenie z nemravného dôvodu - condictio ob turpem (aut inius-tam) causam - bolo dané tým, že niekto prijal plnenie, ktoré bolo v rozpore s dobrými mravmi alebo so zákonným zákazom. Vymáhať späť to, čo sa už plnilo, však nebolo možné, ak aj odovzdanie plnenia bolo zavrhnuteľné (napr. odovzdanie peňažnej sumy pri navádzaní na falošnú prísahu), a to so zreteľom na zásadu, že „v rovnakej nečestnosti lepšie je postavenie dr žiaceho” (in pári turpitudine melior est possidentis conditio);

b) obohatenia z prijatia nedlhú (condictio indebiti) vzniklo tým, že nie kto z ospravedlniteľného omylu (errorfacti, nie error iuris) splnil dlh, ktorý V skutočnosti neexistoval (indebitum). Ak plniaci vedel o neexistencii dlhu, nemohol požadovať vrátenie plneného;

c) obohatenie v dôsledku odovzdania na určitý účel (condictio causa dáta causa non secuta), ktorý sa neuskutočnil (do ut des; do utfacias), nastalo vtedy, keď niekto plnil v očakávaní určitého budúceho výsledku a ten po tom nenastal. Napríklad vopred sa odovzdalo veno a potom sa manželstvo neuskutočnilo;

d) bezdôvodné obohatenie v užšom zmysle (condictio sine causa) nastá va v určitých prípadoch, v ktorých

-    nadobudnutie hneď od začiatku nemalo nijaký základ (condictio ob nul-lam causam), napríklad nadobudnutie vlastníctva len v dôsledku zmie šania alebo spojenia veci,

-    nadobudnutie neskôr stratilo právny podklad (condictio ob causam fini-tam), napríklad vymáhanie uvoľneného závdavku.

Novodobé právne poriadky poznajú všeobecný pojem bezdôvodné obohatenie, ktorý je použiteľný na širší okruh situácií, než boli prípady kondikcií sine causa v rímskom práve.

  1. Bezprávne poškodenie cudzej veci (damnum iniuria datum) a predpoklady vzniku záväzku.

Protipravne poskodenie cudzej veci

 

      Damnum iniura datum. Protipravnym poskodenim veci sa rozumelo umyselne alebo z nedbanlivosti sposobene poskodenie cudzieho majetku. Tento delikt bol vymedzeny v Akviliovom zakone v prvej a tretej kapitole. Akviliov zakon sa delil na tri kapitoly. Kazda z nich upravovala iny druh sposobenia skody. V prvej kapitole sa predvidalo protipravne zabitie cudzieho otroka alebo cudzieho 74noheho zvierata z criedy(pecus quardrupes). V druhej kapitole sa upravoval postih vedlajsieho rucitela, ktory namiesto toho, aby od dlznika vymahal dlh, odpustil mu ho formou akceptilacie. V tretej kapitole sa upravovali ine druhy sposobenia skody a to spalenim(urere), zlomenim(frangere), znicenim(rumpere) cudzej hnutelnej alebo nehnutelnej veci, dalej zranenim cudzieho otroka alebo 4noheho zvierata z criedy zabitim alebo zranenim ineho zvierata, nepatriaceho medzi 4nohe z criedy, napr pes, sliepka.

      Predpokladom vzniku zavazku ex lege Aquilia bolo, ze skoda bola sposobena protipravne, v rozpore s objektivnym pravom, skodu subjektivne zavinil skodca a skodu mu bolo moz ne pripisat k vine, ci uz vo forme zleho umyslu, alebo hoci len z nedbanlivosti(culpa levis, culpa lata), skoda bola vysledkom priameho, bezprostredneho posobenia, a to povodne len pozitivneho telesneho posobenia na vec. Neskor sa pripustila actio legis Aquiliae utilis alebo actio in factum aj v pripadoch, ked sa na vec telesne neposobilo, ak niekto napr postavil pred otroka jed a ten ho nevedomky vypil. Poskodeny musel byt vlastnikom poskodenej veci.

      Z protipravneho poskodenia vyplyva pre poskodeneho actio legis Aquiliae, ktora sa postupne priznavala aj ako actio utilis alebo actio in factum v suvislosti s rozsirujucim sa vykladom predpokladov bezpravneho poskodenia veci podla lec Aquilia. Actio legis Aquiliae bola vo svojej podstate penalnou zalobou, teda zalobou znejucou na pokutu, neskor prevzala aj reiperzekutornu funkciu(actio mixta). Zmiesany charakter zaloby sposoboval, ze spolupachatelia boli viazani kumulativne, t.j. kazdy pachatel na nahradu celej skody.

      Treba tiez poznamenat, ze prva kapitola Akviliovho zakona obsahovala ustanovenie, ze ak pachatel pred pretorom zapieral spachanie skodliveho cinu, vyska pokuty sa zdvojnasobila, to vsak sa nevztahovalo na zapieranie vysky sposobenej skody.

  1. Čím sa v Ríme odlišovali obligácie z kontraktov od obligácií z deliktov.

                                 c) Porovnaj záväzky z kontraktov a z deliktov 318-321/243,265

 Záväzky z kontraktov(obligationes ex contractu)

Boli to záväzkové vzťahy založené právnym úkonom. Tým bola zásadne len zmluva, iba výnimočne jednostranný úkon starého sakrálneho práva ako sľub v prospech božstva alebo administratívneho práva, sľub v prospech obce. Zmluva bola dvojstranným právnym úkonom, predpokladalo sa zjednotenie strán na podstatných prvkoch právneho úkonu nielen v ich vonkajšom prejave, ale najmä vo vôli zameranej na právom uznaný účel, na kauzu.

Obligácie(záväzky) z kontraktov delíme na:

Jednostranné (unilaterales) alebo jednostranne zaväzujúce zmluvy. Tu bola viazaná len jedna strana, druhá strana bola len oprávnená, a preto sa poskytovala len jedna žaloba, pre oprávneného proti zaviazanému, napr. pri pôžičke, stipulácií. Tieto záväzky boli štruktúrou jednoduchšie, staršie a procesná ochrana sa opierala o prísne pravo, teda záväzky stricti iuris. žaloby sa nazývali kondikcie.

dvojstranné (bilaterales), alebo dvojstranne zaväzujúce, že nimi boli viazane dve strany a teda každá strana bola zároveň dlžníkom i veriteľom, rozdeľovali sa ďalej na:

1. dvojstranne rovné – synalagmatické

vznikali z nich záväzky i nároky, každá strana bola voči protistrane veriteľom aj dlžníkom, patrili sem odplatne zmluvy, kúpna zmluva, nájomná…priznávali sa im dve rôzne žaloby, vzájomné nároky boli viazané na to, že každá strana ak sa nedohodlo, že mala plniť skôr, mohla zadržiavať svoje plnenie, dokiaľ sa jej neponúklo protiplnenie. Toto zádržné pravo sa zakladalo na bona fidei a rovnosti. Neskôr sa osamostatnilo ako námietka nesplnenej zmluvy, ak predávajúci žiadal kúpnu cenu bez toho, že by sám ponúkol predanú vec

2. dvojstranné nerovné

vždy vznikal hlavný nárok chránený pomocou actio directa, ale mohol vzniknúť aj protinárok ako vedľajší nárok, chránený podľa actio contraria, napr. z vypožičania vznikol hlavný nárok požičiavateľa na vrátenie vypožičanej veci, ale aj vedľajší napr. vypožičiavateľa na uhradenie nákladov vynaložených na vec, na uhradenie škody

Princípy najmä formalizmus, realizmus, konsenzualizmus, preto sa delili kontrakty na:

verbálne k. (verbis contrahi), pri ktorých sa okrem dohovoru strán žiadala určitá slovná forma, napr. stipuliatio, dotis dictio

literárne k. (litteris contrahi) charakterizovane formou zápisu do účtovných kníh – syngrafa, chirograf

reálne k. (re contrahi) pri ktorých sa na vzniku záväzku okrem zmluvného zjednotenia strán vyžadovalo aj odovzdanie veci, na vrátenie ktorej bude dlžník zaviazaný – pôžička, vypožičanie, úschova, ručný záloh

konsenzuálne k. (consensu contrahi) na vznik žalovateľného záväzku stačil neformálny konsenz, neformálne zjednotenie vôle strán na podstatných zložkách úkonu – kúpa, nájom, spoločenská zmluva, príkazná zmluva. Podstatu konsenzuálnych kontraktov možno stručne vyjadriť týmito osobitosťami:

konsenzuálnosť (súhlas strán na podstatných zložkách)

neformálnosť (strany voľne vyberú formu prejavu vôle a súhlasu)

zásada čistej záväznosti (záväzky vznikali len medzi stranami, nie voči tretím osobám)

dvojstrannosť (rovná alebo nerovná, odplatná alebo bezodplatná)

žalovateľnosť (sudca bral do úvahy priložené dohody, vedľajšie plnenia, skutočnosti narušujúce súhlas strán a kompenzačné podnety)

 

Záväzky z protiprávnych úkonov (o. ex delicto)

Vznikajú silou zákona zo zavineného porušenia práva, z deliktu a protiprávneho úkonu

Ako delikt hodnotené len určité skutkové podstaty vyznačené v práve civilnom a prétorskom

Do rámca záväzkového práva patrili len súkromné delikty, také, ktoré porušovali právo jednotlivca, jeho osobnosť, rodinu alebo majetok, nepatrili doň verejné trestné činy porušujúce verejný záujem, lebo tie patrili do trestného práva a boli stíhané vo verejnom trestnom procese.

Záväzky z deliktu sa od záväzkov zo zmlúv odlišovali nielen dôvodom a spôsobom vzniku, ale aj charakterom obsahu a právnej ochrany. Záväzok z deliktu vznikol silou zákona. Súkromný delikt spravidla spôsobuje hmotnú škodu a zmyslom záväzku by malo byť, aby škodca odškodnil poškodeného. Delikt nevyvolával náhradu škody, ale pokutu, trest, ktorý proti škodcovi mohol uplatniť poškodený alebo ktokoľvek iný. Na uplatnenie pokuty patrila poškodenému žaloba trestného charakteru actio poenalis, alebo odveta, či pokonávka. Neskôr určená pokuta napr. dvojnásobkom poškodenej veci. V spojitosti s tým boli známe penálne, vymáhajúce a zmiešané žaloby. Oproti kontraktom, delikty boli charakterizované, že uplatňovali zásady:

kumulatívnosti (spolupáchatelia museli odškodniť poškodeného každý v plnom rozsahu)

noxality (ak bol delikvent pod otcovskou mocou, poškodenému patrila žaloba proti pater familias – actio noxalis, ten mal zaplatiť pokutu alebo páchateľa vydať poškodenému)

individuálnosti (záväzky sa viazali iba na osobu páchateľa, boli neprenosné a nezdeditelné

  1. Čo je to závet (testamentum) a aké druhy závetu poznalo rímske právo.

dedenie zo závetu malo prednosť pred dedením podľa zákona

      – závet – jednostranný formálny právny úkon pre prípad smrti, ktorým poručiteľ ustanovil dediča

                  – závet bol osobitný druh právneho úkonu, ktorý charakterizovali – jednostrannosť prejavu vôle

      – prísne osobná povaha závetu- poručiteľ nemohol použiť posla, ani zástupcu, ani poručenec pomoc poručníka a pod.

      – prísna formálnosť- jej nedodržanie znamenalo neplatnosť závetu podľa civilného práva

      – úkon pre prípad smrti (mortis causa)- bol účinný až v okamihu smrti, dovtedy ho mohol poručiteľ kedykoľvek odvolať a zmeniť

      – nebol výslovne úkonom štedrosti, lebo zo závetu mohlo pre dediča vyplývať bremeno, najmä ak bolo dedičstvo pasívne

            – kodicil- písomný dokument, ale bez formalít závetu. Vkladali sa doň rôzne dispozície poslednej vôle, nie však ustanovenie dediča alebo vydedenie. Spravidla v ňom bývali fideikomisárne dispozície opierajúce sa o dôveru. Ak závetca kodicil predbežne alebo dodatočne potvrdil v závete, platil ako závet. Neraz poručiteľ pripojil k závetu tzv. kodicilárnu klauzulu, ktorou ustanovoval, že v prípade neplatnosti závetu mal jeho dokument platiť ako kodicil.

            – všeobecne sa na testamente mohli zúčastniť zásadne len rímski občania a Latíni, čiastočne aj cudzinci, ktorí mali ius commercii.

            – spôsobilosť zriadiť závet (testamenti factio activa) a spôsobilosť byť ustanovený za dediča alebo odkazovníka (testamenti factio passiva)

            – zriadiť závet mohli len rímski občania sui iuris, pokiaľ boli spôsobilí na právne úkony (okrem pater familias to boli aj ženy sui iuris, neskôr aj synovia pokiaľ išlo o peculium castrense a neskôr aj štátni otroci). Túto spôsobilosť musel mať testátor v čase vyhotovenia testamentu a nepretržite až do svojej smrti. Na platnosť testamentu nemalo vplyv, ak testátor po zriadení testamentu stratil spôsobilosť na právne úkony pre duševnú chorobu, márnotratnosť, stratu reči a pod.

      – za dediča príp. odkazovníka boli určené osoby, ktoré boli spôsobilé mať majetok. Osoby, ktoré majetok mať nemohli (osoby alieni iuris alebo otroci) nadobúdali zo závetu pre svojho pater familias alebo pána. Podľa klasického práva túto spôsobilosť mal mať ustanovený dedič v okamihu zriadenia závetu, ako aj v čase ponúknutia dedičstva (delatio), podľa justiniánskeho práva okrem toho aj od okamihu ponúknutia dedičstva nepretržite až do nadobudnutia dedičstva.

      – za dedičov mohli byť ustanovení aj otroci, len ak boli zároveň prepustení na slobodu

      – formy závetu – riadny  – prístupný všetkým právnym subjektom

            – mimoriadny – prispôsobený len určitým subjektom alebo subjektom, ktoré sa nachádzali len v určitých situáciách

            – závety podľa civilného a prétorského práva-

            – riadny civilný testament – testamentum calatis comitiis- pater familias predniesol pred zhromaždením svoju vôľu ustanoviť dediča

                  – mancipačný testament- pater familias symbolicky mancipoval majetok ako celok na priateľa a zaťažil ho dôverným (nie právne záväzným) príkazom odovzdať majetok po smrti hlavy rodiny osobám určeným v nunkupácii

            – prétorský závet- prétor poskytoval držbu dedičstva (bonorum possessio) osobám, ktoré boli ustanovené za dedičov v civilnom testamente, kde sa však nedodržala mancipácia. Pri zriadení testamentu malo byť prítomných 7 osôb, neskôr stačila listina so 7 pečaťami.

            – v poklasickej a justiniánskej dobe existoval riadny závet v ústnej, písomnej, súkromnej a verejnej, riadnej a mimoriadnej forme

            – súkromný riadny závet- bol urobený ústne pred 7 svedkami. Bol to pôvodne mancipačný testament.

                  – písomná forma súkromného riadneho závetu- v dvoch druhoch-  – trojdielny závet (testamentum tripertitum) – mal tri prvky – civilného práva – prítomnosť svedkov zároveň

      – prétorského práva – počet svedkov, pripojenie pečatí

      – cisárskeho práva – podpis závetcu a svedkov

                              – závetca ho mohol napísať sám (holografný závet), alebo ho nadiktoval či napísal pred svedkami (alografný závet)

                  – riadny verejný závet- predpokladal účasť verejného činiteľa. Poručiteľ prejavil poslednú vôľu do súdnej zápisnice alebo listinu, v ktorej bola obsiahnutá posledná vôľa, sám poručiteľ uložil v cisárskej kancelárii.

                  – mimoriadne formy závetu – testamentum in procinctu- vojak v podmienkach bezprostredného boja prejavil poslednú vôľu pred spolubojovníkmi

                        – závet vojaka (testamentum militis)- nevyžadovali sa nijaké formality, len jasný prejav poslednej vôle ústne alebo písomne

                        – vidiecky testament (testamentum ruri conditum)- nevyžadoval nijaké formality

                        – závet v čase moru ( testamentum tempore pestis conditum)- mohli dosvedčiť aj osoby pri jeho písaní neprítomné (nemuseli byť prítomné odrazu)  – testamentum parentis inter liberos- odovzdanie majetku deťom pre prípad smrti jedným rodičom

                        – divisio inter liberos- predčasné rozdelenie vlastného majetku deťom ešte za života rodiča

            – dedičská daň bola 5%

            – obsah závetu – každý závet mal obsahovať ustanovenie dediča na začiatku testamentu. Ustanovenie dediča muselo byť v rozkazovacej forme (napr. Titus, buď mojím dedičom!). Od Konštantína bolo prípustné ustanoviť dediča ľubovoľnými slovami a kdekoľvek v texte závetu.

                  – ustanovenie dediča len na jednotlivý určitý predmet odporovalo podstate dedenia ako univerzálnej sukcesie

                  – prípustná bola odkladacia podmienka, keď sa dedič povolával dediť až v okamihu splnenia podmienky za predpokladu, že sa tohto okamihu dožije

                  – ustanovenie náhradného dediča (pozri otázku 12)

                  – závet mohol obsahovať aj odkazy, fideikomisy, prepustenie otrokov, menovania poručníkov nedospelým deťom a ženám, účelové určenia, želania adresované dedičom, vydedenia,…

            – neplatnosť a neúčinnosť závetu – závet bol hneď od začiatku neplatný (testamentum nullum) – ak poručiteľ nebol spôsobilý zriadiť závet 

                  – ak sa nedodržali formálne náležitosti

                  – ak v ňom chýbalo ustanovenie dediča

                  – ak poručiteľa po zriadení testamentu postihla capitis deminutio (úplná strata alebo obmedzenie právnej spôsobilosti), vyjmúc prípad, ak padol vo vojne do zajatia. v prípade zajatia platila totiž domnienka, že zajatec zomrel v okamihu zajatia. Ak sa zo zajatia vrátil, obnovili sa jeho predošlé práva.

                  – ak všetci v závete ustanovení dedičia a náhradní dedičia odpadli, či už zomreli alebo odmietli dedičstvo. Ak odpadli len niektorí z dedičov, zväčšili sa podiely zostávajúcich dedičov.

                              – závet sa stal dodatočne neúčinným hlavne ak poručiteľ neskôr závet odvolal (testamentum ruptum). Mohlo sa tak stať

                  – vyhotovením nového závetu, lebo po nikom nemôžu ostať dva závety

                  – konkludentnými činmi (napr. zničením závetnej listiny)

                  – prejavením vôle odvolať závet pred tromi svedkami alebo do súdneho protokolu, ak od zriadenia závetu uplynulo aspoň desať rokov  

  1. Čo mali spoločné a v čom sa odlišovali v rímskom práve dedičné právo stavby (superficies) a dedičný nájom (emphyteusis).

Dedičné právo stavby (superficies) a dedičný nájom (emphyteusis)

  – dedičné právo stavby – ak niekto na cudzom pozemku postavil budovu, vlastnícke právo k nej nenadobudol stavebník, ale vlastník pozemku

  – dedičné právo stavby bolo zdediteľným a scudziteľným právom, pričom stavebník bol povinný vlastníkovi pozemku platiť nájomné

  – pri užívaní stavby ho chránil osobitný interdikt de superficiebus

 – dedičný nájom – plné užívacie právo k prenajatému cudziemu pozemku a v disponovaní ním

                – zdediteľné a scudziteľné vecné právo na cudzom plodonosnom pozemku hospodáriť a brať z neho plody

   – dedičný nájomník bol povinný platiť vlastníkovi ročné nájomné za užívanie pozemku a oznámiť mu jeho zamýšľané scudzenie. V tomto prípade mal vlastník predkupné právo alebo nárok na 2% z kúpnej ceny.

  1. na ochranu práv dedičného nákomníka sa uplatňovala držobná ochrana interdiktmi, ako aj všetky vlastnícke žaloby 

 

I. Dedičný nájom (emphyteusis)

Historicky sa dedičný nájom v Ríme vyvinul z užívania štátnych (verej ných) pozemkov (ager publieus). Najprv cenzori odovzdávali časti štátnych pozemkov na určitý čas (päť rokov) za nájomné (vectigal) alebo do dedičneho nájmu. Podobným spôsobom postupovali aj obce. V 3. storočí po Kr. však cisár zaviedol pre svoje domény dlhodobý alebo časovo neobme dzený dedičný nájom, nazývaný emphyteusis, ktorý sa rozšíril aj na vzťahy medzi súkromnými osobami.

Právne postavenie dedičného nájomníka (emphyteuta) spočívalo v pl nom užívacom práve k prenajatému cudziemu pozemku a v disponovaní ním. Dedičný nájomník bol povinný vlastníkovi platiť ročné nájomné za užívanie pozemku (canon, vectigal) a oznámiť mu jeho zamýšľané scudze-nie. V takomto prípade mal vlastník predkupné právo alebo nárok na 2 % z kúpnej ceny (laudemium).

Na ochranu práv dedičného nájomníka sa uplatňovala držobná ochra na interdiktmi, ako aj všetky vlastnícke žaloby ako actiones utiles.

Z toho dôvodu v stredoveku glosátori a komentátori emfyteutovi (aj superficiárovi) pririekli tzv. úžitkové vlastníctvo (dominium utile) oproti tzv. priamemu vlastníctvu pôvodného vlastníka (dominium directum). Tým to spôsobom sa v stredoveku pre feudálne lénne vzťahy vytvorila náuka o tzv. delenom vlastníctve, ktorá nájomníkovi (vazalovi) priznávala „úžit kové vlastníctvo” a vlastníkovi „priame vlastníctvo”.

Dedičný nájom bol teda v Ríme rozsiahlym vecným užívacím právom k cudziemu pozemku, ktoré oprávnenému zabezpečovalo právne postave nie blížiace sa k postaveniu vlastníka. Preto dedičný nájom (emphyteusis) možno vymedziť ako zdediteľné a scudziteľné vecné právo na cudzom plo donosnom pozemku hospodáriť a brať z neho plody.

II. Dedične právo stavby (superficies)

Ak niekto na cudzom pozemku postavil budovu, vlastnícke právo k nej nadobudol nie stavebník, ale vlastník pozemku (superficies sólo cedit). Preto na podporu stavebnej činnosti (súkromnej) na štátnych pozemkoch začali štát i obce umožňovať stavby v podobe samostatného vecného práva, nazý vaného superficies. Toto dedičné právo stavby bolo zdediteľným a scudzi-teľným právom, pričom stavebník bol povinný vlastníkovi pozemku platiť nájomné (solarium). V období klasického práva sa dedičné právo stavby prenieslo aj do oblasti súkromného práva.

Stavebník (superficiár) síce nebol interdiktným držiteľom, avšak pri užívaní stavby ho chránil osobitný interdikt de superficiebus podľa vzoru dr-žobného interdiktu uti possidetis (Ulp. D. 43, 18, 1 pr.) alebo žaloba infactum podobná reivindikačnej žalobe vlastníka. Vzhľadom na právne postavenie superficiára, dedičné právo stavby môžeme vymedziť ako zde-diteľné a scudzitelné vecné právo užívať stavbu na cudzom stavebnom po zemku.

 

  1. Čo rozumiete pod výrazom “zodpovednosť dlžníka” a uveďte, ako rímske právo vyriešilo dlžníkovu zodpovednosť.

Zodpovednost dlznika

 Sukromnopravnou zodpovednostou rozumieme moznost veritela odnat si prostrednictvom zaloby v riadnom procese a na zaklade kondemnacneho rozsudku ekvivalent dlhovaneho plnenia z majetku dlznika. Zodpovednost budeme chapat ako podriadenie sa dlznika donucovacej moci veritela. Z toho hladiska je nevyhnutne rozlisovat v zavazkovom vztahu na strane dlznika dlh teda to, co sa ma plnit a zodpovednost  teda to, co sa musi plnit. Rozlisujeme: osobna zodpovednost dlznika – prichazda do uvahy vtedy, ak je donucovacia moc veritela zamerana na osobu dlznika(napriklad dlznicke otroctvo, usmrtenie dlznika) alebo na majetok dlznika(veritel sa moze uspokojit z majetku dlznika)tu hovorime o osobnomajetkovej zodpovednosti dlznika, ktory cely majetok podlieha donucovacej moci veritela.           vecna zodpovednost dlznika – prichadza do uvahy, ak je donucovacej moci veritela podriadena urcita vec z majetku dlznika vopred vyclenena na ucely uspokojenia veritelovej pohladavky(rucny zaloh).

     Zodpovednost za zavinenie, prichadza do uvahy ako pri deliktoch aj pri kontraktoch, rozlisujeme deliktualnu zodpovednost – ak niekto sposobil ujmu na majetku sukromnej osoby, tu rozlisujeme zodpovednost za vysledok, ak skodca konal protipravne a cim sporobil skodlivy vysledok, a potom zodpovednost za zavinenie:skodca konal protipravne, cim sposobil skodlivy vysledok a ktory mozno pricitat k jeho zavineniu, kontraktualna zodpovednost – ak prislo k poruseniu zmluvneho plnenia, posudzovana mierou zodpovednosti dlznika:culpa(zavinenie) – subjektivny postoj skodcu k skode sposobenej vlastnym konanim, rozlisujeme tu DOLUS to je zavinene konanie, ktoreho sa dopusti ten, kto vie o skodlivosti svojho konania a predsa kona a CULPA LATA(hruba nedbanlivost) je zavinene konanie, ktoreho sa dopusti ten, kto nedodrzi prikazanu starostlivost, ktoru musi kazdy dodrzat.CULPA LEVIS(lahka nedbanlivost) je zavinene konanie, ktoreho sa prilezitostne moze dopustit starostlivy clovek. okrem culpy, je to casus(nahoda) je to dlznikom nezavinena udalost, za ktoru dlznik spravidla nezodpoveda, v rimskom prave patrilo k nahode aj neovplyvnitelne spravanie tretieho. VIS MAIOR(vyssia moc) je neodvratitelna a nepredvidatelna udalost – zemetrasenie, poziar…CUSTODIA(nizsia nahoda) – je udalost, ktorej mohol dlznik zabranit, ak by sa starostlivejsie opratroval vec. napriklad dlhovanu vazu niekto treti dlznikovi odcuczi. 
 

  1. Čo to bola stipulácia, najmä aké bolo jej praktické využitie.

Stipulácia – nastavajuci veritel sa opytal nastavajuceho dlznika ci da alebo ci urobi nico, na co dlznik odpovedal , ze da alebo urobi.

Stipulator: veritel

Promissor: dlznik

-verbalna zmluva

- pravnym poriadkom uznane pravidla

- quaestio. Otazka

- responzum: odpoved

- ritualna uatna forma

- pravnym poriadkom stanovene prednesene slova

- ustny slub- pramen prava

- formalny pravny ukon

- zhoda otazky a odpovede:formalna: sloveso v otazke aj v odpovedi

                                           Vecna: obsak otazky je zhodny z obsahom odpovede

  1. nemohlo sa slubit ine ako sa pytalo
  2. nesmelo sa odpovedat s podmienkou ak nebola v otazke
  3. otazka aj odpoved su ustne
  4. obe strany fyzicky pritomne
  5. otazka a odpoved bezprostredne nasleduju
  6. stipulacia je vseobecna a abstraktna
  7. hoci prisne formalna hodi sa na vsetky situacie
  8. nemusi sa uvadzat kauza/dovod
  9. existuju aj kauzalne ale pre platnaost sa nevyzaduje vyjadrenie kauzy
  10. ak kauza vtelena do otazky : kauzalna S.
  11. abstraktna S.: platnost nezavisla od kauzy
  12. kauzalna S.: uplne zavisla od kauzy, ak je kauza neplatna aj S je neplatna
  13. ked bola uzavreta napr. kupna zmluva predavajuci sa stipulaciou moze poistit, pretoze S zaklada pravny vztah stricti iuris
  1. Čo to bola žalobná formula a aké mala časti.

Zalobna formula

       Zalobna formula bola smernicou pre sudcu. Cely rad vzorovych formul bol uvedeny v pretorovom edikte, vytvaral aj nove formuly, ci uz actiones in factum alebo ako actiones utiles, pre pripady, ktore neboli pokryte formulami v edikte. Formula pozostavala z dvoch casti: hlavnych a vedlajsich. Hlavnymi castami boli: vymenovanie sudcu(datio iudicis), intentio a condemnatio. Vedlajsimi castami, ktore mohli v konkretnom pripade chybat: demonstratio, adiudicatio, praescriptio, exceptio.

      Na prvom mieste bolo vymenovanie sudcu v imperative. Potom nasledovala intentio, zalobna ziadost, ktora nesmela chybat. Intetio vymedzovala podstatu zaloby, a to tym, ze jasne objasnovala sporove strany, skutkovy stav pravneho vztahu medzi nimi a napokon ziadost zalobcu, teda zaklad a predmet zaloby. Obsahovala teda kto, koho, preco a o co zaluje. Podla vymedzenia predmetu zaloby bola bud urcita(certa) alebo neurcita(incerta). Ak neurcita, sudca dostal kriterium, ako vymedzit plenie zalovaneho.

      Druhou zakladnou castou bolo zmocnenie na rozsudenie, odsudenie(condemnatio). Prikazovala sudcovi zalovaneho odsudit alebo oslobodit, podla toho, ci sa po dokazovani bude zalobcova ziadost javit pravdiva, alebo nie. Znela vzdy na penaznu sumu. Condemnatio mohla byt urcita, ak znela na vopred urcenu penaznu sumu, alebo neurcita, ak znela na penaznu sumu, ktora sa mala urcit az v rozsudku. Suma sa tu urcovala podla 4 kriterii: aka je cena predmetu sporu, aky je zalobcov zaujem, podla dobromyselnosti, kolko sa sudcovi zda spravodlive a slusne.

      Z vedlajsich casti zalobnej formuly treba spomenut demonstratio, teda opis skutkoveho stavu, ktora sa uvadzala pred intenciou. Jej cielom bolo pri neurcitej intencii spresnit a rozviest skutkovy skutkovu podstatu sporu.

      Pri zalobach na rozdelenie spoluvlastnictva a na urcenie medzi je vo formule aj adiudicatio, teda prisudenie. . Dalsia vedlasia cast je aj taxatio, cize maximalizacia vysky penazneho odsudenia v pripadoch neurcitej kondemnacie. Excepcio a praescriptio – namietka, netvrdila, ze zalobca nema pravo, ale ze je neodpodstatnene.

 

  1. Čo to znamená, že rímsky zmluvný systém bol charakterizovaný “typovou viazanosťou” a aké možnosti dával prétor na jej prekonávanie.

Typova viazanost kontraktov – ako ju prekonaval pretor

  V rimskom obligacnom prave prevladala typova viazanost. Strany mohli vytvorit iba taky zavazok, pre ktory sa predvidala zaloba, a nijaky iny. V praxi sa to ukazovalo ako velka nevyhoda. Dokazalo sa to scasti preklenut predovsetkym pomocou dvoch okolnosti: existencia pruznej pouzitelnej stipulacie a moznosti pretora priznat zalobu pre individualny pripad. Z tychto individualnych situacii sa postupne utvorila akasi mimotypova skupina tkz. nepomenovanych zmluv.

      Nepomenovane kontrakty: boli dohovory zamerane na vzajomne plnenie a vznikli plnenim jednej strany. Pretor v tychto pripadoch, ked jedna strana odovzdala dohovorene plnenie, priznaval ako actio in factum zalobu o vratenie plnenia, neskor sa taketo dohody chapali ako prave kontrakty, z ktorych po plneni jednou stranou vznikal jej priamo narok na protiplenie. Vytvorili sa 4 kategorie nepomenovanych kontraktov:

a) do ut des (dam vlastnictvo, aby si dal aj ty vlastnictvo)                                           

b) do ust facias ( dam vlastnictvo, aby si urobil)                                                                 

c) facio ut des (urobim, aby si dal vlastnictvo)                                                                            

  d) facio ut facias (urobim, aby si urobil).

Vznikli dve zaloby: condictio causa data causa non secuta na vratenie a actio praescriptis verbis na odskodnenie. Justinian k nim pripojil tretiu condictio ex mera poenitentia, ktorou ten, kto plnil za urcitym ucelom, mohol vzdy vymahat odovzdane predtym, nez prijemna protiplnil.

      Najvyznamnejsie nepomenovane kotrakty boli: vymena veci za vec

                                                                                        starinarska zmluva

                                                                                        pokonavka

                                                                                       vyprosa

                                                                                       zriadenie vena odovzdanim

                                                                                      ucelove darovanie

                                                                                      odovzdanie predmetu na vyskusanie

      Stipulacia  slavnostny slub zaviazaneho nieco dat, urobit, alebo rucit v prospech druhej strany. Spravidla sa obsah stipulacie zaznamenal pisomne v dokaznej listine. Bola abstraktnym pravnym ukonom, najma ak sa v nej neuvadzala kauza slubu. Stipulacia bola najpruznejsim typom zmluvy v rimskom prave, lebo bola vseobecnou zmluvnou fromou, ktora sa mohla pouzit na vsetky druhy zavazkov, mohla sa nou slubit akekolvek plnenie, ktore mohlo byt podla prava predmetom zavazku,

  1. Dobromyseľnosť (bona fides), aký mala v Ríme význam a kde všade sa s ňou v rímskom práve stretávame.

Dobromyselnost

 Bona fides, pre andobudnutie vlastnickeho prava vydrzanim sa vyzadovala okrem drzby, vydrzacej doby, pravneho dovodu a sposobilej veci aj dobromyselnost. Znamenala presvedcenie nadobudatela, ze konal statocne cestne. ten, kto ziskal vec ex iusta causa od nevlastnika, mohol ju vydrzat len vtedy, ak odovodnene veril, ze scudzitel je vlastnikom. Ak ju ziskal od nedospeleho, chorobomysleneho alebo marnotratneho bez suhlasu kuratora ci tutora, mohol ju vydrzat, ak veril v S tychto scudzitelov pravne konat. V opacnom pripade nadobudatela veci treba povazovat za nedobromyselneho(mala fides), dokaz o jeho nedobromyselnosti musel podat zalobca. Bolo rozhoducuje jedine to, ci nadobudatel vedel o nedostatu nadobudnutia a nie to, ci o nedostatku vediet mal. Bona fides ako subjektivna nalezitost vydrzania musela existovat v case nadobudnutia drzby, a teda nie v case uzavretia zmluvy smerujucej k prevodu veci. Neskorsia znalost nedostatku nadobudnutia neovplyvnovala vydrzanie, platila zasada, ze dodatocna nedobromyslenost vydrzaniu neskodi.

 

 

sa bona fides chápala ako akási miera, podľa ktorej mal sudca posudzovať obsah i rozsah právneho vzťa hu. Rozumelo sa tým nielen to, čo si strany neformálne dohovorili, ale aj to, čo sa patrilo plniť so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu i na miestny zvyk a všeobecný mrav

Pri celkovom posudzovaní správania dlžníka sa už v rímskom práve vychádzalo z toho, že dlž ník sa má správať tak, ako to vyžaduje bona fides (slušnosť, statočnosť, dôvera, dobromyseľnosť) v medziľudských vzťahoch

v roku 424 Teodóziom, zaviedol mimoriadne vy držanie (longissimi temporis praescriptio), pre ktoré sa síce vyžadovala bona fides

  1. Zodpovednosť mandanta naradiť príkazníkovi všetky náklady, výdavky, ktoré mohol rozumne a dobromyseľne pokladať za nevyhnutné. Ich potrebnosť sa posudzovala podľa bona fides

 

  1. Donútenie (vis) pri právnom úkone, pojem, druhy a význam podľa práva civilného a prétorského.

Donútenie – situácia, keď sa protiprávne a proti dobrým mravom hrozí niekomu takým veľkým zlom ohrozujúcim život, zdravie alebo česť jeho alebo jemu blízkej osoby, že ho to privedie k prejavu vôle, ktorý by inak nebol urobil

      – podľa ius civile právny úkon spĺňal predpoklady platnosti

      – prétor poskytol poškodenému ochranu – restitutio in integrum (navrátenie do predošlého stavu)

            – actio quod metus causa (žaloba z donútenia)

            – exceptio quod metus causa (námietka z donútenia)

      – aby donútený mohol použiť prétorské ochranné prostriedky, vyžadovalo sa-

            – aby hrozba bola protiprávna

            – aby vzbudzovala dôvodný strach

            – aby hrozba bola bezprostredná a uskutočniteľná

  1. pokiaľ ide o fyzické násilie, je právny úkon aj podľa civilného práva neplatný 

 

Psychickým donútením (vis compulsiva, metus) rozumieme situáciu, keď sa protiprávne a proti dobrým mravom hrozí niekomu takým veľkým zlom ohrozujúcim život, zdravie alebo česťjeho alebo jemu blízkej osoby, že ho to privedie k prejavu vôle, ktorý by inak (bez tejto hrozby) nebol urobil. Pri psychickom donútení je však situácia iná ako pri fyzickom donútení, lebo hrozba (vyhrážka) a strach druhého z nej sa javí len ako pohnútka k právnemu úkonu. Pod tlakom tejto pohnútky sa konajúci samostatne rozhodol, chcel; rozhodol sa pre menšie zlo. Preto podľa ius civile právny úkon spĺňal predpoklady platnosti (Paul. D. 4, 2, 21, 5: „Hoci ako slobod ný by som nebol chcel, predsa, súc donútený, chcel som” - Quamvis si libe-rum esset noluissem, tamen coactus volui). Prétor vzal pod ochranu prípady psychického donútenia a takto vynúteným právnym úkonom odňal účin nosť. Prétor tu poskytol:

a) in integrurn restitutio (§ 21, III);

b) actio quod metus causa - žalobu trestného charakteru proti donucova-telbvi(§71)III, 2);

c) exceptio metus.

Aby donútený mohol použiť tieto prétorské ochranné prostriedky, vy žadovalo sa,

a) aby hrozba bola protiprávna,

b) aby vzbudzovala dôvodný strach (iustus metus),

c) aby hrozba bola bezprostredná a uskutočniteľná.

Pokiaľ ide o fyzické násilie (vis absoluta), napríklad násilne sa vedie ruka na podpis, nejde o prejav vôle donúteného, ale o prejav donucovate-ľa; preto je právny úkon aj podľa civilného práva neplatný, nulitný.

 

 

  1. donútenie, platí to isté ako o podvode
  2. Metus (donútenie) je delikt prétorského (honorárneho) práva spočívajúci v prinútení k právnemu úkonu pod dôvodnou, skutočnou a protiprávnou hrozbou smerujúcou k bezprostrednému zlu.
  3. V prétorskom edikte sa vyskytujú 3 prostriedky, ktorými prétor poskytol poškodenému ochranu:
  1. restitutio in integrum (navrátenie do predošlého stavu)
  2. actio quod metus causa (žaloba z donútenia)
  3. exceptio quod metus causa (námietka z donútenia)

 

  1. Druhy kontraktov podľa spôsobu ich uzavretia a v čom bol v Ríme medzi nimi rozdiel.

Podľa uplatnenia týchto príncípov sa delili kontrakty do štyroch skupín od čias Gaia a) verbálne kontrakty (verbis contrahi) pri ktorých sa okrem dohovoru strán žiadala určitá slovná forma. Patrili sem: stipulatio, dotis dictio, operarum promissio liberti, b) literárne kontrakty (litteris contrahi) charakterizované formou zápisu do účtovných kníh. Neskoršie sa pri uzavieraní vyžadoval aj súhlas strán (syngraf a chirograf),  c) reálne kontrakty (re contrahi) okrem zmluvného zjednotenia strán vyžadovalo aj odovzdanie veci, na vrátenie ktoré bude dlžník zaviazaný. Sem patrili: pôžička a prétorom zavedené vypožičanie, úschova a ručný záloh, d) konsenzuálne kontrakty (consensu contrahi) pri ktorých na vznik žalovateľného záväzku stačil neformálny konsenz, neformálne zjednotenie vôle strán na podstatných žložkách úkonu. – sú prínosom pre jednoduchý, pružný a účinný právny styk. Sem patrili: kúpa, nájom – nájom veci, pracovná z., z. o diele, spoločenská z., príkazná z. Podstatu konsenzuálnych kontraktov možno stručne vyjadriť osobitosťami: - konsenzuálnosť, t.j. súhlas strán o podstatných zložkách – neformálnosť, keď strany mali voľnosť vybrať si formu prejavu a vôle a súhlasu, - zásada čistej záväznosti, v tom zmysle, že záväzky vznikali len medzi stranami, teda čisto relatívne právne vzťahy, nie voči tretím osobám, ani nie absolútne vzťahy, ani ako faktické (naturálna držba), - dvojstrannosť, rovná alebo nerovná, odplatná al. bezodplatná, ale vždy výslovne alebo mlčky zakotvená vo vôli strán, - žalovateľnosť, ex fide bona, takže sudca mohol brať do úvahy dohody, vedĺaj. plnenia, skutočnosti a kompenzačné podnety.

 

  1. Druhy právnych úkonov, uveďte príklady.

Už v rímskom práve sa právne úkony delili podľa rôznych kritérií na

a) majetkové a osobné podľa toho, či ich predmet je oceniteľný v pe niazoch;

b) medzi živými (inter vivos) a pre prípad smrti (mortis causa), kde je účinnosť podmienená smrťou konajúceho;

c) jednostranné (unilaterales) a dvojstranné (bilaterales) podľa toho, či právny úkon predpokladá prejav jednej strany, alebo prejavy dvoch proti sebe stojacich strán. Dvojstrannými právnymi úkonmi sú zmluvy. Zmluvy zasa delíme na jednostranné a dvojstranné podľa toho, či je na plnenie z nich zaviazaná len jedna alebo obidve zmluvné strany. V tomto prípade zasa môžu byť plnenia strán vzájomne rovné (synalagmatické - contractus bilaterales aequales) alebo nerovné (contractus bilaterales inaequales);

d) odplatné (onerózne) a bezodplatné (lukratívnej podľa toho, či plne nie jednej strany je vyvážené protiplnením druhej strany;

e) kauzálne a abstraktné podľa toho, či platnosť úkonu predpokladá určitú kauzu, alebo nie. Kauza je právom uznaný hospodársko-spolo-čenský cieľ právneho úkonu. V dôsledku toho abstraktným úkonom bolo možné uskutočniť aj viac hospodársko-spoločenských cieľov.

f) formálne a neformálne podľa toho, či platnosť a účinnosť úkonu sú viazané na dodržanie určitej formy alebo nie.

Tieto rozdiely nemajú len propedeutický alebo teoretický význam, ale naopak, majú ďalekosiahly praktický význam, ako to uvidíme pri podrob nom výklade jednotlivých právnych úkonov;

g) zaväzovacie a dispozitívne (scudzovacie) podľa toho, či sú zamerané na založenie dlžníckeho pomeru, napríklad pôžičku, nájom a iné, alebo či sú zamerané na bezprostredný prevod, zmenu alebo zrušenie subjektívne ho práva, napríklad vlastníckeho práva, na prepustenie na slobodu, zria denie služobnosti, cesiu pohľadávky.

  1. Exekúcia rozsudku, pojem, jej predpoklady a druhy exekúcie v rímskom práve.

Exekucia – pojem, nalezitosti, druhy 

V legisakcnom procese to boli zaloby: legis actio per manus iniectionem – cielom ktorej bolo zabezpecit veritelovi exekuciu na osobu, na telo neplatiaceho dlznika. Veritel pred pretorom formalne prednesuc nesplnenie rozsudku polozil ruku na dlznika a tym sa ujimal moci nad jeho osobou. V dosledku tohto realneho zmocnenia sa dlznika mohol s nim veritel volne nakladat, dokonca ho mohol zabit, alebo predat do otroctva, ak sa sam dlznik alebo vindex za neho nezaplatil.

      Manus iniectio bolo na mieste, ak uz pohladavka veritela smerujuca proti dlznikovi bola rozsudkom potvrdena a priznana, alebo ak rozsudok este nevyriekli, ale pohladavka bola neskorna, ak bol zlodej prichyteny pri cine…Veritel si odviedol dlznika domov na 60 dni ho drztal,a tri krat po sebe v den trhu ho predviedol pred pretora a ponukol na jeho kupu, ak nikto, tak ho mohol predat do otroctva.

      Legis actio per pignoris capionem – zmyslom tejto zaloby  bolo zabezpecit zaloh pre veritela zmocnenim sa nejakej nehnutelnej veci, ktora patrila dlznikovi. Len pokial slo o verejnopravne dane, sakralne povinnosti.

      Formulovy proces: aj v tomto obdobi sa zachovala osobitna exekucna zaloba. Zmeny nastaliv  tom, ze tato zaloba mala charakter FP a ze exekucia na osobu stale zatlacala exekuciu na majetok, lebo exekvovany sa mohol ukryt, tak by to bolo neucinne. Po vyneseni rozsudku vo FP bol uspesny zalobca povinny poskytnut odsudenemu 30 dnovu lehotu na dobrovolne zaplatenie. Ak ho chcel donutit, mal po ruke zalobu actio iudicati. V konani in iure odsudeny spravidla uznal rozsudok a pretor povolil exekuciu, ale mohol sa aj branit, lenze tu uz kondemnacna suma znela na dvojnasobok, aby sa spory nepredlzovali. Pri exekucnej zalobe mal odsudzujuci rozsudok za nasledok, ze zalobca si so suhlasom magistrata odviedol odsudeneho a drzal ho v sukromnej vazbe, dokial niekto zanho nezaplatil, alebo dlh si neodpracoval. Majetkova exekucia – na navrh veritela sa skonfiskoval vsetko majetok dlznika a dal ho k dispozicii na uspokojenie vsetkych veritelov dlznika, teda aj tych ktori nepodali este zalobu. Spravu dlznikovho majetku vykonaval dosadeny opatrovnik. Po uplynuti 30 dnovej lehoty sa stal dlznik necestnym.

      Spravca spenazil dlznikov majetok. Boli pripady, ked sa dlznik stal neschopny platit dlhy bez svojej viny, vtedy sa mu dovolilo odstupit veritelom sovj majetok dobrovolne, len s povolenim magritrata.

      Vynimocne mohlo dojst ku singularnej exekucii, len na jednotlive veci dlznika.

  1. Historický vývin rímskeho dedičského práva, najmä aká bola podstata dedenia podľa civilného a prétorského práva.

  Dedenie predstavuje nadobudnutie prav en bloc, ako celku prav i povinnosti zomreteho. Predmetom dedenia bol cely majetok, pricom tento majetok sa chapal ako jednoty, celok. Je svojou podstatou majetkove pravo, v ktorom institut sukromneho individualneho vlastnictva nachadza svoje vyvrcholenie, lebo absolutny vlastnik uziva svoje vlastnictvo nielen za zivota ale urcuje jeho osudy aj po svojej smrti. Civilny a pretorsky system dedenia. Pozname dva delacne dovody povolavania dedit: zo zakona a zo zavetu, i existuje dedenie proti zavetu. Podla  vyvinu civilenho a pretorskeho prava: 

c) Zákonné dedenie (intestátne dedenie) 430-434/149-152

- mocenskoprávny (agnátsky) a pokrvný (kognátsky) princíp

- 4 fázy vývoja intestátneho dedenia: 

1. dedenie zo zákona podľa civilného práva – povolávanie agnátov v tomto poradí: Zkon XII tabulpovolaval za zakonnych dedicov agnatov zomreteho rozclenenych do troch tried(ordines):
-Sui heredes :osoby podriadené otcovskej alebo manželskej moci zomretého v okamihu jeho smrti (deti, manželka in manu, nie emancipovaní potomkovia)

dedilo sa podľa kmeňov, čiže vzdialenejší dostali len podiel svojho predka, ktorý by sa bol stal sui iuris smrťou poručiteľa, keby bol v okamihu smrti poručiteľa ešte žil

manželka in manu mala postavenie dcéry a teda delila rovnako ako deti zomretého

-najbližší agnát (proximus agnatus):ak neboli sui heredes

ak boli viacerí rovnako blízki agnáti, dedili rovnakým dielom, teda podľa hláv

ak najbližší agnáti nenadobudli dedičstvo (napr. pre smrť, odmietnutie), dedičstvo sa už neponúkalo ďaľším agnátom

-príslušníci rodu (gentiles):zákonné dedenie podľa Zákona 12 tabúľ platilo pre prepustencov i emancipovaných, lenže tí mohli byť dedičmi len ako sui heredes, nie ako agnáti. Preto zákon 12 tabúľ ustanovil pre prípad, ak po poručiteľovi neexistoval suus heres, aby sa dedičstvo ponúklo jeho patrónovi, a ak by dedičstvo odmietol, alebo ak by ešte predtým zomrel, patrónovým agnátskym potomkom. Podobne po emancipovanom dedil rodič, ktorý ho emancipoval.

 

 

2. dedenie zo zákona podľa prétorského práva

prétor rozšíril okruh povolávaných dediť o pokrvných príbuzných, ktorí prestali byť podriadení moci zomretého, teda najmä o emancipovaných synov a dcéry a povolávanie podľa tried prehĺbil o postupné povolávanie dedičov podľa poradia stupňov – dedičia bližšej triedy mali prednosť pred dedičmi vzdialenejšej. V jednotlivých triedach mali dedičia bližšieho stupňa prednosť pred dedičmi vzdialenejších stupňov

prétor každej triede určil lehotu, v ktorej sa uňho mohli uchádzať o priznanie intestátnej bonorum possessio (deti a rodičia do jedného roka, ostatní do sto dní). Ak príslušníci triedy nevyužili lehotu, povolávali sa príslušníci ďalšej triedy.

pre intestátnu bonorum possessio po poručiteľovi narodenom na slobode prétor určil   4 triedy dedičov:

-unde liberi – všetci potomkovia bez ohľadu na pohlavie a stupeň a v okamihu smrti nemuseli byť v moci poručiteľa

-unde legitimi – všetci, ktorí mali dediť podľa civilného práva (sui heredes, proximus agnatus, gentiles)

-unde cognati – všetci boční príbuzní až do 6. stupňa a zo 7. stupňa vnuci bratrancov a sesterníc. po matke sa po prvý raz povolávali dediť manželské aj nemanželské deti a matka sa zase povolávala dediť po nich.

unde vir et uxor – ak nebol žiadny príbuzný oprávnený dediť, povolal prétor manželov navzájom

ak bol poručiteľom prepustenec, neuplatňovala sa táto prétorská úprava bonorum possessio, preto namiesto bočných príbuzných nastupoval po prepustencovi patrón a jeho príbuzenstvo. Podobne to bolo aj v prípade smrti emancipovaného. 

 

 

3. dedenie zo zákona v období cisárstva

Senatusconsultum Tertulianum zabezpečovalo dedičské právo matke po manželských i nemanželských deťoch, ak sa jej priznalo ius liberorum

Senatusconsultum Orfitianum priznávalo deťom dedičské právo po matke a to pred matkinými agnátmi.

týmito dvoma úpravami sa matka aj deti dostali do tried unde liberi

konštitúcia cisára Valeriána III. priznávala dedičské právo aj vnukom a ďalším descendentom po matkiných predkoch

cisár Anastázius povolával dediť zo zákona všetkých kognátskych súrodencov a ich potomstvo navzájom

 

4. dedenie zo zákona podľa justiniánskych noviel 

odstránenie agnátskeho princípu a nastolenie výlučne kognátskeho princípu

ponechal povolávanie podľa tried a stupňov ako aj delenie podľa hláv a kmeňov a pri predkoch aj podľa vetiev (otcovská a materská)

všetkých pokrvných rozdelil do 4 tried:

-potomkovia zomrelého (descendenti)

-predkovia (ascendenti) a plnorodní súrodenci (germani) a deti skôr zomrelých plnorodných súrodencov

-polorodní súrodenci (uterini) a deti skôr zomrelých polorodných súrodencov

-všetci ostatní boční agnáti

postavenie pozostalého manžela sa značne zhoršilo v dôsledku neobmedzeného povolávania kognátov

Justinián priznal chudobnej vdove (bez vlastného majetku a vena) nárok na štvrtinu manželovho majetku, najviac však 110 funtov zlata, a ak by po poručiteľovi zostali viac ako tri deti, z dedičstva jej priznal nárok do výšky podielu dieťaťa.

  1. Hypotéka, pojem, práva hypotekárneho veriteľa.

Zmluvný záloh (hypotheca) – druh záložného práva uskutočňujúci sa dohodou bez prevodu vlastníckeho práva alebo držby založenej veci

      – prétor prenajímateľa chránil proti nájomníkovi interdiktom interdictum Salvianum a proti tretím osobám vecnou žalobou actio Serviana. Neskôr sa všeobecne pripustilo založenie veci iba na základe dohody a právo na jej speňaženie. 

(Pravo veritela:

  1. ma relativne subjektivne pravo: POHLADAVKA
  2. ma pohladavku na to aby dlznikdobrovolne splnil predmetsvojej povinnosti,ktora je obsahom dameho zavazkoveho zvtahu
  3. ma narok : tzn: pravnym poriadkom dana moznost veritela uspesne zalovat dlznika na splnenie dlhu)

 

Je to garančné vecné právo k cudzej veci; len dohoda, t.j. bez prevodu VP alebo dražby založenej veci.

Výhoda: záložný dlžník zostáva vlastníkom aj detentorom veci.

 

  1. Krádež (furtum), pojem, podstatné prvky a žaloby na ochranu okradnutého (actio furti, condictio furtiva, actio mixta, rei vindicatio).

Kradez

       Kradez bola protipravne odcudzenie hnutelnej veci alebo jej uzivania alebo jej D za ucelom zisku. Podstatnymi prvkami kradeze teda boli: odcudzenie – odnatie z moci ineho alebo uzivanie alebo ponechanie si cudzej veci a niekedy aj vlastnej veci, ak inemu patrilo pravo ju drzat alebo uzivat. protipravnost – zly zlodejov umysel, teda vedome konanie proti voli vlastnika alebo ineho opravneneho. zistnost – umysel mat z cudzej veci zisk, tento prvok s auznaval az v poklasickej dobe.hnutelna vec – v najstarsje dobe aj nehntelna vec

      Ak poskodeny pristihol zlodeja pri cine, mohol ho zbicovat a pretor mu ho mohol pririeknut ako otroka, akv nocnom case alebo za dna a zlodej sa branil zbranou v ruke, mohol ho aj zabit, musel vsak odvratit podozrenie z vrazdy teda musel kricat, volat susedov za svedkov.

      Zlodej pri cine nepristihnuty, bol trestany dvojnasobnou pokutou, 3nasobnou, ak unho ansli pri domovej prehliadke ukradnutu vec, alebo ak branil v domovej prehliadke.

      V pretorskom prave dve zaloby: actio furti – zaloba patriaca poskodenemu proti zlodejovi, navodcovi a pomocnikovi, ktora znela na pokuzu a to na 4x pri pristihnutom zlocine, pri odopierani vadat ukradnutu vec unho najdenu, alebo na 3x ked podstrcil vec niekomu inemu, alebo 2x pri nepristihnutom cine.

                                                               condictio furtiva – zaloba patriaca vlastnikovi odcudzenej veci proti zlodejovi ako actio rei percesutoria. Znela na vratenie alebo nahradu skody(jej hodnoty).

                                                            Rei vindicatio: aktivne legitimovany len vlastnik zbaveny faktickej moci nad vecou, cielom je vydanie veci (zlodej je povinny vydat vec), len ak vec existuje v case litiscotestacie (ked neexistuje pouziva sa condictia furtiva)

Plus este drzobny interdikt INTERDICTUM UTRUBI

      Ak bola vec odnata nasilne, poskodeny mohol okrem tychto zalob volit aj zalobu z lupeze(rapina) tkz. actio vi bonorum raptorum, tkora znela na 4x(nahrada hodnoty veci a okrem toho 3x ako pokuta), teda ako actio mixta

 

  1. Ktoré delačné dôvody zaviedlo rímske právo a aký bol medzi nimi vzájomný vzťah.

V priebehu tohto vývoja sa vykryštalizovali a ustálili aj dôvody, z kto rých sa povolávali dedičia (vocatio ad hereditatem alebo ad bona defuncti) alebo z ktorých sa určitým osobám dedenia ponúkalo (delatio hereditatis alebo bonorum possessionis – delatio od deferre, ponúkať). Boli to dva základ né dôvody povolávania dedičov: závet (testamentum) a zákon. Podľa toho rozoznávame dedenie zo závetu - z testamentu (vocatio ex testamento) a ak nebol závet, tak dedenie zo zákona (vocatio ab intestato). Možno to vyjadriť aj tak, že dedenie sa ponúkalo zo závetu alebo zo zákona, preto závet a zá kon boli delačnými dôvodmi. Bolo výnimkou, že hoci sa niekto podľa zá kona mal zúčastniť na dedení, závet ho nepovolával dediť (alebo ho priamo vylučoval alebo ho vôbec nespomínal). V takých prípadoch sa ho vorilo o povolávaní proti závetu (vocatio contra testamentum alebo aj contra tabulas).

Ustálilo sa tiež, že dedenie ako univerzálna sukcesia sa v konkrétnom prípade muselo zakladať len na jednom dôvode: „Po nikom nemožno de diť sčasti na základe závetu a sčasti na základe zákona” (Nemo pro parte testa-tus, pro parte intestatus decedere potest - Iust. Inst. 2, 14, 5). Táto zásada v modernej dobe ani u nás neplatí.

 

  1. Ktorý z omylov vyvoláva vadnosť právneho úkonu a vadnosť akého druhu.

Aké omyly spôsobujú vadu právneho úkonu a akú vadu?

- omyl – nevedomá nezhoda medzi vôľou a jej prejavom, ktorá je spôsobená neznalosťou konajúceho o právnych alebo skutkových prvkoch právneho úkonu. Podľa toho rozoznávame omyl právny a skutkový.

      – právny omyl- v zásade sa považoval za bezvýznamný, lebo nebol ospravedlniteľný, a preto šiel na účet mýliaceho sa v zmysle zásady „neznalosť práva každému škodí, neznalosť skutku neškodí“

      – skutkový omyl- týka sa skutkovej stránky právneho úkonu, teda najmä pohnútky, prejavu a obsahu prejavu

      – omyl v pohnútke- t.j. v predstave, ktorá viedla konajúceho k právnemu úkonu, je spravidla bezvýznamný okrem prípadu, keď k nemu došlo pod vplyvom podvodu alebo ak pohnútka bola súčasťou obsahu právneho úkonu

      – omyl v prejave- bezvýznamný, lebo tu celkom chýbala vôľa konajúceho, napríklad prerieknutie sa, prepísanie sa a pod.

      – omyl v obsahu- konajúci dáva svojmu prejavu iný zmysel, než objektívne má. Môže sa týkať typu kauzy, osoby, predmetu, vlastnosti predmetu alebo osoby právneho úkonu. Môže sa vyskytovať na jednej strane alebo u oboch konajúcich.

      – v rímskom práve sa omylu priznával význam len vtedy, ak išlo o omyl podstatný a ospravedlniteľný zároveň. Zásadne sa za podstatný omyl považoval taký omyl, pri ktorom bolo možné rozumne prijať, že konajúci by nebol právny úkon urobil, keby nedošlo k omylu. Za ospravedlniteľný omyl sa považoval taký omyl, ktorý sa odôvodnene mohol odpustiť osobe priemerne rozumnej a obozretnej.

 – za podstatný skutkový omyl sa považoval omyl, ak sa týkal – typu právneho úkonu

 – totožnosti osoby protistrany, ak záležalo na totožnosti osoby (napr. pri manželstve, pracovnej zmluve, zmluve o diele, u dediča a pod.)- totožnosti predmetu

                                      – podstaty alebo množstva predmetu

                                      – omyl vo vlastnostiach bol právne bezvýznamný, išlo vlastne o omyl v pohnútke

- vnútorná výhrada je na strane konajúceho, ak navonok prejavuje to, čo v skutočnosti nechce, ale zároveň to pred druhou stranou tají. Chýba vnútorná vôľa.

 – predstieranie- obojstranne vedomá nezhoda medzi vôľou a jej prejavom. Iné sa chce a iné sa obojstranne prejavuje. Napr. pomocou kúpnej zmluvy sa chce dosiahnuť darovanie.

 – fiduciárny právny úkon (k vernej ruke) je mienený vážne a má dovolený obsah, ale jeho právne účinky presahujú stranami chcený cieľ 

  1. Kúpo-predaj (emptio venditio), pojem, charakter zmluvy, povinnosti strán.

Kúpna zmluva (emptio-venditio) –

Dvojstrany rovny konsenzualny (SYNALLAGMATICKY) kontrakt

- predavajuci beria na seba povinnost  odovzdat kupujucenu dohodnutu vec, ako predmet kupy, pri com kupujuci berie na seba povinnost zaplatit predavajucemu penaznu sumu ako kupnu cenu

- kauzou: dbvojity prevod VP

- kontrakt spociva v zamene veci za peniaze

- najprv bola realnym kontraktom, lebo sa realizovala z ruky do ruky

- emptor: kupujuci

- venditor: predavajuci

- kupna zmluva je platna:  kupujuci a predavajuci sa maju dohodnut na podstatnych prvkoch : o predmete a kupnej cene plus nepodstatne prvky( pre nich su podstate ale pre pravo ne) : sposob plnenia, cas plnenia, miesto plnenia

- predmetom kupnej zmluvy :mozu byt vsetky veci, kt. mozu byt predmetom vlast. Prava res comercii

                                             : vyjadreny individualnymi znakmi alebo druhovimi

                                             : v case uzavretia zmluvy musi existovat ale mozna aj kupa nadejnej veci/nadeje

- kupna cena : dohodnuta v peniazoch

                    : mienena vazne

                    : urcita/ vyjadrena mnozstvom penazi alebo urcitelna

                    : nemohol ju urcit 3ti

                    : nemusi sa rovnat hodnote veci. Dioklecianov cenovy edikt zneplatnil zmluvy, v kt kupna cena nedosahovala aspon polovicu hodnoty veci

- kupujuci: zaplatit kupnu cenu v peniazoch( odovzdanim predavajuci nadobudol VP k peniazom)

               : ked predavajuci odovzda predmet kupy a kupujuci este nezaplatil dostava sa do omeskania a plati uroky

               : ACTIO EMPTY: zaloba z kupy, dosiahnutie plnenia predavajuceho

              : nadobuda VP najneskor vydrzanim

- predavajuci: ACTIO VENDTI: zaloba z predaja, dosiahnutie plnenia kupujuceho

                    : odovzdat predmet kupy

                    : zabespecit kupujucemu nerusenu drzbu a pokojne uzivanie

- vec sa posobenim vis major znicila 1: pred uzabretim zmluvy: CASUM SENTIT DOMINUS: kupna zmluva nemoze byt uzavreta bo predmet plnenia je nemozny

2: po realizacii KZ: CASUM SENTIT DOMINUS: nahodu znasa vlastnik

3: po uzavreti ale pred plnenim : PERICULUM EST EMPTORIS: zodpovednost nesie kupujuci, za cusodiu zodpoveda predavajuci, plati len za predpokladu ze zmluva je perfektna

- perfektna kupna zmluva: akonahle bol predmet kupy individualizovany, kupna cena urcita a nebola pripojena suspenzivna kondicia alebo modus

- individualizovany predmet: imperfektna ak je urceny druhovymi znakmi

- suspenzivan kondicia: odkladacia podmienka pripojena ku zmluve

- modus: lehota pripojena ku kupnej zmluve a kym neuplynie je zmluva imperfektna

- pravne vady predavanej veci: ked predavajuci nieje vlastnikom a nema suhlas od vlastnika

                                               : ked je vlastnikom 3tia osoba a nedala suhlas

                                                : ak na predavanej veci viazne vecne pravo k cudzej veci

- evikcia: zodpovednost predavajuceho voci kupujucemu za pravne vady veci

 

Kúpna zmluva (emptio-venditio) - bol konsenzuálny, dvojstranný rovný (synalagmatický) vzájomne zaväzujúci kontrakt, spočívajúci v zámene veci za peniaze, ktorým sa predávajúci (venditor) zaväzoval odovzdať vec do držby a pokojného užívania kupujúcemu (emptor) a kupujúci sa zaväzoval zaplatiť predávajúcemu v peniazoch dohodnutú kúpnu cenu (pretium). Platná kúpa sa uskutočňovala neformálnym zjednotením sa strán, pokiaľ išlo o predmet a cenu. Mohlo sa tak stať ústne alebo písomne, dokonca aj poslom, rozhodujúce bolo, aby došlo k zhode vôle strán (consensus).

            – dvojstranný kontrakt rovný- povinnosť vždy vzniká na strane predávajúceho aj kupujúceho

            – neformálny kontrakt- ius civile nestanovovalo konkrétnu formu prejavu vôle

            – kauzálny kontrakt- dôvodom (kauzou) povinností oboch strán je zmluvný prevod predmetu kúpy a kúpnej ceny

            – onerózny kontrakt

            – konsenzuálny kontrakt, ktorý zakladá záväzok bona fidei

            – predmetom (merx) kúpy bola akákoľvek hmotná vec, aj vec budúca (kúpa nádeje (emptio spei)- kupovala sa nádej na budúcu vec (napr. kúpa rýb, ktoré sa ulovia v určitý deň) a prijímal sa záväzok zaplatiť kúpnu cenu, aj keď sa nádej neuskutoční, kúpa nádejnej veci (emptio rei speratae)- podmienená kúpa a bola účinná, len ak sa podmienka splnila, teda keď budúca vec naozaj vznikla). Predmetom kúpy mohla byť aj nehmotná vec, ako pohľadávky a niektoré vecné práva, napr. pozemkové a osobné služobnosti. Platný bol aj predaj cudzej veci, pravda, na vzťah medzi stranami vplývala vedomosť alebo nevedomosť jednej alebo oboch strán o právnom postavení veci. Neplatná však bola kúpa veci, ktorá bola vlastníctvom kupujúceho, alebo ak predmet kúpy neexistoval alebo išlo o vec extra commercium. Kúpa sa stala neplatnou, ak vec sčasti zanikla, a preto bolo plnenie nemožné.

            – kúpna cena sa mala vyjadriť v peniazoch, inak by to nebola kúpa ale zámena. Cena mala byť určitá a efektívna, a to už pri uzavieraní kúpy (efektívna v tom, že bola uvážená ako reálna protihodnota veci – pretium verum). Určitosť ceny znamenala, že cena bola určená množstvom peňazí. Určenie ceny sa mohlo prenechať na tretiu osobu (arbitrium boni viri). Cena však nemusela byť primeraná skutočnej hodnote veci, požadovalo sa, aby cena dosahovala aspoň polovicu reálnej hodnoty veci. Pokladalo sa za prirodzené, ak sa predávajúci usiloval za menej hodnotnú vec dostať vyššiu cenu a naopak, že sa kontrahenti usilovali navzájom sa oklamať a podviesť v tom zmysle, že každý v dobrom úmysle (dolus bonus) sledoval svoj prospech. Kontrahent však nesmel uviesť protistranu do omylu, inak bol zodpovedný za podvodne spôsobenú škodu. Cena mala byť vážne mienená, teda nie predstieraná (napr. na zastrenie darovania).

                  - emptor venditor môžu uzavrieť zmluvu tak, že ich vzájomné plnenia sú splatné 1. ihneď, t.j. súčasne a v čase uzavretia zmluvy

            2. v budúcnosti a) v rovnakom čase- predávajúci a kupujúci platne uzavrú kúpu 15.1., odovzdanie predmetu kúpy a zaplatenie kúpnej ceny dohodnú na 31.1.

                        b) v nerovnakom čase – kreditná kúpa alebo kúpa na úver- najprv plní predávajúci a kupujúci zaplatí celkom alebo sčasti neskôr

                                                – prenumeračná kúpa- najprv zaplatí kupujúci a predávajúci plní neskôr

                  – prevod vlastníckeho práva – kúpou samotnou ešte neprechádzalo vlastníctvo na kupujúceho, ale až prevodom (mancipáciou, iniurecesiou, alebo tradíciou) vlastníctva predanej veci. Z tohto usudzujú, že náhodné zničenie a zhoršenie predanej, ale ešte neodovzdanej veci má zaťažovať predávajúceho. Preto prijímajú zásadu, podľa ktorej nebezpečenstvo postihuje kupujúceho (periculum est emptoris), ako výnimku z uvedenej zásady, že postihuje vlastníka.

                        – ekonomicko-sociálnym dôvodom uzavretia kúpnej zmluvy je vždy – prevod vlastníckeho práva k predmetu kúpy

      – prevod vlastníckeho práva ku kúpnej cene

                        – prevod vlastníckeho práva k predmetu kúpy a) na princípe obstarania vlastníckeho práva- kúpna zmluva sa považuje za splnenú, ak predávajúci urobil kupujúceho vlastníkom predanej veci

                                                                        b) na evikčnom princípe- kúpna zmluva sa považuje za splnenú, ak predávajúci urobil kupujúceho držiteľom predávanej veci. Predávajúci je povinný zabezpečiť kupujúcemu prázdnu držbu, t.j. odovzdať vec do nerušenej držby kupujúcemu, aby ten na jej základe nadobudol vlastnícke právo ihneď alebo neskôr vydržaním.

                        – ak predávajúci a kupujúci vedia, že vec je odcudzená, kúpa je neplatná, ak len kupujúci vie, že vec je odcudzená, kúpa je taktiež neplatná, a ak len predávajúci vie, že vec je odcudzená, kúpa je platná

                        – kúpa je len zaväzovacím právnym úkonom nespôsobilým previesť vlastnícke právo, t.j. iba titulom (kauzou) na prevod. Príslušný scudzovací právny úkon je spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva a až ten ukončuje samotný prevod. Ak je predmetom kúpy res nec mancipi, stačí na prevod neformálna traditio. Ak je predmetom kúpy res mancipi, vyžaduje sa na prevod mancipatio alebo in iure cessio. Ak predávajúci mancipačnú vec len tradoval, nadobudne kupujúci len bonitárne vlastníctvo a až vydržaním kviritské vlastníctvo.

                        – prevod vlastníctva ku kúpnej cene- peniaze sú nemancipačnou vecou, a preto na ich prevod stačí neformálna traditio. Ak kupujúci platí cudzími peniazmi, tak predávajúci nenadobudne vlastnícke právo odovzdaním, ale až ich nerozoznateľným zmiešaním so svojimi vlastnými peniazmi.

                        – ak sa napríklad predala cudzia vec, právny poriadok predávajúceho zaväzoval chrániť kupujúceho proti nárokom tretích osôb na vec, teda proti právnemu, a nie faktickému odňatiu veci – tzv. evikčný princíp

                        – za právne vady predávanej veci nesie zodpovednosť predávajúci bez ohľadu na zavinenie

                        – evikcia viedla spravidla k tomu, že ak kupujúci vydal vec vecne oprávnenému, stratil tým držbu veci a jej užívanie. Voči predávajúcemu mu vznikol evikčný regres. Tento nevyplýval vždy priamo z kúpnej zmluvy. Spočiatku sa opieral o právne mechanizmy mimo kúpnej zmluvy 1. actio auctoritatis – ak predávajúci uzavrel s kupujúcim kúpnu zmluvu v mancipačnej forme. Scudziteľ je z mancipácie povinný zastať sa nadobúdateľa veci v súdnom spore, ktorý začal niekto tretí voči nadobúdateľovi. Povinnosť predávajúceho zastať sa kupujúceho znamená, že predávajúci sám prevezme spor ako žalovaný. Neskôr stačilo, ak predávajúci bol ochotný vystupovať ako procesný zástupca kupujúceho. Ak predávajúci splní svoju povinnosť zastať sa kupujúceho na súde a dosiahne absolučný rozsudok, je kupujúci uspokojený a kúpna zmluva zo strany predávajúceho je splnená. Ak predávajúci odmietne zastať sa kupujúceho na súde alebo sa síce kupujúceho zastane, ale neúspešne, potom patrí kupujúcemu voči predávajúcemu actio auctoritatis na dvojnásobok (duplum) kúpnej ceny.

                              2. stipulatio duplae – ak predávajúci uzavrel s kupujúcim stipuláciu na dvojnásobok, zaviazal sa ňou zaplatiť kupujúcemu pre prípad evikcie dvojnásobok kúpnej ceny

                                    3. zabudovanie zodpovednosti za evikciu priamo do žaloby z kúpy- a) actio empti- mohla sa použiť len vtedy, keď predávajúci konal dolózne, t.j. vedome predal cudziu vec alebo ak vec nemala vlastnosti výslovne vymienené kupujúcim. Zodpovednosť kupujúceho tu nebola za evikciu, ale za dolus.

            b) actio empti neskôr začala slúžiť ako prostriedok na prinútenie k stipulácii na dvojnásobok, a to v prípade cenných vecí a otrokov

                              – zodpovednosť predávajúceho za fyzické vady- zo začiatku bola veľmi obmedzená, za skryté vady a nedostatky predávajúci nezodpovedal, nezodpovedal ani za zjavné nedostatky, pretože kupujúci si mal kupovanú vec prezrieť a mal kupovať s „otvorenými očami“

                                                - ius civile - actio de modo agri (žaloba o rozlohe pozemku)- ak bol pozemok, ha ktorého cene sa dohodli, podľa tvrdenia rozlohou menší, kupujúci mohol vymáhať rozdiel, o ktorý zaplatil viac. Nárok kupujúceho nevyplýva z kúpnej zmluvy, ale z tvrdenia pri mancipácii.

                                                      - promissum (garančná stipulácia)- ak predávajúci vzal na seba zodpovednosť tým, že prisľúbil na otázku kupujúceho určité fyzické vlastnosti veci a neskôr sa ukázalo, že vec má vadu, má kupujúci actio ex stipulatu voči predávajúcemu

                                                      - dictum (výslovné ubezpečenie)- ak predávajúci výslovne ubezpečí kupujúceho o istých vlastnostiach predávanej veci a neskôr sa ukáže, že vec má vadu. Kupujúci má actio empti na interes. Správanie predávajúceho sa posudzuje ako konanie proti bona fides a kupujúci môže presadiť aj škodu vzniknutú z vady.

                                                      - dolus predávajúceho- keď síce predávajúci ani neposkytol garančnú stipuláciu, ani výslovne neubezpečil kupujúceho- teda o vlastnostiach predávanej veci sa ani nehovorilo- ale predávajúci vedel, že vec mávadu. Kupujúcemu patrí actio empti.

                                                      – v zmysle ediktu kurulských edilov – aj keď predávajúci bol dobromyseľný (bonae fidei), zodpovedal za to, že vec netrpí takými skrytými vadami, ktoré znižujú jej bežnú upotrebiteľnosť

                                          - ius honorarium – ak predávajúci neuviedol nedostatky uvedené v kurulskom edikte alebo poskytol promissum či dictum a neskôr sa ukázalo, že vec má vady predvídané kurulským ediktom, poskytol edil kupujúcemu právnu ochranu - actio redhibitoria (žaloba na zrušenie)- na vrátenie kúpnej zmluvy späť, t.j. náhrada kúpnej ceny voči vráteniu predmetu kúpy. Ak vec má takú vadu, že kupujúci ju nemôže užívať. Žaloba je použiteľná do 6 mesiacov od uzavretia zmluvy.

                  - actio quanti minoris (žaloba na menší rozsah)- na zníženie kúpnej ceny zodpovedajúce fyzickej vade. Ak vec má takú vadu, že jej možnosť používania je znížená. Žaloba je použiteľná rok od uzavretia zmluvy.

                        – zodpovednosť za nebezpečenstvo (periculum)

                                                – zodpovednosť za nebezpečenstvo prechádza na kupujúceho perfekciou kúpnej zmluvy

                                                – kúpna zmluva je perfektná, keď je predmet kúpy individualizovaný, kúpna cena istá a účinky zmluvy nie sú závislé od suspenzívnej kondície

                                                – perfekcia nastáva najneskôr pri druhovo určenej veci jej individualizáciou (odmeraním, označením,…), pri kondicionálnej kúpe nastúpením kondície, pri časovo obmedzenej kúpe uplynutím lehoty

                                                – pri neperfektnej kúpe ak nastane vyššia moc tak, že úplne zničí predanú vec, tak predávajúci znáša riziko kúpnej ceny, t.j. nemôže žiadať kúpnu cenu a kupujúci znáša riziko plnenia predávajúceho, t.j. nemôže žiadať predmet kúpy

                                                – pri neperfektnej kúpe ak nastane vyššia moc tak, že sa plnenie predmetu kúpy nestalo nemožným alebo len čiastočne nemožným, prebehne kúpa ďalej tak, ako sa kontrahenti dohodli alebo v obmedzenom rozsahu

                        – predávajúci bol povinný – chrániť vec pre kupujúceho až do odovzdania. Bol zodpovedný za omnis culpa (dolus, culpa lata, culpa levis custodia), nie za vis maior.

                                                – odovzdať vec kupujúcemu a zabezpečiť mu pokojné užívanie a nerušenú držbu

                                                – zodpovedať za fyzickú kvalitu predanej veci

                        – kupujúci bol povinný – plniť predávajúcemu dohodnutú kúpnu cenu v peniazoch (primárne plnenie). Ak z vlastnej viny nezaplatil vôbec alebo len časť kúpnej ceny, nesie za to zodpovednosť, t.j. predávajúcemu patrí voči kupujúcemu actio venditi na primárne a sekundárne plnenie.

                                                – previesť na predávajúceho kviritské vlastníctvo buď sám alebo prostredníctvom tretieho. Obstaranie vlastníckeho práva ku kúpnej cene môže kupujúci dosiahnuť odovzdaním vlastných peňazí alebo cudzích peňazí so súhlasom pravého vlastníka. V opačnom prípade nesplnil svoju povinnosť a nesie zodpovednosť, t.j. predávajúci má voči kupujúcemu actio venditi.

                                                – od okamihu odovzdania predanej veci, ale ešte nezaplatenej kúpnej ceny je možné kúpu úrokovať, t.j. predávajúcemu patria úroky voči kupujúcemu vymáhateľné žalobou z predaja

                                                – nahradiť predávajúcemu všetku škodu alebo výdavky vynaložené na vec od okamihu uzavretia zmluvy až do prevzatia veci

                        – kupujúci mohol odoprieť zaplatiť kúpnu cenu ak ju predávajúci žiadal pred dohodnutou lehotou alebo ak predávajúci odoprel vydať vec

                        – vedľajšie dohody (pacta adiecta)-

            – výhrada lepšej ponuky- predávajúci mohol odstúpiť od zmluvy, ak by dostal lepšiu ponuku

                                          – dohoda o odstúpení od kúpy- ak sa celá cena nezaplatila do určitej lehoty. Zaplatená časť ceny prepadla v prospech predávajúceho (tzv. prepadná doložka)

                                          – dohoda o kúpe na skúšku- kupujúci mohol do určitej lehoty odstúpiť od kúpy. ak by vec pre neho nebola vhodná

                                          – dohoda o spätnom predaji- predávajúci bol oprávnený do určitého termínu vec od kupujúceho kúpiť späť

                                          – dohoda o spätnej kúpe- predávajúci bol povinný odkúpiť vec na želanie predávajúceho

                                          – dohoda o nescudzení- zaväzovala kupujúceho, že vec nescudzí

                                          – dohoda, že kupujúci neprepustí otroka na slobodu

                                          – dohoda, že kupujúci nezneužije otrokyňu na nemravné ciele

                                          – dohoda, že predaný otrok bude odvedený z miesta pobytu predávajúceho, lebo bolo nebezpečenstvo, že by ohrozoval bývalého pána 
 
 

  1. Ležiace dedičstvo (hereditas iacens), pojem a aký bol jeho význam v rímskom práve.

Hereditas iacens, zakonne dedenie a hist. vyvoj ded.prava

  1. leziace dedictvo:.

   V dosledku adicneho a delacneho principu vzniklo medziobdobie, pocas ktoreho sa nevedelo, kto je dedicom, vedelo sa iba to, komu bolo dedicstvo ponuknute. V tomto medziobdobí dedičstvo – ako sa hovorí – „leža lo”, spočívalo (iacet), odtiaľ názov ležiace dedičstvo (hereditas iacens). Zaujme zachovania jednoty dedictva sa toto v obdobi hereditas iacens povazovalo za samostatnu pravnicku osobu

      Medzi rimskymi pravnikmi bolo sporne, koho treba v tomto obdobi povazovat za subjekt, za vlastnika pozostalosti. Podľa Ulpiána sa pozostalosť v tomto období upínala ešte na osobu zomrelého. Podľa Labea, Gaia pozostalosť bola majetkom bez pána, nie však res nullius. Podľa Paula za subjekt pozostalosti sa mal pokladať budúci dedič.Pozostalost v medziobdobi sa upinala este na osobu zomreteho, alebo bola majetkom bez pana, nie vsak res nullius, ktoru by mohol ktokolvek okupovat, ale ako samostatny majetok s osobitnym urcenim, ako pravnicka osoba, za subjekt pozostalosti sa mal pokladat buduci dedic, teda jeho prianiu sa priznavala spatna ucinnost, nakoniec ze pozostalost pravnickou osobou.  

  1. Litiskontestácia, pojem a jej právne účinky.

Litiskontestácia (Litis contestatio) - procesný inštitút, na základe ktorého sa procesné strany podriaďujú magistrátom poverenému sudcovi a zároveň súhlasia s procesnou formulou

      – moment litiskontestácie je momentom začatia konania

      – rímska žaloba síce vychádzala jednostranne od žalobcu, ale vrcholila v dohode o spor (litis comtestatio), v ktorej sa žalobca a žalovaný v prítomnosti prétora dohodli o rozhodcovi ich sporu, ako aj o tom, za akých podmienok žalovaný súhlasí, aby ho rozhodca odsúdil v prospech žalobcu 

Litis contestatio vyvolávala medzi stranami v spore významné účinky:

a) Právny vzťah medzi stranami sa obnovil (novatio - § 63, II, 3), lebo ak sa dokázala pravdivosť vo formule predpokladaného skutkového stavu, namiesto doterajšieho žalobcovho nároku na plnenie nastúpil jeho nárok na odsúdenie žalovaného.

 

b) Litiskontestácia teda skonzumovala pôvodné žalobcovo právo, kto ré mohol žalobca realizovať len prostredníctvom vyneseného rozsudku, a ak rozsudok nebol preň priaznivý, stratil svoj nárok úplne. V tej istej veci nebolo možné priznať iudicium dvakrát (bis de eadem re agere non licet). Ak by žalobca opäť predniesol žalobný nárok v tejto veci, magistrát mal ipso iure odmietnuť takúto žiadosť žalobcu v prípade, ak to bol obligačný (in personam) nárok opierajúci sa o ius civile. Vo všetkých ostatných prípadoch mohol žalovaný vysloviť „námietku už rozhodnutej veci” (exceptio rei iudi-cata) alebo námietku „veci nastolenej pred rozhodcom” (in iudicium deduc-tae). Poklasická doba zmiernila tento vylučovací účinok litiskontestácie.

 

c) Litiskontestácia prerušovala premlčanie žaloby.

 

d) Žalovaný mohol byť odsúdený len vtedy, ak žalobcovo právo jestvo valo v čase litiskontestácie a dokonca ani jeho neskorší zánik nevylučoval odsúdenie (napr. ak žalovaný zaplatil po litiskontestácii, ale pred rozsud kom). Táto tvrdosť sa neskôr v poklasickej dobe nepripúšťala pri iudicia bonaefidei.

 

e)  Kedže smerodajný bol okamih litiskontestácie, odsúdený žalovaný mal vydať žalobcovi všetko, čo by tento bol mal, keby žalovaný bol jeho nárok splnil v okamihu litiskontestácie, teda najmä plody, zodpovednosť za skazu a zhoršenie; pritom nedobromyselhý žalovaný bol po litiskontes tácii zodpovedný aj za náhodnú škodu.

 

f)  Po litiskontestácii nebolo možné v nijakom smere meniť žalobnú formulu; bolo možné len žiadať prétora, aby ju prepísal na inú osobu, na príklad pri zmene osoby sudcu (translatio iudici) alebo zmene procesných strán (vrátane dedičov) alebo ich zástupcu.

 

g)  Veci, ktoré sa litiskontestáciou stali predmetom sporu, nesmela žiadna zo strán scudziť.

 

  1. Nadobudnutie vlastníckeho práva okupáciou.

Okupácia (occupatio) v bežnom zmysle slova je jednostranné zmocnenie sa veci spočívajúce v jej telesnom uchopení (adprehensio).

Svojmocné uchopenie nikomu nepatriacej veci, ktoré sa uznávalo ako spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva v dôsledku privlastnenia si predmetnej veci. Inými slovami, kviritské vlastníctvo sa nadobúdalo oku páciou, ak okupant mal vo svojej faktickej moci vec nikoho s úmyslom si ju privlastniť.

Základný znak okupácie ako originárneho spôsobu nadobudnutia kviritského vlastníctva spočíval v jej objekte. Za objekt okupácie sa považova li  voľne žijúce divé zvieratá, opustené veci, sčasti poklad  a niektoré ďalšie veci.

Okupácia bola buď dovolená alebo nedovolená.

Occupatio (okupácia)

- lat. occupatio – obsadenie

- jednostranné zmocnenie sa veci spočívajúce v jej telesnom uchopení (adprehensio)

- svojmocné uchopenie držby (faktickej moci) nikomu nepatriacej veci

- privlastnenie si predmetnej veci nikoho

-objekt okupácie = vec nikoho (res nullis)

- KV sa nadobúdalo okupáciou ak mal okupant vo svojej faktickej moci (držbe) vec nikoho s úmyslom si ju privlastniť

- okupácia neobsahovala všetky znaky požadované objektívnym RP

- 2 zákonné znaky : materiálne uchopenie (adprehensio)

                    objekt okupácie – nikomu nepatriacej veci (res nullis)

- objekty okupácie   a) divé zvieratá (ferae bestiae)

        b) opustené veci (res derelictae)

        c) poklad (thesaurus)

        d) veci nájdené na morskom brehu, ostrov vzniknutý v mori / rieke, opustené riečisko, veci nepriateľov

 

a) divé zvieratá (ferae bestiae)

- nenachádzali sa vo vlastníctve, bez pána

- neexistovalo poľovné ani rybárske právo vyhradené určitým osobám alebo vlastníkom pozemkov

- vlastník pozemku mohol zabrániť lovu zákazom vstupu na svoj pozemok→tým si zabezpečil len pr. ochranu pozemku

- chytené/ uväznené zvieratá nepodliehali okupácii tretích (museli by najprv získať prirodzenú slobodu)

- stratou držby divého zvieraťa (útek) zaniká aj VP k nemu

- skrotené zvieratá, ktoré sa pravidelne vzďaľovali→strata VP ak stratili návyk vrátiť sa (consuetudo revertendi)

- produkty divých zvierat (med. vajcia)

 

b) opustené veci (res derelictae)

- opustenie veci (derelictio) = zrieknutie sa VP dobrovoľným a definitívnym zbavením sa veci, na základe úmyslu prestať

                                                byť jej vlastníkom (animus dereliquendi)

- napr. zahodenie hnuteľnej veci, opustenie natrvalo pozemku

- derelikciou nebol prípad núdze →napr. vyhodenie vecí počas plavby loďou na jej odľahčenie

- osobitý prípad – tzv. „vyhodenie mincí medzi ľud“→t.j. odovzdanie mincí neurčitým osobám (traditio), čiže ich opustenie

- okupácia = nadobudnutie BV, až vydržanie = nadobudnutie KV

- KV nemancipačnej veci sa nadobúdalo už okupáciou

- rôzne závery R právnikov → zánik VP už opustením veci

                          → zánik VP opustenej veci až v prípade, že sa jej zmocnil niekto iný

 

c) poklad (thesaurus)

- nájdenie cennej veci skrytej tak dlho v inej veci, že už nemožno zistiť jej vlastníka

staršie RP uznávalo VP na základe akcesie V pozemku, kde sa poklad našiel

novšie RP: poklad bol vecou nikoho a na základe okupácie – VP nálezcovi

cisár Hadrián: ak sa poklad našiel na cudzom pozemku, tak sa delil rovným dielom medzi V pozemku a nálezcu

                       ! pokiaľ sa jednalo o úmyselné hľadanie bez súhlasu V celý poklad pripadol V pozemku

- Hadriánová deľba zakotvená v Nemecku a Rakúsku – poklad patrí V pozemku, nálezca nárok na odškodné

- nález iných vecí ako pokladu (napr. stratených vecí) nadobudnutie VP → V stratenej veci stratil len držbu, nie VP

- zatajenie nálezu = civilná krádež (furtum)

- poctivý nálezca stratenej veci = len držiteľ → aby nebol obvinený z odcudzenia veci musel verejne ohlásiť nález

                                                                      → mal pr. na náhradu nákladov ako bezpríkazný správca (negotorium gestor)

 

d) veci nájdené na brehu mora: – ak nepochádzali zo stroskotanej lode

                              – drahokamy (gemmae), perly (margaritae)

   ostrov vzniknutý v mori / rieke

   opustené riečisko

   veci nepriateľov - nachádzajúcich sa na území Ríma pri vypuknutí vojny

 

  1. Nadobudnutie vlastníckeho práva spojením (accessio).

Nadobudnutie vlastnickeho prava spojenim

 Spojenie(accessio) bolo povodnym sposobom nadobudnutia vlastnickeho prava spocivajuce v pripojeni veci, ktora bola doteraz individualnym objektom sukromneho prava k inej veci tak, ze tvori jej sucast, pricom pripojenie predpokladalo, ze niekto bol cinny pre seba bez dohody o pravnom ukone. Spojenim obe veci materialne tvorili jeden celok, ktory pravne vystupoval ako jeden utvar dovtedy, kym spojenie trvalo. Rozlisovali sa tieto varianty:

     Spojenie hnutelnej veci s pozemkom – vlastnicke pravo k hnutelnosti ustupovalo vlastnickemu pravu k pozemku, znamenalo to, ze hnutelna vec spojena pevne s pozemkom, sa stavala vedlajsou nesamostatnou sucastou hlavnej veci a znasala jej pravny osud. To platilo pre stromy a ostatne rastliny, len co zapustili korene v pozemku, pre sadivo, len co sa zasialo. Osobity pripad postavenie stavby, vlastnik pozemku sa stal vlastnikom stavby, bez ohladu na to, kto ju postavil, vlastnikovi materialu patrilo vlastnicke pravo k materialu aj po jeho pouziti. Vlastnik pozemku mal vlastnicke pravo k budove a drzbu k cudziemu stavebnemu materialu, ktora trvala dovtedy, kym sa stavba nejakym sposobom nezanikla. Dovtedy mal actio de tigno iuncto na dvojnasobok stavebneho materialu.

      Spojenie hnutelnych veci navzajom – vlastnik vedlajsej veci stratil vlastnicke pravo v prospech vlsatnika hlavnej veci, hodnota pri tom nezohrala ziadnu ulohu, az neskor cena. Pri zafarbeni latky ostal vlastnikom vlastnik latky, avsak pri popisani alebo pokresleni pergamenu, rozhodovala o tom malba.

      Spojenie nehnutelnej veci s nehnutelnou – pripady nanosu a aodtrhnutia pody, vyprazdenia rieciska…Nanos ci naplavenina pripadli vlastnikovi pozemku ihned, odtrhnuta poda az vtedy, ked zrastla s novym pozemkom, ak vznikol ostrov v rieke, uprestred nej, rozdelili si ho vlastnici na oboch stranach rieky.

  1. Nadobudnutie vlastníckeho práva spracovaním (specificatio).

Nadobudnutie vlastníckeho práva spracovaním – pôvodný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva

            – spracúvanú vec nazývame látka (materia) a spracovaním získanú vec výrobok (species)

            – ak vlastník spracoval svoju vec alebo ju v jeho mene spracoval niekto cudzí, bolo nepochybné, že za vlastníka výrobku sa považoval vlastník látky

            – problém bol pri spracovaní cudzej veci- ak bolo možné spracovanú vec uviesť do pôvodného stavu, vlastníkom bol pôvodný vlastník, ak nebolo možné vec uviesť do pôvodného stavu, vlastníkom sa stáva spracovateľ veci 

Spracovanie znamená upravenie veci prácou. Spracúva nú vec nazývame látka (matéria), spracovaním získanú vec zasa výrobok (species). Ak vlastník spracoval svoju vec alebo ak ju v jeho mene spracoval niekto cudzí, bolo nepochybné, že za vlastníka výrobku sa pokladal vlast ník látky. Sporné však bolo, či spracovaním cudzej látky vznikla nová vec (nová species), ku ktorej spracovateľ nadobudol vlastnícke právo. V diskusii k tejto otázke sa prejavovali vplyvy helenistickej filozofie o podstate veci. Sabiniáni v súlade so stoickou predstavou o látke ako pod statnom elemente individuality veci zdôrazňovali, že vlastníkom produktu je vlastník spracovanej látky, lebo vec aj napriek spracovaniu zostala v pod state tá istá. Naproti tomu prokuliáni ako predstavitelia aristotelovsko-peripatetickej filozofie za rozhodujúcu považovali formu, a preto tvrdili, že spracovaním látky vznikla nová vec, ktorú spracovateľ môže dovolene okupovať. Vytvorila sa aj stredná mienka (média sententia) reprezentovaná právnikmi Pomponiom a Gaiom ktorú po tom od právnika Paula prevzal aj Justinián. Podľa nej – stala sa dominantnou v období klasického ajustiniánskeho práva – nemá sa zmeniť vlastnícke právo, ak spracovanú vec možno uviesť do predošlého stavu. To je možné najmä pri spracovaní kovu (napr. kľúč vyrobený z cudzieho striebra možno roztaviť). V iných prípadoch spracovania (dreva, textílií, varenia piva, prípravy liekov, v poľ nohospodárstve) nebola reštitúcia možná a pre tieto prípa dy sa presadila mienka prokuliánov : stredný názor sformuloval nadobudnutie vlastníckeho práva spracovaním do vety: „Ak produkt nemožno uviesť do pôvodného stavu, vlastníkom má byť spraco vateľ, ak je to možné, vlastníkom má byť vlastník látky.”

  1. Nadobudnutie vlastníckeho práva zmiešaním (confusio).

Zmiesanie

 

     Na rozdiel od splynutia, pri zmiesani tych istych latok nevznikalo spoluvlastnictvo, ale prihliadalo sa na to, ze obidve veci nestratili nic na svojej integrite. Teda kazdemu z vlastnikov zostalo vlastnicke pravo i zaloba na vydanie jemu patriaceho mnozstva latky. Ak sa vsak zmiesali cudzie peniaze s vlastnymi, platilo odchylne pravidlo:za predpokladu, ze sa nerozoznatelne zmiesali, cudzie peniaze sa stali vlastnictvom prijemcu originarnym sposobom. Poskodeny byvaly vlastnik mal len zavazkovopravny narok pri umyselnom zmiesani na actio furti a condictio furtiva, v ostatnych pripadoch zavinenia condictio sine causa.

     Ak sa zmiesali dve sypke latky z vole vlastnikov, vzniklo medzi nimi spoluvlastnictvo k zmiesanej veci. Ak sa zmiesali dve sypke latky nahodou alebo len z vole jedneho vlastnika toho isteho druhu, nevzniklo spoluvlastnictvo, lebo obe veci nestratili svoju integritu, ale vlastnicke pravo zostalo zachovane.

     Pravne nasledky spojenia, zmiesania, splynutia a spracovania, nastavaju vtedy, ak niekto konal pre seba bez dohody o pravnom ukone. Pri tomto nadobudani sa nevyzadovala S pravne konat ani dobromyselnost. Ak zmiesanie nastalo nedobromyselne islo o civilny delikt kradeze. ak dobromyselne, tak nahradu hodnoty materialu. Ak sa vec nachadzala u toho, ktor mal v drzbe vec, kto stratil vlastnicke pravo, pre zmiesanie, pretor mu zabezpecil retencne pravo k veci, pokial vlastnik neposkytol nahradu hodnoty materialu.  

  1. Náhradníctvo v dedení (substitutio), pojem, jeho účel a druhy v rímskom práve.

Náhradníctvo v dedičskom práve – všeobecné náhradníctvo (substitutio vulgaris)- náhradný dedič sa ustanovoval pre prípad, že pôvodný dedič by sa nestal dedičom napr. preto, že zomrel pred poručiteľom alebo dedičstvo odmietol

            – náhradníctvo nedospelých (subsitutio pupillaris)- keď pater familias ustanovil za dediča nedospelé dieťa, ktoré sa po smrti otca stalo sui iuris. Otec mohol tomuto nedospelému dieťaťu ustanoviť náhradného dediča pre prípad, že by zomrelo skôr, než by dosiahlo vek dospelosti.

  1. kvázipupilárne náhradníctvo (substitutio quasipupillaris)- ak dospelý potomok nemohol zriadiť závet pre duševnú chorobu, ustanovil sa mu hneď náhradný dedič pre prípad, že by pred smrťou nevyzdravel 

-   Všeobecné náhradníctvo (substitutio vulgaris) bolo normálnym a naj častejším prípadom náhradníctva. Náhradný dedič sa ustanovoval pre prípad, že primárne ustanovený dedič by sa nestal dedičom napríklad preto, že zomrel pred poručiteľom, alebo že by dedičstvo odmietol. Zmyslom substitúcie bolo vyhnúť sa dedeniu zo zákona, ak nededil pri márne ustanovený dedič. Formulovalo sa takto: „XY má byť mojím de dičom; ak by sa XY nestal mojím dedičom, má byť mojím dedičom MM.”

-   Náhradníctvo nedospelých (substitutio pupillaris) sa uplatnilo v prípa de, keď páter familias ustanovil za dediča nedospelé dieťa, ktoré sa po smrti otca stalo sui iuris; otec mohol tomuto nedospelému dieťaťu (pu-pillus) ustanoviť náhradného dediča pre prípad, že by zomrelo pred tým, než by dosiahlo vek dospelosti.

Bývalo zvykom spájať vulgárnu i pupilárnu substitúciu; podľa Gaia (Inst. 2, 179 až 183) jej formulácia znela takto: „Syn môj, Titius, nech je mojím dedičom; ak by sa syn nestal mojím dedičom (vulgárna substitú cia), alebo ak by sa stal dedičom, ale zomrel by skôr, ako by dospel (pupi-lárna substitúcia), nech je dedičom Seius!” Z takého chápania spojenej substitúcie vychádzalo riešenie v Kúriovom spore (causa Curiana v roku 93 pred Kr.), ktoré ovplyvnilo výklad prejavu vôle pri právnych úkonoch. V tomto spore sa stretli protichodné názory na výklad závetu a na význam vôle poručiteľa. V spore išlo o nasledovné: páter familias bol v čase, keď pí sal závet, bezdetný, avšak sa domnieval, že manželka je tehotná. Preto za dediča ustanovil nádejného nascitúra. Zároveň mu ustanovil náhradníka (pupilárneho substitúta) s menom M. Curius pre prípad, že by nádejný de dič zomrel ako nedospelý (teda ešte pred nadobudnutím spôsobilosti uro biť závet). Avšak nádej poručiteľa sa nesplnila, lebo dieťa sa nenarodilo. Po desiatich mesiacoch M. Curius žiadal vydať dedičstvo. Proti tomu sa postavil M. Caponius, pokrvný príbuzný poručiteľa, ktorý prichádzal do úvahy ako zákonný dedič, ak by závet nebol platný. Argumentoval tým, že závet je neúčinný, lebo predpoklad testátora bol mylný, podmienka nastúpenia M. Curia do dedičstva sa nesplnila. V tom zmysle M. Caponia obha joval slávny právnik Q. Mucius S c a e v o 1 a. Záujmy M. Curia obhajoval nemenej dobrý rečník L. C r a s s u s. Scaevola vychádzal z gramatického a reštriktívneho výkladu, že náhradník neprichádza do úvahy, lebo dieťa sa nenarodilo, a trval na ňom. Crassus sa dovolával logického výkladu a sku točnej vôle oproti jej napísanému zneniu. Centumvirovia sa priklonili k argumentácii L. Crassa.

-   Kvázipupilárne náhradníctvo (substitúcia quasipupillaris) - ak dospelý potomok nemohol zriadiť závet pre duševnú chorobu, ustanovil sa mu hneď náhradný dedič pre prípad, že by pred smrťou nevyzdravel.

d) Ako je z výkladu zrejmé, okrem ustanovenia dediča mohol závet obsa hovať aj mnoho iných dispozícií poručiteľa. Mohli to byť najmä odkazy a fi-deikomisy, prepustenie otrokov, menovania poručníkov nedospelým deťom a ženám, účelové určenia, želania adresované dedičom, vydedenia a i.

Rímski právnici venovali dosť pozornosti aj vydedeniu. To znamená, že nešlo o výnimočné prípady, ale neraz o súčasť usporiadania majetku po ručiteľom pre prípad smrti alebo aj o prejav jeho svojvoľnosti. To napo kon viedlo aj k obmedzeniu testovacej voľnosti v prospech určitých najbližších príbuzných. Samo vydedenie sa muselo uskutočniť v určenej forme, lebo predstavovalo opak ustanovenia dediča. Pozri § 76.

 

  1. Nájom veci (locatio conductio rei), pojem, charakter zmluvy, povinnosti strán.

Nájomná zmluva (Locatio conductio rei) – dvojstranný rovný, neformálny, kauzálny, onerózny, konsenzuálny kontrakt

- nájom veci bola zmluva, v ktorej sa prenajímateľ (locator) zaväzoval odovzdať nespotrebiteľnú vec nájomníkovi do užívania na určitý čas a nájomník (conductor) sa zároveň zaväzoval platiť v peniazoch dohodnuté nájomné (merces)

 – nájom bol perfektný, keď sa strany dohodli (consenzus) na predmete a výške nájomného    

  – akákoľvek hnuteľná, nehnuteľná, hmotná alebo nehmotná vec, pritom nespotrebiteľná a vždy presne určená. Výnimočne mohli byť predmetom nájmu aj veci spotrebiteľné, ak neboli určené na spotrebovanie (napr. na ozdobu, alebo reklamu).

  – nájomník dostal vec len do detencie

 – prenajímateľ bol povinný vydať nájomníkovi prenajatú vec v užívateľnom stave po celý čas nájmu. V dôsledku toho bol zodpovedný za dolus a omnis culpa (nie však za náhodu), za evikciu a skryté vady, ktoré znižovali užívateľnosť veci. Aj za všetku škodu, ktorá by nájomníkovi vznikla z viny prenajímateľa, vrátane škody, ktorá by mu vznikla z toho, že prenajatú vec predal tretiemu. Na presadenie týchto povinností patrila nájomníkovi proti prenajímateľovi actio conducti.

 – nájomník bol povinný platiť dohodnuté nájomné, a to ak sa nedohodli ináč po skončení nájmu. Nájomné sa malo platiť len v peniazoch. Nájomník však bol povinný platiť nájomné, aj keď vec vôbec neužíval, alebo ju neužíval po nejaký čas. Ďalej bol povinný vrátiť vec po uplynutí nájmu so všetkým prírastkom (cum omni causa) a čo sa týka veci zodpovedal za dolus a omnis culpa.

Na zabezpečenie splnenia nájomníkových povinností mal prenajímateľ okrem actio locati aj zákonné záložné právo na všetky veci, ktoré nájomník na prenajatú vec doniesol, priviedol.

- dĺžka nájmu sa spravoval zmluvou. Ak sa pokračovalo v užívaní veci aj po uplynutí nájomnej doby, pokladal sa nájom za mlčky predĺžený. Ak sa dĺžka nájmu nedohodla, boli smerodajné zvyklosti alebo išlo o nájom na neurčitý čas, ktorý trval, kým ho niektorá strana nevypovedala. Ak by však niektorá strana vypovedala nájom v nevhodnom čase, zodpovedala by protistrane za spôsobenú škodu.

- prenajímateľ nemusí byť vlastníkom veci (spravidla ním je), pretože spôsobuje len prevod detencie

- prenajímateľ zostane počas trvania nájmu (árendy) naďalej držiteľom prenajatej veci a svoju possessio bude vykonávať prostredníctvom nájomníka

- nájomníkovi nepatrí interdiktná ochrana držby, preto sa pri rušení faktického stavu tretími, nájomník môže brániť len prostredníctvom prenajímateľa

 – aj nájom cudzej veci je platný a účinný (napr. podnájom)

 – ak bola v nájme plodonosná vec, patrí nájomníkovi okrem užívania aj požívanie veci (branie plodov z pozemku). V tomto prípade hovoríme o árende. Nájomné (árendu) bolo možné určiť nielen v peniazoch, ale aj časťou z výnosu plodov. Árendátor mal nárok na zníženie árendy, ak výnos plodov znížili mimoriadne udalosti.

- podnájom (sublocatio)- druh nájomnej zmluvy, ktorá má rovnaké účinky ako nájomná zmluva s tým rozdielom, že už prenajatú vec prenajme nájomník ďalšej osobe (podnájomníkovi). V dôsledku podnájmu vznikajú k tej istej veci dve zmluvy rovnakého právneho charakteru: hlavný nájom a podnájom, pričom nájomník má dvojaké právne postavenie – voči prenajímateľovi ako nájomník a voči podnájomníkovi ako prenajímateľ. 

  1. Nebezpečenstvo (periculum) pri kúpnej zmluve, pojem a kto z oboch – predávajúci a kupujúci – niesol zaň zodpovednosť.

Zodpovednost za periculum

  Zodpovednost za nebezpecenstvo, problem:kto nesie Z za nezavinene znicenie alebo zhorsenie veci od uzavretia zmluvy do odovzdania predanej veci?preto, ze pred uzavtretim kupnej zmluvy nesie Z predavajuci ako vastnik veci, po odovzdani predanej veci Z nesie kupujuci, pretoze spravidla odovzdanim nadobudol vlastnicke pravo, platilo pravdilo: za nahodu zodpoveda vlastnik.

      Inymi slovami, kedy konci Z predavajuceho za nahodu(periculum) a kedy zacina, resp prechadza na kupujuceho? Do uvahy prichadzaju dva momenty, okamih uzavretia zmluvy a okamih odovzdania predanje veci. Moderne obcianske pravo uznava okamih odovzdania veci, co je rozhodne racionalne, lebo len vtedy moze kupujuci vec chranit. Rimski pravnici rozhodli inak. Podla nich nebezpecenstvo prechadza na kupujuceho perfekciou kupnej zmluvy(emptio perfecta), co sa sice v beznom zivote moze kryt s uzavretim zmluvy a v takom pripade problem Z za nebezpecenstvo odpada, ale nemusi to tak byt vzdy. Kupna zmluva je vtedy perfektny, ak je o predmete kupy iste, co sa predalo, v akom stave a mnozstve, ak je kupna cena ista a ked sa nepredalo pod podmienkou. Perfekciou kupnej zmluvy nesie nebezpecenstvo kupujuci.

      Pravne nasledky Z za nebezpecenstvo: Z pri perfektnej kupe(vec este nie je odovzdana). kupujuci zodpoveda za nebezpecenstvo znicenia ci zhorsenia kupenej veci v dosledku vyssej moci(vis maior) a to v dvoch smeroch: znasa riziko plnenia predavajuceho, napriek platnej kupnej zmluve nedostane ani primarne ani sekundarne plnenie od predavajuceho alebo len cast primarneho plnenia, znasa tiez riziko kupnej ceny, je povinny uskutocnit vlastne plnenie(zaplatit kupnu cenu) hoci od predavajuceho nemoze dosiahnut plnenie alebo cast z neho.                                 Z pri neperfektnej kupe, predavajuci aj kupujuci nesu spolocne Z za nebezpecenstvo, alebo Z nesie len predavajuci, a to podla toho, ci doslo k zaniku veci(k nemoznosti plenia)alebo len k jej zhorseniu(k obmedzeniuv plneni). Ak nastane vyssia moc(vis maior)tak, ze uplne znici predanu vec, tak predavajuci znasa riziko kupnej ceny, nemoze teda ziadat kupnu cenu a kupujuci znasa riziko plnenia predavajuceho, nemoze ziadat predmet kupy. Ak vsak nastane vyssia moc tak, ze plenie predmetu kupy sa nestalo nemoznym, alebo len ciastocne nemoznym, prebehne kupa dalej tak, ako sa kontrahenti dohodli alebo v obmedzenom rozsahu.  

  1. Obmedzenia rímskeho súkromného vlastníctva vo verejnom a súkromnom záujme.

1, obmedzenia v spoločenskom záujme - tzv. donucujúce právo (ius cogens)

- určovalo ho verejné právo v spoločenskom záujme → nemožno ich súkromnou dohodou zmeniť

- ani keby súhlasili všetci (napr. pri výške budov)

 

2, obmedzovania v súkromnom záujme - tzv. doplňujúce právo (ius dispositivum)

- strany ich mohli zmluvne meniť/rušiť

- služobnosti (servitus)

- napr. odtok dažďovej vody k susedovi                                                

  1. z vôle objektívneho RP – ukladajú V povinnosť, bez ohľadu na jeho vôľu a záujem, strpieť zásah do svojho pr.
  2. z vôle V – povinnosť znášať výkon druhého (nie kvôli objektívnemu RP) – služobnosti, spoluvlastníctvo                                          

 

Obmedzenia vo verejnom záujme

                 - spojitosť s riešením soc. problémov (Zákon XII. tabúl)        

        – stavebné príkazy (min. odstup medzi domami)

                     – sanitné zákazy (spaľovanie mŕtvol vnútri mesta)

        – obmedzenia bojujúce proti luxusu (zákaz okázalých pohrebných slávností)

        – predpisy sakrálneho charakteru (v blízkosti kapitúl musí byť voľný horizont na pozorovanie letu vtákov)

        – zavádzal cenzor

        – nikdy nezavedená povinnosť vylastnenia (najväčší zásah do VP)

 

Obmedzenia v súkromnom záujme

        - kolízie VP rovnakých kvalít (hl. susedia)

        – snaha o súlad medzi 1, právom vlastníka svoj pozemok ľubovoľne užívať

                                                        2, právom suseda každý jeho zásah do jeho VP vylúčiť                                                                                                                                                      

     – strpieť výkon pr. suseda a brať naňho ohľad

     a) previsnutie konárov

                        - potreba umožnenia prenikania svetla na susedov pozemok

                        – treba prestrihávať konáre stromov (keď to neurobí sused môžeš aj sám)

        b) prepadnutie plodov (procidere)

                        - každé 2 dni V šiel zbierať plody, čo mu popadali k susedovi

                        – osobitný interdikt „o zbieraní dubienok“

        c) úprava hraníc susedných pozemkov (ambitus)

                        - ak spor ohľadom hraničného pásma → každý si môže uplatniť úpravu hranice actiom → sudca potom

                             určil priechodnosť hranice→ ak to nebolo možné→ 3 sudcovia vytýčili novú hraničnú čiaru

                        – určovací charakter rozsudku (adiudicatio) – konštituoval VP susedov k hraničnej čiare

        d) núdzová cesta

                        - uznané obyčajovým právom

                        – nemožno presadiť v administratívnom konaní, ak žiadateľ nemal vlastný pozemok, alebo bol jeho

                              pozemok ťažko dosiahnuteľný

                           – zákon upravil len cestu k hrobu

        e) zákaz imisií

                        - povinnosť znášať prenikanie (immisio) zápachu, dymu, vody, pary, hluku, prachu, pevných látok zo

                             susedného pozemku                          

                        – nesmelo však prekračovať obvyklú mieru

                        – ochrana interdiktom uti possidentis / zapieracou žalobou (actio negatoria) ak imisie odporovali

                              V pr. na služobnosť

        f) odrazenie dažďovej vody

                        - mrte materiálne škody z náhlych dažďov →aby voda nešla na pozemok potreba *ochranných diel

                             (oporné múry)→ ak preto šla voda k susedovi→ sused mohol podať žalobu „o odrazení dažďovej vody“

        g) zábezpeka na náhradu budúcej škody (cautio damni infecti)

                    - susednému pozemku hrozí škoda pre vadu budovy → prétor na návrh ohrozeného V → zábezpeka

                   (na náhradu) budúcej škody                          

                    = V budovy nahradí budúcu škodu, a aj vtedy ak ju nezavinil

                    – ak V budovy nechcel poskytnúť zábezpeku →prétor uviedol ohrozeného do naturálnej držby→  

                    tzv. „uvedenie do držby z prvého rozhodnutia“ + splnomocnil ho na opravu budovy

                    – ak V stále nechcel poskytnúť zábezpeku alebo odmietal nahradiť náklady na opravu budovy → prétor

                    uviedol ohrozeného do BV → tzv. „uvedenie do držby z druhého rozhodnutia“= civilná držba, čím môže

                     vydržaním * KV

                         – od V boli oprávnení zábezpeku žiadať:  ┌ V ohrozeného pozemku

                                                                   ├ úzusfruktuár

                                                        ├ založený veriteľ

                                                                    └ superficiár

                    – zábezpeku bol povinný poskytnúť: ┌ V pozemku z kt. hrozila škoda

                                                      ├ dobromyseľný držiteľ

                                                      ├ úzusfruktuár

                                                      ├ superficiár

                                                      ├ emfyteuta

                                                      └ záložný veriteľ

        h) zákaz pokračovať v stavbe (operis novi nuntiatio)

        - ak obmedzovanie VP kvôli začatiu stavby na susedovom pozemku

   – lebo 1, narušovanie služobností, ktoré mal V k susedovmu pozemku (výhľad)

                      2, stavba odporovala verejno-právnym predpisom (max. výška)

         – V pozemku oprávnený vysloviť súkromný zákaz pokračovať v stavbe → povinnosť adresátov zákazu

                     okamžitému zastaveniu stavby (=operis novi nuntiacio)                              

                                          ak ignorácia → interdikt na zbúranie stavby (interdictum demolitorium) a príp. náhradu škody  

                                        ak prestal stavať → nunciant bol povinný urobiť návrh na začatie petitórneho sporu, v kt. mal

                                                                             dokázať , že má právo stavebníkovi zakázať stavbu

 

  1. Obstaranie cudzích záležitostí bez príkazu (negotiorum gestio), pojem, predpoklady, aké záväzky vznikali pre obstarávateľa a zainteresovaného.

Obstaranie cudzej veci bez prikazu

       Negotiorum gesio(obstaranie cudzich zalezitosti bez prikazu) ako druh kvazikontraktu je vykonanie cudzej zalezitosti obstaravatelom(negotiorum gestor) bez predchadzajucej dohody so zainteresovanym.(dominius negotii). Zainteresovanemu patri zaloba actio negotiorum gestorum(directa) – cielom bolo riadne vykonanie alebo dokoncenie zacateho konania, vydanie toho, co obstaravatel obstaral, nahrada skody v pripade porusenia povinnosti. a obstaravatelovi actio negotiorum(contraria) – cieom nahrada vydavkov spojenych s obstaranim zalezitosti.      Negotiorum gestio je dvojstranny nerovny pravky ukon, z neho vznika pravidelne povinnost obstaravatela a nepravidelne povinnost zainteresovaneho. Je to neformalny pravny ukon, na vznik nie je potrebna konkretna forma prejavu vole, je lukrativny pravny ukon, obstaravatelovi patri iba narok na nahradu eventualnych vydavkov vynalozenych v suvislosti s obstaranim cudzej zalezitosti.      Pre Rimanov bolo neptaricne, aby niekto miesal sa do cudzich zalezitosti. Zamiesat sa do zalezitosti, ktore sa dotycneho netyka, je zavinenim. Ak sa predsa zacalo s obstaravanim pre ineho alebo sa aj dokoncilo(obycajne sa tak dielo v nevyhnutnych dovodoch a z priatelskej naklonnosti k nepritomnemu zainteresovanemu), muselo taketo obstaranie vyjadrovat znaky skutkovej podstaty bezprikazneho konania.

      Skutkova podstata vzniku obstarania cudzich zalezitosti bez prikazu tvoria tieti pravne skutocnosti: a) obstaranie zalezitosti sa deje sine mandatum zainteresovaneho, t. j. chyba zjednotenie vole medzi zainteresovanym a obstaravatelom, chyba consensus, to je dovod, pre ktory nemoze byt rec o kontrakte.

                    b) Obstaranie zalezitosti sa deje v cudzom zaujme, t. j. musi sa vykonat v zaujme zainteresovaneho. Ci ide o cudzi zaujem, posudzovalo sa z objektivneho hladiska. Do popredia presvedcenie obstaravatela, ze kona pre ineho.

                    c) Obstaranie zalezitosti spociva v uskutocneni faktickej alebo pravnej cinnosti, ktora nie je ani contra legem ani contra bonos mores.

                    d) Obstaranie zalezitosti musi byt pre zainteresovaneho utiliter(uzitocne). Pretorsky edikt de negotiis gestis zakotvoval velku starostlivost. Obstaranie nemuselo byt uzitocne dokoncene, stacilo, ak bolo utiliter coeptum(ak sa tak zacalo).

                    e) Obstaranie zalezitosti sa deje bezodplatne, aj negotiorum gestio je prejavom sluzby medzi priatelmi, a preto odplatne obstaranie by sa priecilo povahe veci.

      Obstaravatel je povinny riadne a starostivo vykonat zalezitost, ktoru vzal na seba, najma cinnost dokoncit. Po vykonani zalezitosti je obstaravatel povinny vydat zainteresovanmu vsetko, co obstaral, je povinny nahradit skodu, ak to tak nevykonal alebo vsetko nevydal. Obstaravatel zodpovedal za dolus a culpa, vynimocne aj na vis maior, ak obstaraval zalezitost, ktoru by podla doterajsieho spravania nebol byval zainteresovany obstaral. Na presadenie povinnosti ma zainteresovany actio negotiorum gestorum(directa). Zainteresovany je povinny nahradit obstaravatelovi naklady,. ktore mal s obstaranim zalezitosti, za predpokladu, ze vykonana cinnost naplnila skutkovu podstatu vzniku bezprikazneho konania. Na presadenie uvedenej povinnosti zainteresovaneho ma obstaravatel actio negotiorum gestorum contraria.

  1. Odrátanie pohľadávok (kompenzácia), pojem, účinky a aké pohľadávky bolo možné kompenzovať.

Započítanie (compensatio) – zaniknutie pohľadávky vzájomným odrátaním od protipohľadávky tak, že veriteľovi zostane len pohľadávka na zvyšok (saldo)

 – kompenzáciu presadzoval najmä prétor tým, že bankári mohli svojich klientov žalovať o rozdiel z akýchkoľvek vzájomných právnych úkonov. Ak žaloba znela na viac (plus petitio), bola zamietnutá v celom rozsahu.

- podobne bonorum emptor, ktorý vykonával generálnu exekúciu na majetok, bol povinný žalovať len s kompenzáciou, t.j. mal použiť formulu, ktorej kondemnácia nariaďovala sudcovi zraziť zo žalobnej pohľadávky dlžníkove protipohľadávky proti bonorum emptorovi ako nástupcovi exekučného veriteľa, a to bez ohľadu na ich zročnosť a na to, či boli rovnakého druhu..

- pohľadávky museli byť vzájomné, platné, splatné a likvidné

 

započítanie, znamená zaniknutie pohľadávky vzájomným odrátaním od protipohľadávky tak, že veriteľovi zostane len pohľadávka na zvyšok.

Podmienky kompenzácii:

- na základe dohody medzi V a D

- na základe jednostranného prejavu vôle dlžníka

- ak sa stretnú dve pohľadávky proti sebe

Vlastnosti kompenzovateľných pohľadávok:

- vzájomné pohľadávky

- existencia platných právoplatných pohľad.

- splatné pohľad.

  1. Definícia kompenzácie (následky kompenzácie)

Compensatio (započítanie, kompenzácia) je spôsob zániku záväzku zrušením pohľadávky vzájomným odrátaním od protipohľadávky tak, že jednému z veriteľov niekedy zostane len pohľadávka na zvyšok. Ak sú obe kompenzabilné pohľadávky v rovnakej výške, ich započítaním príde k zániku oboch pohľadávok. V opačnom prípade jedna zanikne v celosti, druhá zostane v platnosti ako saldo (zvyšok, rozdiel).

Modestinus D 16, 2, 1, – Započítania je vyrovnaniu dlhu a pohľadávky medzi sebou.

  1. Definujte – Konexné pohľadávky?

Konexné pohľadávky sú také, ktoré vznikli z toho istého záväzkového vzťahu (ex eadem causa).

  1. Kedy možno kompenzovať (kedy sudca mohol kompenzovať)?
  1. na základe dohody (pactum) medzi veriteľom a dlžníkom
  2. na základe jednostranného prejavu vôle dlžníka
  3. len čo sa stretnú dve pohľadávky proti sebe (ipso iure compensatur)
  1. Kedy mohol sudca odrátať konexné pohľadávky?

Pri iudica bonae fidei.

  1. Aké pohľadávky sa mohli odrátať podľa:
  1. civilného práva

V civilnom práve bolo možné najprv kompenzovať pohľadávky pochádzajúce zo záväzkov bonae fidei, neskôr aj zo záväzkov stricit iuris.

  1. prétorského práva

V prétorskom právo v klasickom období sa mohlo kompenzovať len v prípadoch:

  1. argentarius (bankár) – agere cum compensatione
  2. bonoroum emptor – agere cum deductione

Bankár a bonorum emptor mohli žalovať svojich klientov tak, že sa v intencii žaloby obmedzili len na saldo.

  1. Iustiniána

Mohli sa odrátať pohľadávky vzájomné, platné, splatné, likvidné (ihneď dokázateľné)

  1. Charakterizujte podrobne kompenzáciu za Justiniána

Za Justiniána bolo možné kompenozovať s úúčinkami ipso iure, t.j. platil princíp ipso iure compensatur. Rozšíril sa okruh kompenzovateľných pohľadávok,najmä nekonexných, a to bez ohľadu na ich absolútny či relatívny charakter, okrem depozitu. Mohli sa odrátať pohľadávky vzájomné, platné, splatné, likvidné (ihneď dokázateľné), aby sudca mohol rozhodnúť o salde, lebo kompenzácia nastávala až rozsudkom.

 

  1. Odvodené spôsoby nadobudnutia vlastníckeho práva.

2, Odvodené (derivátne)

- závisí od VP predchodcu (rovnaké/ obsiahlejšie)

- predchodca: scudziteľ (auctor)

- prevod (successio) VP k určitej veci na iného prostredníctvom právneho úkonu

- nadobúdateľ svoje pr. postavenie odvodzuje zásadne od pôv. vlastníka, v rozsahu aký mu vymedzil uskutočnený pr. úkon

- predmet: vec, ktorá už predtým bola predmetom VP

- vždy dvaja zúčastnený: scudziteľ a nadobúdateľ

 

1. Pôvodné spôsoby nadobudnutia vlastníckeho práva

  1. Occupatio otázka č. 36
  1. Nadobudnutie VP spojením, splynutím, zmiešaním a spracovaním ot. Č. 38-41
  1. Nadobudnutie VP k plodom

 

Nadobudnutie vlastníckeho práva k plodom

- plody spojené s plodonosnou vecou sa pokladajú za nesamostatnú súčasť veci → patria V materskej veci

-  oddelením sa stávajú vecami – predmetom subjektívneho práva

- výlučné právo V na plody

- oddelené plody patria predovšetkým V plodonosnej veci → prirodzený prejav totality V subjektívneho práva

- vplyv 2 vecí:  oddelenie - nezáležalo či uskutočnené z vlastnej vôle (oprávnený al. niekto iný), príp. spontánne

          zber - predpoklad konania smerujúceho k získaniu držby

- ak V nedovolil/ neumožnil oprávnenému zber plodov→ opráv. môže V žalovať a) obligačnou žalobou o náhradu škody

                                            b) actio doli        

- urč. osoby vylučovali V z nadobúdania plodov: dobromyseľný držiteľ (bonae fidei possessor)

        dedičný nájomca (emphyteuta)

        používateľ (úzusfruktuár)

        árendátor (colonus)

 

  1. Omeškanie veriteľa a dlžníka, právne dôsledky.

Omeškanie (mora) – porušenie primárneho plnenia dlžníkom alebo veriteľom

- omeškanie dlžníka (mora debitoris) – dlžník z nejakých dôvodov, za ktoré bol sám zodpovedný, neplnil žalovateľný a zročný (splatný) záväzok

 – dlžníkovo omeškanie sa považovalo za vedomé, teda ako dolus

 – nevyžadovalo sa, aby veriteľ upozornil dlžníka, že má plniť, stačilo, že zročnosť (splatnosť) bola presne určená. Upozornenie sa žiadalo u Justiniána, ak zročnosť (splatnosť) nebola určená.

 – účinky omeškania dlžníka-zodpovednosť dlžníka sa sprísňovala- zodpovedal aj za náhodné zničenie alebo zhoršenie veci, ibaže by dlžník dokázal, že vec by sa bola zhoršila alebo zničila aj vtedy, keby bol riadne splnil

           – z peňažných dlhov pri bona fidei negatoria bol povinný platiť aj úroky z omeškania (usurae moratoriae)

            – omeškanie dlžníka sa skončilo, ak splnil záväzok a zaplatil úroky z omeškania alebo ak veriteľ nemal riadny dôvod odmietnuť splnenie

- omeškanie veriteľa (mora crebitoris) – keď veriteľ neprijal riadne ponúknuté plnenie pre nejakú udalosť, ktorá bola v jeho osobe. Omeškanie veriteľa nebolo porušením jeho povinnosti, ako bolo omeškanie dlžníka.

                  – omeškanie veriteľa predpokladalo, že dlžník skutočne reálne ponúkol plnenie tak, ako bol zaviazaný

                  – účinky omeškania veriteľa-

                        – zodpovednosť dlžníka sa zmieňovala- dlžník zodpovedal iba za úmysel. V justiniánskom práve zodpovedal aj za hrubú nedbanlivosť. Pri druhových a alternatívnych záväzkoch prechádzalo nebezpečenstvo za zničenie alebo zhoršenie ponúknutej veci na veriteľa.

                        – veriteľ bol povinný nahradiť dlžníkovi náklady na vec, ktoré vznikli v dôsledku veriteľovho omeškania. Za týmto účelom patrilo dlžníkovi retenčné právo.

                        – dlžník mohol dlhované plnenie uložiť do depozitu na verejnom mieste, a tým sa oslobodiť od záväzku 
 
 

  1. Osobné služobnosti, pojem a druhy.

a) Osobné služobnosti (Vecné práva k cudzej veci – služobnosti = servitutes)

Všeobecne o služobnostiach:

obmedzené vecné právo v určenom rozsahu užívať cudziu vec, ktoré je neoddeliteľne späté buď s určitým pozemkom alebo s určitou osobou

pre obe skupiny služobností platili tieto spoločné zásady:

nikto nemohol zriadiť služobnosť pre seba na vlastnej veci, preto služobnosť zanikla, ak sa oprávnený stal vlastníkom slúžiacej vec. oprávnený bol povinný vykonávať služobnosť šetrne

k služobnosti nebolo možné zriadiť ďalšiu služobnosť

služobnosť zaväzovala vlastníka slúžiacej veci zásadne niečo strpieť (afirmatívna služobnosť) (napr. vodné právo) alebo niečo prekonať (negatívna služobnosť) (napr. právo na výhľad). Výnimočne mohla služobnosť viesť k aktívnemu konaniu (napr. vlastník slúžiaceho pozemku bol povinný udržiavať múr, o ktorý sa opieral susedný dom).

Služobnosti boli nedeliteľnými právami

osobné služobnosti boli zamerané na celkové hospodárske využitie cudzej veci

osobné služobnosti mali dočasný charakter, pretože zanikali najneskôr smrťou oprávneného

pri osobných služobnostiach mohla existovať podmienka aj časové obmedzenie

osobné služobnosti nebolo možné previesť na iného ani počas života, ani pre prípad smrti

u nás známe ako vecné bremená

Servitutes personales:

k osobným služobnostiam patrili:

1. požívacie právo (ususfructus)

osobná služobnosť zabezpečujúca určitej osobe právo cudziu plodonosnú vec bez ohľadu na to, kto je jej vlastníkom, určitým spôsobom užívať a brať z nej plody, zachovávajúc pritom jej podstatu, t.j. hospodárske určenie

výkon požívacieho práva mohol požívateľ preniesť na inú osobu, nie však samo požívacie právo (!!!)

právo cudziu vec užívať a brať z nej plody – vlastníkovi zostalo iba holé vlastníctvo (nuda proprietas)

požívateľ nadobudol plody do kviritského vlastníctva až zberom – separáciou pripadli najprv vlastníkovi

predmetom požívacieho práva boli nespotrebiteľné hmotné veci (napr. pozemky, budovy, zvieratá), tie mohol daľej prenajímať, ak mal stádo bol povinný doplnovať ho o novonarodené mláďatá

požívacie právo vznikalo na základe vindikačného legátu. V klasickom práve sa medzi živými zriaďovalo pomocou in iure cessio, za Justiniána neformálnym právnym úkonom.

požívacie právo zanikalo vzdaním sa požívacieho práva, smrťou oprávneného alebo obmedzením jeho právnej spôsobilosti, zlúčením požívacieho práva s vlastníckym právom, zánikom veci alebo vydržaním v dôsledku neužívania veci

požívateľ nebol civilným držiteľom, ale len detentorom (naturálnym/cudzím držiteľom)

úzusfruktuár mal vindicatio ususfructus alebo actio confessoria

vlastník mohol prisvojenie si užívacieho práva odstrániť pomocou actio negatoria

 
 2. užívacie právo (usus)

na užívanie cudzej nespotrebiteľnej veci bez práva brať plody. Klasické právo dovoľovalo užívateľovi získavať určité úžitky len pre svoju osobnú spotrebu

3. právo bývať v cudzom dome (habitatio)

4. právo využívať pracovnú silu cudzích otrokov alebo zvierat (operae servorum vel animalium) 

 

  1. Podľa akých princípov sa povolával niekto v Ríme k intestátnemu dedeniu.

Justinianske upravy dedenia:

dedenie zo zákona podľa justiniánskych noviel 

odstránenie agnátskeho princípu a nastolenie výlučne kognátskeho princípu

ponechal povolávanie podľa tried a stupňov ako aj delenie podľa hláv a kmeňov a pri predkoch aj podľa vetiev (otcovská a materská)

všetkých pokrvných rozdelil do 4 tried:

-potomkovia zomrelého (descendenti)

-predkovia (ascendenti) a plnorodní súrodenci (germani) a deti skôr zomrelých plnorodných súrodencov

-polorodní súrodenci (uterini) a deti skôr zomrelých polorodných súrodencov

-všetci ostatní boční agnáti

postavenie pozostalého manžela sa značne zhoršilo v dôsledku neobmedzeného povolávania kognátov

Justinián priznal chudobnej vdove (bez vlastného majetku a vena) nárok na štvrtinu manželovho majetku, najviac však 110 funtov zlata, a ak by po poručiteľovi zostali viac ako tri deti, z dedičstva jej priznal nárok do výšky podielu dieťaťa.

  1. Podmienka pri právnom úkone (conditio), pojem, druhy a vplyv na právny úkon.

Podmienka (Condictio) – budúca, neistá, ale možná udalosť, na ktorú konajúci viaže účinky právneho úkonu.

      – zmyslom pripojenia podmienky bolo alebo odložiť právne účinky do splnenia udalosti alebo rozviazať ich v okamihu splnenia udalosti

      – podmienka sa musí vzťahovať – na budúcu udalosť

            – na neistú udalosť- nie je isté, či sa udalosť vôbec vyskytne. Časový okamih výskytu môže byť určitý ale aj neurčitý.

            – na možnú udalosť

      – deľba podmienok – podľa účinku – odkladacie (suspenzívne)- účinky právneho úkonu odkladajú (suspendujú) až do okamihu splnenia podmieňujúcej udalosti

                        – rozväzujúce (rezolutívne)- účinky právneho úkonu prestávajú, rozväzujú sa v okamihu splnenia podmieňujúcej udalosti

            – podľa závislosti od vôle konajúceho 

                              – závislé od oprávneného (potestatívne)- ak sa oženíš

                              – nezávislé od oprávneného (kauzálne)- ak zajtra bude pršať

                              – zmiešané (mixta)- ak úspešne obstojíš na skúške z rímskeho práva

            – podľa toho, či sa niečo má stať, alebo nestať

                              – kladné (ak sa vydáš)

                              – záporné (ak zostaneš nevydatá) 

  1. Podstata a pojem rímskeho vlastníckeho práva, obsah, rozsah, druhy.

vlastnícke právo – najrozsiahlejšie súkromné právo, ktoré jednotlivec mohol mať k určitej veci

                          – subjektom vlastníckeho práva mohli byť právnické aj fyzické osoby

                          – nositeľom vlastníckeho práva mohla byť len svojprávna osoba (sui iuris). Pre cudzincov bolo vlastníctvo prístupné len podľa domáceho práva a podľa rímskeho ius gentium.

- vlastnícke právo mohlo existovať bez držby a aj držba bez vlastníckeho práva

vecné práva k cudzej veci – služobnosť je obmedzené vecné právo v určenom rozsahu užívať cudziu vec, ktoré je neoddeliteľne späté buď s určitým pozemkom alebo určitou osobou

- nie je definícia VP, ale aj tak je to významný inštitút

- na VP založené všetky majetkové vzťahy

- vlastníctvo = najrozsiahlejšie súkromné právo, kt. mohol mať jednotlivec k určitej veci (actio in rem)

                    = také pr. k veci, proti kt. na jednej strane stála držba (possesio) ako faktická moc nad vecou, a na druhej

                      strane tzv. obmedzené pr. k cudzej veci

- výlučné (voči ostatným absolútne právo = erga omnes / vzťah), priame, elastické právo nad vecou

-  držba = moc, faktická moc nad vecou

- najdôležitejšie vecné právo → ostatné vecné práva len obmedzenia VP

                                                ┌ kvantitatívne najširšie (neexistovalo žiadne iné rozsiahlejšie právo)

                                                └ najvyššia kvalita (v systéme absolútnych subjektívnych práv zohrávalo mimoriadnu

                                                                                 úlohu, kvalitou sa však neodlišovalo)

Obsah vlastníckeho práva

 

- daný jednotlivými V oprávneniami – tvoria jednotu (nie súhrn) všetkých možných pr. k veci

- VP umožňovalo v ľubovolnej forme hospodársky využívať určitú vec

- tzv. holé vlastníctvo (1,2,3,) – popri VP existovali samostatne

                                               – V mohol tieto pr. previesť na iného bez toho, aby vec scudzil

                                               = VP, kt. je bez ekonomického využívania veci

                                               – V previedol všetky (1,2,3,)

- Rímsky V mal tieto samostatné oprávnenia:

  1. ius utendi – pr. vlastnú vec užívať
  1. V mohol svoju vec používať podľa vlst. uváženia (sám/prostredníctvom tretích)
  2. ius abutendi – pr. vec zničiť – nemožno však zneužívať (obmedzenie VP)

                                                    – spôsob využitia hl. spotrebiteľných vecí

 

  1. ius fruendi – pr. brať plody z vlastnej veci
  1. plodonosná vec – pr. vec nielen užívať, ale právo brať z nej prirodzené výťažky,  kt. sa od veci oddeľovali ako jej plody (fructus)

 

  1. ius possidendi – pr. vlastnú vec držať
  1. pr. vec držať – pravidlo: „vec má byť v držbe toho komu patrí“
  2. nevyhnutný prostriedok na plné využitie VP
  3. pr. na držbu ius (possidendi) = prejav vlastníkovho subjektívneho pr.
  4. držba (possessio) = len túžba, faktická moc nad vecou
  5. držba u V → faktická + právna moc
  6. V pr. držby → príčina stotožňovania VP s držbou
  7. VP má väčšiu silu ako držba

 

  1. ius disponendi – pr. nakladať s vlastnou vecou
  1. oprávnenie so svojou vecou voľne disponovať
  2. robiť pr. úkony medzi živými (inter vivos), aj pre prípad smrti (mortis causa)
  3. kedykoľvek možné rozhodnutie, aký právny osud čaká danú vec
  4. oprávnenia robiť dispozície ohraničené

             a) len na svoje užívacie pr. (usus, nájom)

             b) na svoje užívacie a požívacie pr. zároveň (ususfructus, árenda)

             c) ohraničené na detenciu (ručný záloh, vypožičanie, úschova)

             d) zamerané na všetky svoje opr. naraz (predaj, darovanie, pôžička)

  1. VP vec scudziť (d) – scudzenie (alienatio)

           – osobitný druh pr. úkonu inter vivos

           – vlastník/ ním splnomocnený spôsoboval prevod VP →zmenšenie/strata majetku

           – scudzenie je dobrovoľný prevod svojej veci / svojho pr. na iného

 

 

 

Druhy vlastníckeho práva (viaceré formy VP existujúce vedľa seba až do Justiniána)

 

1, Kviritské vlastníctvo = civilné vlastníctvo → R občania

                                             – italské pozemky

                                             – prísna formálnosť

                                             – * formálnym pr. úkonom ┌ mancipatio

                                                                                         └ in iure cesio

2, Bonitárne vlastníctvo  = vlastníctvo podľa prétorského práva

                                                –  flexibilnejšie – prétor netrval bezpodmienečne forme

                                                – bonitárny vlastník „má vec vo svojom majetku

                                           *┌ neformálnym nadobudnutím (traditio – odovzdaním) od prvého V

                                             ├ ex iusta causa od nevlastníka, kt. sa stal dodatočne kviritským V

                                             ├ okupáciou opustenej veci

                                             ├  prétor priznal tzv. držbu dedičstva (bonorum possessio)

                                             ├  niekto kúpil na dražbe celý majetok (bonorum emptor)

                                             └  ohrozený sused bol prétorom uvedený do BV            

 

3, Provinčné vlastníctvo┌ italské pozemky – mohli byť v KV jednotlivca

                                             └ provinčné pozemky – verejné vlastníctvo R št. – verejné pozemky (ager publicus)

                                                                                   – cisár/senát za pravidelný poplatok (stipendium) dávali R občanom do  

                                                                                      užívania                                                                            

                                                                                  – kto pridelený pozemok → pr. držať, pr. poberať plody, pr. ho scudziť                                                                                                                        

                                             – ochrana od prétora analogická ako pri KV

                                             – zdaniteľnosť provinčných pozemkov (narozdiel od KV)

                                             – neformálny prevod traditio (KV – formálne)

                                             – neskôr zdanené aj italské pozemky

 

4, Vlastníctvo cudzincov  – VP regulované pr. domovského št./jurisdikciou R cudzineckého prétora              

                                             – zaniklo v roku 212 – zrovnoprávnenie cudzincov s R občanmi

 

  1. Podstata vecných práv k cudzej veci (iura in re aliena) v porovnaní s vlastníctvom, držbou, záväzkovým právom a ich druhy.

Vlastnictvo a vecne prava k cudzej veci:

  1. vlastnicke pravo je absolutne subjektine pravo k veci: pravo s vecou disponovat, vec uzivat a pozivat a pravo vec drzat.
  2. Vlastnik je vo vztahu erga omnes ako vylucny nositel prava k danej veci
  3. Pravo lubovolne vyuzivat svoju vec a pravo vylucit ostatnych nevlastnikov z neopravneneho posobenia na jeho vec
  4. Je to ravo vseobecne
  5. Absolutne a elasticke ( ak obmedzenie zaniklo stalo sa uplnym vseobecnym pravom)
  6. Vecne prava k cudzej veci su len obmedzenymi pravami cudziu vec uzivat alebo drzat na zaklade pravneho dovodu napr: zalozne pravo, sluzobnost
  1. Pojem a druhy novácie a predpoklady spôsobujúce zánik záväzku.

Novácia – spôsob zániku záväzku premenou na nový záväzok z vôle kontrahentov

 – zrušenie záväzkového vzťahu založením nového vzťahu, ktorý má rovnaký materiálny obsah

 – obnova záväzku vyžadovala – staršiu platnú obligáciu, ktorá sa mala zrušiť

 – založenie novej obligácie spravidla stipuláciou, ktorá mala rovnaký materiálny obsah, ale zároveň musela mať niečo nové

- dva druhy obnovy záväzku – 1. obnova záväzku bez zmeny osôb – zmena právneho dôvodu (napr. zmena pohľadávky z kúpnej zmluvy na pohľadávku zo stipulácie

                              – pristúpenie alebo odpadnutie podmienky (condictio),  uloženie času (dies)

                                               – 2. obnova zo zámenou subjektov – medzi stranami pôvodnej obligácie a treťou osobou, ktorá sa stala dlžníkom alebo veriteľom nového obligačného vzťahu na základe delegácie (splnomocnenia)

   – aktívna delegácia- novácia s nastúpením nového veriteľa slúžila ako náhrada postúpenia (cesie) pohľadávky

  – pasívna delegácia- novácia s nastúpením nového dlžníka slúžila ako náhrada prevodu záväzku

   – Justinián spojil s nováciou aj delegáciu

   – pod delegáciou sa rozumel príkaz, ktorý niekto (delegans) vyzval druhého (delegáta) na určité plnenie v prospech tretieho (delegatár)

- delegácia bola jednostrannou výzvou (príkazom) výslovne alebo mlčky urobenou-   – do postavenia veriteľa

                  – do postavenia dlžníka

                  – do pozície prijímajúceho- tzv. delegácia na platenie aktívna

                  – do postavenia plniaceho- tzv. delegácia na platenie pasívna

 – ak sa delegovaný rozhodol vykonať výzvu, priviedlo ho to k delegatárovi, ktorý, ak išlo o delegáciu solvendi, bol spravidla viazaný prijať alebo platiť, ak išlo o delegáciu obligandi, mohol sa naopak slobodne rozhodnúť, či mu vyhovuje alebo nevyhovuje prijať novú protistranu 

 

  1. Pojem a druhy právnických osôb v rímskom práve.

Právnické osoby – vykonštruované útvary s osobným a majetkovým základom. V RP predovšetkým vo forme korporácií rôzneho druhu

      – právnickým osobám patrila spôsobilosť mať práva a povinnosti ako prirodzeným osobám, nemali však spôsobilosť na právne úkony. Právne úkony mohli robiť len nepriamo prostredníctvom svojich orgánov.

1. korporácie – korporácia je organizovaná jednota prirodzených osôb, ktorá tvorí samostatný právny subjekt, celkom odlišný od svojich členov- predpoklady vzniku – aspoň traja členovia

                                                                                         – stanovy

                                                                                         – žiadalo sa povolenie na založenie spolku

   – v neskoršom období mohla byť korporácia ustanovená za dediča v testamente, mohla nadobúdať odkazy a len obmedzene mohla prijať dary

- právne úkony mohla korporácia robiť len nepriamo prostredníctvo orgánov, ktorými boli: valné zhromaždenie, predseda, konateľ a pod.

 – zanikla najmä uplynutí doby na ktorú vznikla, dosiahnutím cieľa, vrchnostenským rozpustením, dobrovoľným rozídením sa členov

 – niekoľko druhov korporácií – rímsky štát – právne spoločenstvo občanov

                                                                      – subjekt verejného práva

                        – zastupoval ho magistrát ako štátny orgán

                        – aerarium ako štátna pokladnica nemala právnu subjektivitu

                        – fiscus znamenal osobitný majetok, ktorý patril cisárovi a ktorým sám disponoval nezávisle od národa a senátu. Fiscus sa vytvoril zo súkromného majetku cisára, hoci sa aj od neho odlišoval. Vlastný osobný majetok dedili cisárovi dedičia, kým fiskálny majetok pripadol nástipcovi v cisárskej hodnosti. Na konci principátu sa fiskálny majetok zlúčil s erárnym do jedného fiskálneho majetku ako štátny majetok. V absolútnej monarchii sa fiskálny majetok stal súkromným majetkom cisára.

                                              – obce, dediny

                                             – spolky – najmä spolky verejných funkcionárov určitého územného okruhu alebo kultové spolky, dobročinné spolky

  – mali priznanú súkromnoprávnu subjektivitu a možnosť vystupovať na súde

      2. nadácie a ústavy – útvary, ktoré mali – buď iba majetkový substrát určený na nejaký účel- nadácie

                              – osobný a majetkový substrát zároveň, teda s osobitným zariadením určeným na nejaký účel- ústavy

                  – vytvorili sa len nesamostatné nadácie a ústavy, a to tým spôsobom, že sa tieto útvary vo forme „verejnej ruky“ (fiducia) alebo ako účelové určenie (modus) viazali na nejaký subjekt, na súkromníka alebo na obce a spolky 
 
 

  1. Pojem a druhy rímskeho manželstva.

Manželstvo (Matrimonium) – Rimania považovali manželstvo za spoločenskú udalosť, ktorej priznávali právne účinky. V dôsledku toho bolo manželstvo životným spoločenstvo muža a ženy s manželským povedomím a náklonnosťou. Vôľa byť si manželom a manželkou nebola len predpokladom vzniku ale aj trvalou podmienkou manželstva.

-civilné právo za manželstvo pokladalo len manželstvo medzi rímskymi občanmi alebo osobami s rímskym ius conubii (cudzincom, ktorým bolo toto privilégium povolené). Deti z tohto manželstva sa stávali rímskymi občanmi, patrili pod otcovskú moc a boli po otcovi zákonnými dedičmi.

 – druhy manželstva – manželstvo prísne CUM MANUM – žena bola podrobená manželovej moci tak, ako by bola jeho dcéra

  – manželstvo voľné SINE MANUM- žena nebola právne podriadená svojmu manželovi

                  – nebola agnátkou ani manžela ani svojich detí

   – predpoklady manželstva – dospelosť

            – duševné zdravie

            – súhlas hlavy rodiny, ak išlo o osobu pod otcovskou mocou

            – monogamický charakter

            – ius conubii

    – prekážky manželstva – manželia nesmeli byť pokrvní do určitého stupňa

            – zákaz manželstva medzi poručníkom a poručenkou

            – zákaz manželstva vdovy počas 10 mesiacov smútku

      – manželstvo sa zakladalo neformálne a jeho vonkajším znakom bolo usídlenie sa manželky v dome manžela. Mohol sa aj vyhotoviť dokument o založení manželstva.

      – manželstvo zanikalo hlavne smrťou, stratou spôsobilosti na manželstvo a rozvodom. Pri rozvode bola povinnosť vrátiť veno.

      – manželstvu spravidla predchádzalo zasnúbenie. Bol to slávnostný sľub hlavy rodiny daný snúbencovi, že mu snúbenicu dá za manželku alebo naopak, sľub snúbenca alebo jeho otca otcovi snúbenice, že si ju vezme za manželku. Pri nedodržaní sľubu sa mohlo žalovať o zaplatenie dohodnutej peňažnej pokuty.

      – snúbenecký závdavok snúbenca snúbenici, ktorý snúbenica pri zrušení zasnúbenia musela vrátiť v dvojnásobku alebo štvornásobku 

  1. Pojem a formy ručiteľstva a vzťah ručiteľa k veriteľovi, k dlžníkovi a k spoluručiteľom.

Rucenie:

  1. rucitel sa popri dlznikovi zavazoval plnit zavazok
  2. rucenie je prostriedkom zabespecenia zavazku
  3. zakladalo sa stipulaciou
  4. tri druhy rucenia:
  1. SPONSIO: stipulacny slub: len rimania, akcesoricky vztah ( zaviselo od existenicie zavazku)
  2. FIDEPROMISSIO:ina forma stipulacneho slubu, pre cudzincov
  3. FIEIUSSIO:zarucenie zavazku kazdeho druhu pre vsetkych
  1. ma subsidiarnu, podpornu povahu

 

Ručenie – bola dohoda medzi veriteľom a treťou osobou ,t.j. ručiteľom (adpromissor) na základe ktorej sa ručiteľ popri dlžníkovi zaväzoval splniť záväzok. Ručenie bolo teda prostriedkom na zabzepečenie pohľadávky. V rímskom práve sa ručenie spravidla zakladalo stipulačným sľubom v ktorom ručiteľ preberal cudzí záväzok. Z ručenia vznikalo viacero vzájomných vzťahov medzi zúčastnenými. Poznáme tri druhy ručenia: a)sponsio – stipulačný sľub, ktorý mohli použiť len rímski občania b)fidepromissio –iná forma stipulačného sľubu, vhodná pre cudzincov, Sľubuješ na česť dať to isté? na česť sľbujem, c) fideiussio- bola najpokrokovejšiou formou ručenia, mohli ju používať tak občania ako aj cudzinci na zaručenie záväzkov každého druhu nielen stipulačných. Prvé dve zanikli zosala fideisussio, plynuli z nej zásady: ručenie bolo subsidiárnej a podpornej povahy – výhoda poradia,  každý spoluručiteľ mohol od veriteľa žiadať, aby dlh rozdelil podľa hláv na všetkých solventných spoluručiteľov, tzv. výhoda rozdelenia, ak ručiteľ splnil veriteľovi v zásade nemal regresný nárok proti dlžníkovi. Preto si ručiteĺ spravidla zabezpečoval regresný nárok tak že platil veriteľovi len na osobitný výslovný al. mlčký daný príkaz dlžníka a v takom prípade mohol žiadať náhradu žalobou z príkazu (actio mandati contraria),

Constitutum debiti – sľub daný veriteľovi treťou osobou, že splní dlžníkov záväzok

Intercesia- inou formou ručenia v širšom zmysle bola intercesia, t.j. každý vstup tretej osoby do obligačného vzťahu na stranu dlžníka. Mohla sa prejaviť ako a)kumulatívna –keď pôvodný dlžník zostal zaviazaný popri intercendentovi b)oslobodzujúca – keď sa pôvodný dlžník intercesiou oslobodí od záväzku (napr. prevod dlhu tzv. intercesia urobená mlčky-tacita) rímske právo zakazovalo intercesiu žien.

 

  1. Pojem a rozdelenie subjektívnych práv.

I. Pojem subjektívne právo

Pomocou právneho poriadku vládnuca spoločenská sila upravuje širo kú oblasť medziľudských vzťahov, konkrétne tej časti skutočných ľudských vzťahov, na ktorých má v takom alebo onakom zmysle a rozsahu záujem. Tým sa tieto skutočné vzťahy povyšujú na právne vzťahy, ktoré v spoloč nosti nielen existujú, ale ktoré majú byť a majú sa utvárať podľa vôle vlád nucej spoločenskej sily. Zmyslom tejto právnej úpravy je určiť vzťahy ľudí v spoločnosti a vymedziť ich so zreteľom na vonkajší svet ako základ uspo kojovania ľudských potrieb. Bez takejto úpravy by ľudia využívali možnos ti, ktoré im poskytuje vonkajší svet, celkom živelne, podľa osobnej potreby a fyzickej sily. Právny poriadok v danej spoločnosti určuje a vymedzuje, kto má mať pri využívaní vonkajšieho sveta prednosť pred druhým, vyme dzuje podmienky, obsah a rozsah tejto prednosti.

Právnym poriadkom priznaná prednosť využíva určité možnosti posky tované vonkajším svetom na uspokojovanie ľudských potrieb, je nesporne výhodou oproti tým príslušníkom spoločnosti, ktorým sa táto výhoda ne priznáva a ktorí sú v dôsledku toho zaviazaní znášať a rešpektovať zvýhod nenie iných. Takéto právnym poriadkom priznané zvýhodnenie alebo priznaná výhoda a prednosť sa nazýva subjektívnym právom a na druhej strane postavenie tých, ktorí sú zaviazaní znášať a rešpektovať výhodu dru hého, nazývame subjektívnou povinnosťou (pozri § 22 a 28 o osobách). Subjektívnym právom a subjektívnou povinnosťou preto, lebo vyplývajú z objektívneho práva pre určité subjekty ako nositeľov práv a povinností. Každý právnym poriadkom upravený medziľudský vzťah nevyhnutne ob sahuje v sebe dva prvky: subjektívne právo a subjektívnu povinnosť, zvýhodnenie a zaťaženie, alebo pokiaľ máme na zreteli ich nositeľov, tak oprávneného a povinného.

Vládnuca spoločenská sila však nie je pri moci len preto, aby svoje predstavy o usporiadaní spoločenského života vyhlasovala, ale aby ich po dľa svojich záujmov uviedla do života. Robí to práve prostredníctvom právneho poriadku a donucovacej štátnej moci. Dejiny potvrdzujú, že v žiadnej spoločensko-hospodárskej formácii sa nedocielilo úplné pre mietnutie subjektívnych práv a subjektívnych povinností do reálneho živo ta. Neraz sa subjektívne práva nerešpektujú a subjektívne povinnosti nedodržiavajú. Už od počiatkov právneho poriadku sa ukázala ako nevy hnutná potreba zabezpečiť vhodnými prostriedkami rešpektovanie sub jektívnych práv a dodržiavanie subjektívnych povinností. Historický pohľad na spôsoby tejto ochrany poskytuje veľmi pestrý a zložitý obraz.

Keď hovoríme o subjektívnych právach, musíme si uvedomiť obe ich nevyhnutné súčasti, a to obsah subjektívneho práva (obsah zvýhodnenia) i zabezpečenie jeho ochrany, pri subjektívnej povinnosti zasa obsah po vinnosti a prostriedky vynútenia jej dodržiavania.

Obe spomenuté súčasti subjektívneho práva, čiže obsah oprávnenia a jeho ochrana, sa v historickom vývine rozmanito na seba viazali a funkčne spájali. Teóriu subjektívneho práva rozpracovala najmä prirodzenopráv-na škola, a to v tom zmysle, že subjektívne právo ako určité oprávnenie priznávala človeku ako dané od prírody, teda bez ohľadu na štátne zriade nie a bez ohľadu na priznanie štátnej ochrany. Subjektívne právo a jeho ochrana sa tak stali dvoma od seba nezávislými právnymi javmi. Táto kon cepcia zohrala v istom zmysle pokrokovú úlohu a má svoj význam aj v sú časnosti, aj keď sa prirodzený pôvod subjektívnych práv neuznáva.

Rimania len postupne dospeli ku koncepcii subjektívneho práva ako oprávnenia vyplývajúceho z objektívneho právneho poriadku. Rimania neoddeľovali oprávnenie a jeho ochranu, alebo v dnešnom chápaní hmot né právo a právo procesné, ale naopak, subjektívne právo ako oprávnenie a jeho ochrana boli v rímskom právnom myslení spojené do jedného cel ku, tvorili jednotu. Ba práve na právnu ochranu kládli Rimania dôraz. Tento protichodný prístup Rimanov a novodobých právnikov k subjektív nemu právu a k jeho ochrane sa vyjadruje tým spôsobom, že v prípade spornej situácie si dnešný žalobca, prv než sa rozhodne podať žalobu, po loží otázku: Mám v tejto situácii právo (t.j. subjektívne), a ak áno, aký je jeho obsah? A keď si tieto otázky zodpovie kladne, rozhodne sa vsunúť porušenie svojho práva do žaloby. Naproti tomu Riman sa v spornej situácii pýtal: Mám v tejto situácii k dispozícii žalobu? A akú žalobu? Takto sa pýtal vzhľadom na to, že každá chránená situácia mala osobitnú žalobu. Preto na úplné pochopenie rímskeho súkromného práva nestačí poznať len jeho jednotlivé hmotnoprávne úpravy a inštitúty, ale aj ochranné proces né prostriedky (žaloby, námietky a pod.), ktoré slúžili na uplatnenie sub jektívnych práv.

 

II. Druhy subjektívnych práv

Subjektívne právo sa delí na viac druhov. Pre oblasť rímskeho práva je najvýznamnejšie delenie na

a) absolútne právo a relatívne právo,

b) rodinné právo (osobné) a majetkové právo,

Absolútne subjektívne právo je také právo, ktoré oprávnenému zabez pečuje právnu výhodu „oproti všetkým” (erga omnes), t.j. že oprávnený nemá byť nikým rušený alebo nerešpektovaný vo využívaní vonkajšieho sveta (určitého predmetu) v rámci priznanej výhody. Všetci ostatní členo via danej spoločnosti sú povinní znášať (pati) výkon výhody oprávneného, nie sú však povinní niečo pozitívne robiť. Ak niektorý z nich poruší povin nosť znášať výhodu oprávneného, postihne ho a len jeho právna sankcia (spravidla žaloba zo strany oprávneného). V dôsledku vylúčenia všetkých akokoľvek pôsobiť na predmet výhody, oprávnený získava možnosť pria mo a výlučne pôsobiť na predmet oprávnenia, užívať ho a disponovať ním, získava priamu moc nad ním. Absolútny charakter subjektívneho práva nieje v tomto priamom pôsobení oprávneného na predmet oprávnenia, ale vo výlučnosti tohto oprávnenia, že totiž všetci ostatní sú vylúčení z aké hokoľvek pôsobenia na predmet absolútneho práva, že absolútne opráv neného sú povinní plne rešpektovať. Sústredenie sa len na priamu moc oprávneného zastiera, že aj v prípade absolútneho subjektívneho práva ide o spoločenský vzťah medzi absolútne oprávneným a absolútne zaviaza ným. Ako typické príklady absolútnych subjektívnych práv možno uviesť vlastnícke právo a tzv. obmedzené vecné práva k cudzej veci (iura in re alie-na), ďalej dedičské právo a vôbec práva osobné a rodinné, vyplývajúce z právnej moci hlavy rodiny (patria potestas), manželskej (manus), poruč-níckej (tútor), opatrovníckej (eurator) a patrónskej.

Relatívne subjektívne právo je také právo, ktoré oprávnenému zabez pečuje výhodu v tom zmysle, žejeden alebo viacerí sú vjeho záujme povin ní kladným alebo záporným správaním alebo plnením (niečo dať, urobiť, neurobiť). Oprávnený môže od povinného a len od neho požadovať prá vom priznané správanie alebo plnenie, a preto sa v tomto prípade hovorí o nároku na plnenie alebo správanie. Relatívne subjektívne právo je vždy namierené len proti určitej osobe alebo osobám. V rímskom práve sa sub jektívne práva relatívne kryli so záväzkami (obligationes), ktoré zabezpečo vali veriteľovi oproti dlžníkovi najrôznejšie plnenia (v peniazoch, vo veciach, v práci, v pokutách).

Korene rozlišovania na subjektívne práva absolútne a relatívne nachá dzame už v najstaršom rímskom práve, a to v rozlišovaní žalôb vecných (in rem) a osobných (in personam), ktoré slúžili na ochranu právnych situácií predstavujúcich subjektívne práva absolútne a relatívne. Moderné právne poriadky stierajú tento vyhranený rozdiel medzi absolútnymi a relatívny mi právami.

Podľa iného kritéria delíme subjektívne práva na rodinné (osobné) a majetkové. Pokiaľ ide o rodinné práva, v popredí sú sociálne a mravné vý hody (záujmy), kým pri majetkových právach záujmy hospodárske (t.j. zá ujmy vyjadriteľné v peniazoch). Na tento charakter oboch uvedených druhov práv sa viaže významný rozdiel, totiž že majetkové práva v rím skom právnom systéme zabezpečujú určitú výhodu pre oprávneného, kým pri rodinných právach je s výhodou viazaná povinnosť, napríklad vy živovať, vychovávať, chrániť a pod.

  1. Pojem držby (possessio) a jej druhy v rímskom práve.

držba – moc nad vecou

Držba – faktická a chcená moc jednotlivca nad vecou, s ktorou rímsky právny poriadok za určitých okolností spájal právne následky. Držbu chápali ako skutočnosť nezávislú od toho, či držiteľ veci mal alebo nemal nejaké subjektívne právo k veci

- civilná držba – skutočná a chcená moc osoby nad hmotnou vecou spojená s vôľou vec držať pre seba na základe platného právneho dôvodu, ktorý civilné právo uznávalo ako dôvod nadobudnutia kviritského vlastníctva

- právne dôvody- kúpa. pôžička, darovanie, poskytnutie preddavku a vena, vecný odkaz, splnenie dlhu, uchopenie opustenej veci, dedenie, uchopenie veci zo spočívajúcej pozostalosti

- civilná držba sa vyskytovala v týchto prípadoch – ak niekto získal vec na základe platného právneho dôvodu od nevlastníka

- ak niekto získal vec na základe platného právneho dôvodu od vlastníka mancipačnú vec len na základe neformálneho odovzdania

- civilná držba patrila ku skutkovej podstate nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním

- prenechanie civilnej držby tvorilo skutkovú podstatu prevodu vlastníckeho práva neformálnym odovzdaním (traditio) na nemancipačné veci

 – naturálna držba – skutočná a chcená moc jednotlivca nad hmotnou vecou spojená s vôľou túto vec držať pre iného na základe právneho dôvodu, ktorý civilné právo neuznávalo ako dôvod nadobudnutia kviritského vlastníctva

  – právnymi dôvodmi naturálnej držby boli vypožičanie, úschova, ručný záloh, nájom, árenda, príkaz, bezpríkazné konanie

 – kto z týchto dôvodov ovládal vec, mal vôľu vec držať nie pre seba, ale pre iného, uznával svoju povinnosť držanú vec vydať tomu, od koho ju mal v naturálnej držbe, preto hovoríme o cudzej držbe

 – nikdy nemohla viesť k nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním

 – kto nemal žiadny právny dôvod, nemohol si ho svojmocne obstarať alebo kto bol naturálnym držiteľom, nemohol si po smrti civilného držiteľa (a ani za jeho života) účinne prisvojiť vlastnícky titul. To však nevylučovalo možnosť, aby sa civilný držiteľ stal naturálnym držiteľom- teda aby si zmenil dôvod svojej držby- ak niekomu inému prenechal civilnú bez odovzdania veci.

- interdiktná držba – ide o držbu v zmysle prétorského práva, podľa ktorého prétor držobnými interdiktmi chránil držbu pred jej neoprávnením odňatím alebo rušením zo strany tretích

 – za interdiktných držiteľov považovali predovšetkým všetkých vlastných držiteľov a výnimočne aj niektorých cudzích držiteľov, pravda, vždy za predpokladu, že každý takýto držiteľ bol držiteľom bezvadným

 – oprávnená držba – držba, ktorá bola v súlade s právnym poriadkom, v opačnom prípade išlo o držbu neoprávnenú. A to aj vtedy, keď držiteľ nevedel, že porušuje právo iného.

 – vadná držba – keď niekto získal vec od odporcu v práve prebiehajúcom spore násilím, tajne alebo ju dostal do užívania z ochoty a po odvolaní užívania sa ju zdráhal vydať. Bezvadná bola držba zbavená tejto vady. Každá vadná držba bola aj neoprávnenou držbou ale nie každá neoprávnená držba bola držbou vadnou. Aj vadnému držiteľovi prislúchala ochrana. Prétor nechránil držiteľa proti tomu, od koho vec vadne získal, ale priznal mu ochranu len proti tretím osobám.

 – dobromyseľná držba – dobromyseľným držiteľom bol ten, kto žil v presvedčení, že vec ktorú má v držbe, mu patrí a že jeho držba nenarúša právo iného. Každá iná držba bola nedobromyseľná, t.j. taká, keď držiteľ o nedostatku svojho práva k veci vedel, alebo o ňom z hrubej nedbanlivosti nevedel. Dobromyseľný držiteľ sa mohol stať nedobromyseľným, ak sa počas svojej držby dozvedel, že jeho držba je neoprávnená. z toho vyplýva, že otázka dobromyseľnosti či nedobromyseľnosti mala význam iba pri neoprávnenej držbe.

 – držba za účely vydržania 

  1. Pojem plnenia ako predmetu obligácie, druhy obligačného plnenia.

Plnenie a jeho náležitosti – z obligácie vyplývajúce plnenie mohlo byť rozmanité. Možno však povedať, že v tomto širokom rámci obsahom plnenia mohol byť akýkoľvek druh konania alebo opomenutia (nekonania) Už v rímskom práve vyvinuli niektoré obmedzenia obsahu obligačného plenia: a)obsah plnenia musel byť dovolený b)plnenie nesmelo byť už od začiatku objektívne nemožné, ak by to tak bolo, bola by obligácia neplatná c)plnenie nesmelo byť priveľmi neurčité, muselo byť určiteľné, aj keď od začiatku nemuselo byť presne určené, d)plnenie muselo byť oceniteľné v peniazoch so zreteľom na condemnatio pecuniaria.

Druhové a individuálne plnenie –je také, ktorého predmet je určený len podľa druhu (genus), takže dlh možno splniť ktorýmkoľvek kusom dlhovaného druhu. Platí to pri zastupiteľných vecoch. Keďže druh je nevyčerpateľný zá náhodné zničenie zodpovedá dlžník. Naopak pri plnení individuálnej určenej veci (species) nebezpečenstvo náhodného zničenia zaťažuje v dôsledku objektívnej nemožnosti plnenia.

Deliteľné a nedeliteľné plnenie – deliteľnými sú spravidla záväzky znejúce na dare, teda aj plnenie na dare, ale aj tu sa považovali na nedeliteĺné ak predmetom plnenia bola nedeliteĺná vec alebo vec určená druhovo.

Určité (certum) a neurčité (incertum) plnenie – pretože na typ obligácie sa viaže určitý typ žaloby, má určitosť alebo neurčitosť plnenia. Vymedzenie určitosti plnenia môže byť rozlišné: a)najužšie a najpresnejšie je vymedzená v prípadoch, ak záväzok znie na zaplatenie určitej peňažnej sumy (certa pecunia) –pri stipulácii, testamente a pôžičke, b)pri nepeňažných plneniach, ak znejú na určitú vec c)voľnejšie určenie rozsahu plnenia sudcom, ak je žaloba zameraná na vrátenie určitej veci, pri úschove, vypožičaní, ručnom zálohu. d)napokon pri niektorých žalobách predmet plnenia môže byť určený ocenením podĺa volnej úvahy sudcu. e)ak sa predmet plnenia neurčoval podĺa spomínaných kritérií, išlo o neurčité plnenie

 

Alternatívny záväzok a alternatívna možnosť plnenia- predmet plnenia je určený alternatívne (obligatio alternativa), keď z viacerých plnení má sa podĺa voľby plniť len jedno z nich, teda veriteĺ má dostať len jedno z viacerých plnení. O alternatívnej možnosti plnenia sa hovorí vtedy keď sa dlhuje len jedno plnenie avšak dlžníkovi sa dáva možnosť oslobodiť sa aj iným určitým plnením.Raz vykonanou voľbou zaniká alternatívnosť.

Vedľajšie plnenia- boli známe najmä: 1.Závdavok (arrha) ktorý slúžil rozmanitým cieĺom a podĺa toho sa rozlišovali: a)arrha confirmatoria – jej zmyslom zvyčajne bolo uľahčiť dôkaz o neformálnom uzavretí zmluvy a preto sa pri splnení zmluvy závdavok započítaval do plnenia alebo sa vrátil b)arrha poenalis – jej zmyslom bola vopred zaplatená zmluvná pokuta, a ak sa zmluva nesplnila, ponechal si prijímateľ závdavok ako minimálnu náhradu škody c) arrha poenitentialis – jej zmyslom bolo odškodné za odstúpenie od zmluvy 2. Úroky (fenus,usurae), t.j. odplata ktorú mal dlžník platiť v určitej výške za užívanie kvantity zastupiteľných vecí (peňazí) vo veciach toho istého druhu podĺa dlžky užívania a množstva užívaných vecí. Úroková povinnosť mohla vzniknúť na základe zmluvy alebo zo zákona, najvyššia bola z 12 uncií asi jedna uncia – 8,3% , tzv. námorná pôžička – povolená neobmedzená úroková miera. Rímske právo nedovoľovalo brať úroky z úrokov. 3. Zmluvná pokuta – na rozdiel od pokuty viazanej z ex lege na delikty o ktorej sa dohodli strany vo forme stipulácie pri záväzkoch fonae fidei stačila je jednoduchá neformálna dohoda (pactum)

  1. Pojem ručného zálohu (pignus) a práva záložného  veriteľa k založenej veci.

Rucny zaloh: rucny zaloh(pignus) – realny sposob zaistenia, odovzdania zalohu zaloznemu V do naturalnej D na zaistenie pohladavky s dohodou, ze zaloh po splneni dlhu sa zase vrati. V mal D zabezpecenu retencnymi a rekuperacnymi interdiktmi, dokonca proti tretim aj actio pigneratica in rem. Vyvoj umoznil, aby V uspokojil spenazenim dlhu, ak D meskal s plenim. D mohol ziskat v pripade slpnenia dlhu spat vec na zaklade actio pigneraticia in personam directa.

 

 –    ako vecnoprávny vzťah je garančné vecné právo k cudzej veci, umožňujúce zaistiť

      veriteľovi pohľadávku prevodom detencie veci na veriteľa

 –    odovzdanie zálohu záložnému veriteľovi do naturálnej držby (detencie) na zaistenie  

       pohľadávky s dohodou, že záloh sa po slnení dlhu zase vráti

  –    okrem vecnoprávnych aspektov má aj záväzkovoprávne aspekty:

 a.  povinnosť veriteľa:

           1.   vrátiť založenú vec

           2.   nahradiť škodu

           3.   vydať superfluum

 b.  povinnosť dlžníka:

            1.   náhrada výdavkov

            2.   náhrada škody spôsobená založenou vecou

 –   odstránil nevýhodu fidúcie spočívajúcu v prevode PL na veriteľa

 –    výhoda ručného zálohu: – záložný dlžník zostáva vlastníkom založenej veci

 –    nevýhoda ručného zálohu – záložný dlžník už nemá priamu faktickú moc nad založenou

      vecou (nemôže napr. vec užívať)

 

Pignus (ručný záloh) ako záväzkovoprávny vzťah je reálny kontrakt, na základe ktorého odovzdá záložca záložnému veriteľovi nezastupiteľnú vec na zistenie veriteľovej pohľadávky za svoj alebo cudzí dlh s tým, aby záložný veriteľ po splnení dlhu tú istú vec (idem) vrátil záložcovi.

  1. účel pignusu

Účel ručného zálohu spočíval v reálnom zaistení veriteľovej pohľadávky pre prípad budúcej majetkovej insolventnosti dlžníka

  1. Kontrahenti a ich žaloby + ostatné

Záložca – actio pigneraticia (in personam) directa

Záložný  veriteľ – actio pigneraticia (in personam) contraria

Okrem toho ak na pignus hľadíme z vecnoprávneho hľadiska – actio pigneraticia in rem

  1. predmet ručného zálohu
  1. zastupiteľná
  2. nespotrebiteľná
  3. hnuteľná vec
  1. druhy ručného zálohu
  1. PIGNUS IRREGULARE
  2. PIGNUS GORDIANUM

 

  1. Pojem spoluvlastníctva, práva spoluvlastníkov a spôsoby zániku spoluvlastníctva.

Spoluvlastníctvo - vec patrí viacerým osobám súčasne

- v Ríme sa vyvinuli 2 formy spoluvlastníctva-

 1. vlastníctvo spoločnou rukou (consortium) – spoludedičia zostávali istý čas spolu v tzv. spoločenstve dedičov, spravovali dedičstvo rukou spoločnou a nerozdielnou, pričom každý z nich mal právo k celej veci obmedzené tým istým právom ostatných. V praxi to znamenalo, že každý bol oprávnený disponovať celým dedičstvom s účinkami v prospech spoludedičov alebo aj proti nim. Každý spoludedič mohol žiadať zrušenie spoločenstva žalobou „o rozdelenie rodinného spoločenstva“ (actio familae erciscundae).

 2. podielové spoluvlastníctvo – spoluvlastníci mali vlastnícke právo len k ideálnym (mysliteľným) častiam nerozdelenej veci vyjadreným určitým zlomkom k celej veci bez reálneho vyčlenenia

   – rímske právo nepoznalo spoluvlastníctvo s reálnymi podielmi

   – každý spoluvlastník mal svoj podiel v každom atóme danej veci. Až skutočným rozdelením veci sa ideálne podiely spoluvlastníkov premenili na reálne podiely, čím spoluvlastníctvo zaniklo.

   – počas trvania spoluvlastníctva mali spoluvlastníci tieto práva a povinnosti – nezávisle od ostatných disponovať svojím podielom

  – na právne úkony týkajúce sa celej veci sa vyžadoval predchádzajúci súhlas všetkých ostatných spoluvlastníkov

 – vyskytovali sa právne úkony, pri ktorých platila právna domnienka, že sa predpokladá súhlas ostatných spoluvlastníkov, ak priamo neprejavili nesúhlas (napr. nevyhnutná oprava veci)

  – na všetkých sa sťahovala zodpovednosť za starostlivosť

  – každý spoluvlastník mal právo kedykoľvek požiadať kedykoľvek o zrušenie podielového spoluvlastníctva rozdeľovacou žalobou nazývanou „žaloba o rozdelenie spoluvlastníctva“ (actio communi dividundo)

      – spoluvlastníctvo mohlo vzniknúť zo zmluvy alebo inej mimozmluvnej právnej skutočnosti

      – spoluvlastníctvo zanikalo dohodou spoluvlastníkov alebo na žiadosť jedného z nich alebo rozhodnutím súdu

      – pri deliteľných veciach nastalo reálne delenie, pri nedeliteľných veciach sa rozdelenie uskutočnilo buď prisúdením veci jednému spoluvlastníkovi s tým, aby ostatných vyplatil alebo predajom veci a rozdelením výťažku z predaja medzi spoluvlastníkov 

 

  1. Pojem úschovy (depositum) a právne postavenie strán zo zmluvy o úschove.

Uschova – pravne vztahy medzi stranami

 

      Uschova(mandatum) bola realny kontrakt, ktorym ukladatel(deponent) odozvral uschovavatela(depositarius) hnutelnu vec do bezodplatnej ochrany s tym, ze ju uschovavatel vrati, kedkolvek ukladatel o to poziada. Ak bola dohodnuta odmena, islo o najom, nie v pripade ak odmena ako prejav vdaky. Ak vec nebola odovzdana, ale druha osoba vzala na seba povinnost starat sa o nu, neslo o uschovu, ale o prikaz optarovat. Uschovavatel sa prijatim veci stal iba detentorom, a teda ukladatel nemusel byt vlastnikom veci, neptarila mu teda ani vecnopravna ochrana drzby, tym menej ochrana vlastnictva. Uschovavatel bol povinny sa o vec starat, vratit vec aj s prirastkom na poziadanie ukladatelovi bez ohladu na to, ze si v pripade dohovorili dlhsi cas uschovy, kedze uschova bola bezodplatnou zmluvou, uschovavatel zodpovedal len za zly umysel a hrubu nedbanlivost, aj zodpovednost na seba prebral osobitnou zmluvou alebo ak sam ponukol, ze vec vezme do uschovy aj za nahodu, ak si uschovavatel privlastnil vec, teda ak ju odcuczil alebo ak ju svojvolne uzival.

      Ak uschovavatel toto nedodrziaval, patrila ukladatelovi na ochranu actio depositi directa, ktora zalovanemu sposobovala infamiu. Ukladatel bol povinnynahradit uschovavatelovi vydavky na udrzanie alebo uchranenie veci, nahradit mu celu skodu spojenu s uschovou veci. Na ochranu tychto narokov patrila uschovavatelovi actio depositi contraria. Pretor pomahal actio in factum s formulou ex fide bona.

      Uschova sa od vypozicania odlisovala tym, ze uschovavatel nemohol vec uzivat(utendi), kym vypoziciavatel naopak mohol. Okrem vlastnej uschovy poznalo rimske pravo tri osobity formy: naliehava uschova – v pripade pohromy, pri poziari, uschovavatel zodpovedal za dvojnasobok, za justiniana len v pripade zlomyselnosti. sekvestorska uschova – do uschovy sa dala vec, o ktoru sa viedolspor, uschovavatel ju mal vydat tomu, v koho prospech vyznel rozsudok, preto mu patrili interdikty na ochranu drzby. nevlastna uschova – spravidla veci zastupitelnych, penazi, pri ktorej sa dohodlo vratenie len druhovych veci, uschovavatel sa stal vlastnikom veci prijatych do uschovy, a teda ich mohol aj uzivat – bankar. Bola velmi podobna pozicke, ale odlisovala sa kauzou, lebo vec odovzdana do uschovy bola v zaujme ukladatela, a nie prijimatela. Na rozdiel od vlastneho depozitu, pri nevlastnom depozite nahodne zhorsenie a znicenie veci zatazovalo uschovavatela. Kedze nevlastna uschova bola kontraktom bona fidei, bolo mozne brat do uvahy  dohodu o urokoch.

      Od pozicky sa odlisovalo nevlastne depozitum, ze strany vzdy zatazovala povinnost niest uroky omeskania, proti zalujucemu ukladatelovi nebolo mozne uplatnit exceptio Senatusconsultum Macedoniani, odsudeneho uschovavatela postihovala infamia, uschovavatel moho pouzit actio depositi contraria a kedze nevlastny uschovavatel staval sa vlastnikom ulozenych veci, postihovala ho zodpovednost za periculum so zretelom na ulozene veci.

  1. Pozemkové služobnosti, pojem a druhy.

Pozemkové služobnosti – služobnosť je obmedzené vecné právo v určenom rozsahu užívať cudziu vec, ktoré je neoddeliteľne späté buď s určitým pozemkom alebo s určitou osobou

 – nikto nemohol zriadiť služobnosť pre seba na vlastnej veci, preto služobnosť zanikla, ak sa oprávnený stal vlastníkom slúžiacej veci

  – oprávnený bol povinný vykonávať služobnosť šetrne

  – k služobnosti nebolo možné zriadiť ďalšiu služobnosť

  – služobnosť zaväzovala vlastníka slúžiacej veci zásadne niečo strpieť (afirmatívna služobnosť) (napr. vodné právo) alebo niečo prekonať (negatívna služobnosť) (napr. právo na výhľad). Výnimočne mohla služobnosť viesť k aktívnemu konaniu (napr. vlastník slúžiaceho pozemku bol povinný udržiavať múr, o ktorý sa opieral susedný dom).

   – pozemkové služobnosti sú scudziteľné a zdediteľné obmedzené vecné práva, ktoré umožňujú zasahovať do vlastníckeho práva jedného pozemku s cieľom lepšie využiť susedný pozemok

   – predmetom pozemkovej služobnosti bol tzv. slúžiaci pozemok, ktorý sa nachádzal v právne podriadenom pomere k panujúcemu pozemku, v prospech ktorého sa služobnosť zriadila

  – zasahovali do cudzieho práva len úzko vymedzenej miere

  – mali trvalý charakter, lebo existovali dovtedy, kým existovali dotyčné pozemky

  – boli scudziteľné a zdediteľné, lebo vznikli a trvali bez ohľadu na vlastníkov

  – nebolo možné zriadiť ich pod podmienkou (conditio), ba ani s počiatočným alebo konečným časovým obmedzením

  – služobnosť musí byť pre panujúci pozemok užitočná

  – slúžiaci pozemok by mal susediť s panujúcim pozemkom alebo by obidva mali ležať v takej blízkosti, aby sa služobnosť dala vykonávať

  – pozemkové služobnosti a) vidiecke (poľné)

   – boli staršie

-cestné práva (právo prechodu cez cudzí pozemok, právo hnať dobytok, prechod vozom, právo jazdenia po vozovej ceste)

  – vodné práva (právo čerpať vodu, právo viesť vodovod, právo hnať dobytok k vode)

  – práva pastvy (právo pásť dobytok)

  – právo mať chatu na slúžiacom pozemku pre strážcu dobytku

   – práva na rozličné činnosti (právo hasiť vápno, právo brať z lesa drevo, právo ťažiť piesok, právo ťažiť kameň, právo ťažiť kriedu)

  b) mestské (domové)

                  – mladšie

                  – negatívne služobnosti (zákaz stavať nad určitú výšku, aby sa neodňalo svetlo, či výhľad

                  – práva týkajúce sa dažďovej vody (právo na odtok zo strechy, právo na odtok pomocou žľabu)

                  – právo zasahovať do vzdušného priestoru (právo posunúť strechu alebo balkón nad susedný pozemok)

                  – právo na imisie (právo vypúšťať dym alebo vodu nad obvyklú mieru)

      – cestné práva a právo viesť vodovod sa považovali za res mancipi

      – pozemkové služobnosti vznikali – mancipáciou (cestné práva a právo viesť vodovod), in iure cessio, vindikačný legát,adiudicatio,usucapio (vydržanie)

      – pozemkové služobnosti zanikali – vzdaním sa práva

                  – splynutím vlastníckeho práva k obidvom pozemkom

                  – odpadnutím užitočnosti slúžiaceho pozemku

                  – vidiecke služobnosti zanikali aj nevykonávaním práva počas dvoch rokov

      – ochrana pozemkových služobností podľa ius civile – actio confessoria, ktorá je zameraná proti vlastníkovi slúžiaceho pozemku. Jej hlavným cieľom bolo uznanie služobnosti.

                              – actio negatoria, ktorá patrí vlastníkovi slúžiaceho pozemku. Jej cieľom je popretie existencie služobnosti alebo neoprávnené vykonávanie služobnosti.

      – prétor umožnil ochranu prostredníctvom prohibitórnych (zakazujúcich) interdiktov tomu, kto fakticky vykonával niektorú pozemkovú služobnosť, pokiaľ sa výkon uskutočňoval bezvadne 

  1. Právna ochrana držby v rímskom práve.

Ochrana drzby

  Ochrana drzby pred neopravnenymi zasahmi tretich viedla v antickom Rime velmi skoro k osobitnej drzobnej ochrane. Pretor proti odnatiu drzby vydaval interdikty, v ktorych vyslovoval bud zakaz, alebo prikaz na predbezne riesenie sporu. Tri skupiny drzobnych interdiktov: adipiscendne(na dosiahnutie drzby), retencne(na udrzanie existujucej drzby) a rekuperacne(na znovuziskanie D). Najdolezitejsi pravny ucinok, ktory s drzbou Gaius spajal, bola pravna ochrana. Drzitel dostal ochranu len preto, ze vec drzal. Do popredia vystupoval fakt drzby a iba ten bol predmetom dokazovania. Nebolo treba drzbu spajat s nejakym subjektivnym pravom. Nie subjektivne pravo drzitela dostalo osobitu ochranu, ale skutocnost, ze urcitu vec ma, alebo mal v drzbe. Tato ochrana zabezpecovala nerusitelnost, nezasahovatelnost do urciteho faktu. Ochranu D nazyvame posesorna a drzobny spor jednoducho posesorny. Opakom posesornej ochrany bola petitorna ochrana, ktora bola na ochranu subjektivneho prava. Rozdiel medzi obomi druhmi ochrany bol v tom, ze v posesronom spore pretor nepripustil dokaz o prave, kym v petitornom spore zase dokaz o fakt.

      Interdictum uti possidentis – , ako teraz drzite, bol v klasickom prave pouzitelny vtedy, ked niekto niekoho v D nehnutelnosti len rusil, bez toho, aby ho z tej D vypudil. Pretor tymto interdiktom zakazoval pouzitie nasilia proti poslednemu bezvadnemu drzitelovi, proti vadnemu bola pripustna svojpomoc v duchu zasady proti nasiliu je nasielie dovolene. Je to retencny interdikt.

      Interdictum utrubi – Na ochranu D hnutelnych veci bol vyhradeny interdikt utrubi(u koho z dvoch zucastnenych stran vec je). Nechranil posledneho bezvadneho drzitela, ale chranil toho, kto v predchadzajucom roku mal vec dlhsie v bezvadnej D. Spor vyhral teda ten, kto pocas roka pred vydanim interdiktu mal vec v D dlhsie, a to bez ohladu nato, ci bol v case vydania interdiktu drzitelom veci, alebo nie(rekuperacny funkcia). Aj tento je retencnym interdiktom, sucasne boli oba aj prohibicnymi, pretoze zakazovali nasilie.

      Interdictum unde vi – kto bol zo svojho pozemku nasilim vyhnany, mohol na ochranu svojej D okrem interdiktu uti posiidentis pouzivat aj interdikt unde vi(odkial nasilim). Tymto interdiktom pretor chranil drzitela proti tvrdemu zasahu rusitela spocivajucom v nasilnom odnati veci, jeho cielom bolo odnatu D vratit povodnemu drzitelovi(rekuperacna funkcia) v podobe naturalnej restitucie alebo penaznej nahrady, ako keby k adnatiu nikdy nedoslo(restitucna funkcia). Predpokladom povolenia interdiktu okrem vadnej D rusitelom bolo, aby sa navrh na zacatie konania podal do jedneho roka od vykonaneho nasilia. Rimske pravo nepoznalo interdikt na ochranu nasilim odnatej hnutelnej veci, poskodeny sa mohol branit len interdiktom utrubi, laebo zalobou z kradeze.

      Interdictum de vi armata – , slo o interdikt na ochranu D proti kvalifikovanemu nasilnemu odnatiu nehnutelnej veci ozbrojenou skupinou ludi. Podobal sa interdiktu unde vim ale obsahoval tieto osobitosti: vyzadovalo sa ozbrojene nasiele, obycajne nestacilo, odpadlo casove obmedzenie jednorocnou lehotou. pretor pripustil namietku vadne D, t. j. ozbrojene nasielie bolo v jeho ociach takym velkym porusenim verejneho poriadku, ze nestrpel pouzitie protiasilia zo strany poskodeneho.

      Interdictum de precario – restitucny a rekuperacny, interdikt o vyprose, vyprosa nebola pomenovanou zmluvou, ale faktickym odovzdanim veci do odvolatelneho pouzivania alebo uzivania. Obaja boli pravne povazovani za drzitelov predmetu vyprosy, poskytovatel za civilneho, vyprosnik za naturalneho, pricom pravo poskytovalo interdiktnu ochranu obom. Poskytovatel mohol kratkou cestou vymoct vyprosu od vyprosnika interdiktom de pracasio, vyprosnik sa mohol branit proti rusivym zasahom tretich retencnymi a rekuperacnymi interdiktmi. Vyprosnik v okamihu, ked s azdrahal vydat vyprosu, stal sa vadnym drzitelom. Poskytovatel bol optavneny pouzit bud svojpomoc alebo interdikt de precario.

     V poklasickom prave nastali urcite zmeny. Ochrana D sa rozsirila aj na naturalnych drzitelov. V posesornom spore sa pripustil dokaz o vlastnickom prave. Zjednotili sa interdikty uti possidentis a utribi do jedneho uti possidentis. V spore zvitazil ten, kto bol bezvadnym drzitelom v case litiskontestacie. Zlucil sa interdikt unde vi a de vi armata do jedneho rekuperacneho interdiktu unde vi, pricom z neho vylucil pretor dolozku vadnej D. Interdikt de precario stratil svoj vyznam. Drzobne interdikty prestali v kognicnom procese plnit samostatnu funkciu, nahradili ich zaloby a odvtedy posesorna ochrana sa stala zalobnou.

     Mimopravna ochrana D: svojpomocou rozumieme konanie smerujuce k ochrane prava bez posobenia na to povoleneho statneho organu v podstate znamena, ze niekto sa domaha, laebo vlastnou silou si brani svoje pravo. Defenzivna svojpomoc pouzita pri ruseni D, ofenzivna svojpomoc pouzita pri vyhnani drzitela alebo pri pokuse o vyhnanie, platili tu zasady: pouzitie svojpomoci ako vlastnej sily len voci tomu, kto sa pokusal ziskat vec do D vadnym sposobom, pouzita svojpomoc musela mat znaky primeranosti, v pripade ozbrojeneho nasilia sa vyzadovalo, aby medzi konanim utocnika a obrancu existovala bezprostrednacasova kontinuita.

 

  1. Právna subjektivita prirodzených osôb, pojem, predpoklady jej priznania, na akej zásade bola v Ríme vybudovaná.

a) Právna subjektivita (spôsobilosť) prirodzených osôb 155-157/

 

Pravna sposobilost je sposbilost byt podla prava nositelom prav a pravnych povinnosti, vyplyvajucich pre jednotlivca z pravneho poriadku. Ten, komu pravny poriadok priznava pravnu sposobilost sa nazyva osoba. Osoba je bytost.

Prirodzené osoby boli v rímskom práve právne spôsobilé

-a. úplne právne spôsobilé

-b. obmedzene právne spôsobilé

-právne nespôsobilé

Právna spôsobilosť prirodzených osôb vzniká narodením = úplným oddelením od tela matky, okrem toho sa musí narodiť živé a mať ľudskú podobu. Rímske právo však už aj počatému, ale ešte nenarodenému dieťaťu – nasciturovi rezervovalo určité práva, najmä tie, ktoré mu boli na prospech, napríklad dedičské právo, zabezpečenie výživy a výchovy.

Právna spôsobilosť prirodzených osôb zaniká smrťou.

Spôsobilosť prirodzenej osoby na práva a povinnosti bola v rímskom práve podmienená jej celkovým právnym postavením, a to:

-slobodou, status libertatis

-rímskym občianstvom status civitas

-čelným postavením v rodine status familiae

Strata niektorého z nich mala za následok úplnu stratu ,obmedzenie právnej spôsobilosti(capitis deminutio)

Stratou slobody sa úplne strácala spôsobilosť na práva a povinnosti, avšak stratou rímskeho občianstva alebo vystúpením z rodinného zväzku len spôsobilosť na tie práva, ktoré boli viazané na rímske občianstvo alebo na príslušnosť k rodine

Prirodzené osoby, pokiaľ boli slobodné,  štátni občania ,hlavy rodín mali úplnú právnu spôsobilosť, mohli byť nositeľmi všetkých práv a povinností, ktoré vyplývali z rímskeho právneho poriadku

Okolnosti, ktoré mohli obmedziť právnu spôsobilosť 

-podriadenie sa moci hlavy rodiny,

-v staršom období príslušnosť k plebejskej triede

-ženské pohlavie pre „ľahkomyseľnú povahu“

-nedospelé osoby nemali ius conubii

-a okolnosti, ktoré znižovali občiansku česť a povesť v očiach verejnosti.

Dva druhy ujmy na cti

-Nečestnosť – infámia (vyplývala napríklad priamo z herectva, kupliarstva, bigamie, nepriamo z odsúdenia pre zločin, odopretia svedčiť)

-Zlá povesť – turpitudo (bola faktickým stavom, právo neurčovalo jej dôvody, preto nebolo proti nej právnej ochrany)

  1. Právna úprava pracovných vzťahov v rímskom práve.

Úprava pracovnoprávnych vzťahov - pracovná zmluva (locatio comductio operarum)

                  – konsenzuálny, dvojstranne rovný (synalagmatický), neformálny, kauzálny, onerózny kontrakt

                  – zmluva, ktorou pracovník (locator) prenajímal za mzdu (pensio) seba a svoju pracovnú silu objednávateľovi, zamestnávateľovi (conductor)

                  – predmetom pracovnej zmluvy mohli byť len neslobodné práce (operae illiberales)

                  – za práce slobodné (operae liberales), t.j. práce duševné alebo kvalifikované (napr. lekár, advokát, učiteľ a pod.) sa mohla dohodnúť čestná odmena (honorarium)

                  – locator bol osobne zaviazaný plniť dohovorené práce a služby. V prípade neplnenia, zamestnávateľovi patrila žaloba actio conducti.

                  – zamestnávateľ (conductor) bol povinný zaplatiť dohodnutú mzdu (pensio), a to aj vtedy, keď odmietol prijať jeho služby, prácu, alebo ak pracovník nemohol pracovať pre príčiny na strane zamestnávateľa (objednávateľa). Na ochranu záujmov pracovníka slúžila actio locati.

                  – pracovná zmluva sa ukončila uplynutím času, na ktorý bola uzavretá alebo aj predtým jednostrannou výpoveďou zo spravodlivého dôvodu (ex iusta causa)

            – zmluva o diele (locatio conductio operis)

                  – konsenzuálny, dvojstranne rovný, neformálny, kauzálny, onerózny kontrakt

                  – dodávateľ (conductor) sa zaväzoval objednávateľovi (locator) vyhotoviť za odmenu dielo (opus), resp. úspešný pracovný výsledok

                  – strany sa tu pomenúvajú opačne ako pri pracovnej zmluve, lebo spravidla objednávateľ dával na spracovanie materiál (najímal prácu- locator) a dodávateľ (conductor) ho preberal na spracovanie. Ak materiál dodal sám dodávateľ, išlo už o kúpu.

                  – primárnou povinnosťou zhotoviteľa je vytvorenie dohodnutého diela na základe vlastnej pracovnej činnosti a prípadne pracovnej činnosti ďalších osôb. Zhotoviteľ je povinný dosiahnuť určitý výsledok.

                  – zhotoviteľ zodpovedá za škodu zavinene spôsobenú na spracovávanom objekte, t.j. zodpovedá za dolus a culpa. Niektorí remeselníci, napr. čistič šiat alebo krajčír-opravár zodpovedajú aj za custodia.

                  – objednávateľ má actio locati

                  – primárnou povinnosťou objednávateľa diela je zaplatiť zhotoviteľovi dohodnutú odmenu. Ak sa tak nestalo, zhotoviteľovi patrila actio conducti

      – ródsky zákon o vyhodenom do mora (lex Rhodia de iactu)- kvôli odľahčeniu lode, ak jej hrozí nebezpečenstvo potopenia (tzv. spoločné nebezpečenstvo), pre námornú dopravu. Všetci zúčastnení znášali škodu, ktorá vznikla čiastočným vyhodením prepravovaného tovaru v dôsledku námornej núdze. Postihnutý vlastník má nárok na vyrovnanie, ku ktorému sú zaviazaní ostatní vlastníci. Postihnutý vlastník má voči lodnému kapitánovi (magister navis) actio locati na náhradu škody ako objednávateľ (locator). Lodný kapitán má voči ostatným vlastníkom actio conducti na príslušné časti náhrady škody ako zhotoviteľ (conductor).

      – nevlastná zmluva o dielo (locatio conductio operis irregularis)- na dodávateľa prechádzalo vlastníctvo zastupiteľných vecí odovzdaných na spracovanie alebo opravu s dohodou, že dodávateľ odovzdá výrobok z iného materiálu, ale rovnakého druhu, rovnakej kvality a v rovnakej cene. Napr. dopravca nemusí dopraviť prijaté obilné zrná, ale len zrná v rovnakom množstve a kvalite. Z tejto zmluvy vyplýva, že k prijatej veci zhotoviteľ nadobudol vlastnícke právo a bude niesť zodpovednosť aj za náhodný zánik veci ako zhotoviteľ. 

 

  1. Právny úkon, pojem a predpoklady platného právneho úkonu.

.prvky pravneho ukonu

konanie ľudí, ktoré právny úkon dovoľuje a zabezpečuje právnou ochranou

- náležitosti právneho úkonu – spôsobilosť právne konať (fyzický vek, duševný stav)

                                               – zhoda vôle a prejavu

                                              – obsah právneho úkonu musí byť možný, uznaný a dovolený (dovolenosť- úkon nesmie odporovať ani zákonu, ani dobrým mravom a nesmie obchádzať zákon)

- obsahové zložky právneho úkonu – podstatné

                                                       – prirodzené

                                                        – vedľajšie

 – pre kúpu ako typ právneho úkonu je podstatným prvkom dohoda strán o predmete a cene, lebo bez tejto dohody nemožno hovoriť o kúpe. Prirodzeným prvkom je ustanovenie právneho poriadku, že cena je splatná ihneď, z ruky do ruky, ak sa strany nedohodli inak. Vedľajším prvkom je prípadný dohovor strán, napr., že cenu možno zaplatiť niekedy neskôr. 

 

 

 

Právny úkon – konanie ľudí, ktoré právny úkon dovoľuje a zabezpečuje právnou ochranou

- prejav súkromnej (nie úradnej) vôle, s ktorým právny poriadok spája také právne účinky, aby zabezpečovali uskutočňovanie prejavenej vôle

 – delenie právnych úkonov – majetkové a osobné- podľa toho, či ich predmet je oceniteľný v peniazoch

                                           – medzi živými (inter vivos) a pre prípad smrti (mortis causa)- účinnosť je podmienená smrťou konajúceho

                                           – jednostranné a dvojstranné- podľa toho, či právny úkon predpokladá prejav jednej strany alebo prejav dvoch proti sebe stojacích strán. Dvojstrannými právnymi úkonmi sú zmluvy. zmluvy zasa delíme na jednostranné a dvojstranné podľa toho, či je na plnenie z nich zaviazaná len jedna alebo obidve zmluvné strany. V tomto prípade zasa môžu byť plnenia strán vzájomne rovné (synalagmatické) alebo nerovné.

                                    – odplatné (onerózne) a bezodplatné (lukratívne)- podľa toho, či plnenie jednej strany je vyvážané protiplnením druhej strany

                                    – kauzálne a abstraktné- či platnosť úkonu predpokladá určitú kauzu alebo nie

                                    – formálne a neformálne- podľa toho, či účinnosť a platnosť právneho úkonu sú viazané na dodržanie určitej formy alebo nie

  1. zaväzovacie a dispozitívne (scudzovacie)- podľa toho, či sú zamerané na založenie dlžníckeho pomeru (napr. pôžička, nájom) alebo či sú zamerané na bezprostredný prevod, zmenu alebo zrušenie subjektívneho práva, napr. vlastníckeho práva, na prepustenie na slobodu, zriadenie služobnosti, cesiu pohľadávky

 – náležitosti právneho úkonu – spôsobilosť právne konať (fyzický vek, duševný stav)

                                                – zhoda vôle a prejavu

                                                 – obsah právneho úkonu musí byť možný, uznaný a dovolený (dovolenosť- úkon nesmie odporovať ani zákonu, ani dobrým mravom a nesmie obchádzať zákon)

  – obsahové zložky právneho úkonu – podstatné

                                                         – prirodzené

                                                          – vedľajšie

 – pre kúpu ako typ právneho úkonu je podstatným prvkom dohoda strán o predmete a cene, lebo bez tejto dohody nemožno hovoriť o kúpe. Prirodzeným prvkom je ustanovenie právneho poriadku, že cena je splatná ihneď, z ruky do ruky, ak sa strany nedohodli inak. Vedľajším prvkom je prípadný dohovor strán, napr., že cenu možno zaplatiť niekedy neskôr. 

 

  1. Právotvorná činnosť prétora a v ktorých častiach systému rímskeho práva sa konkrétne prejavovala.

Činnosť praetora:

 

  1. procesne ukony: spisovanie, povolovanie zalob
  2. legislativna funkcia: nie priamo ale pomocou priznavania zalob, interdiktov
  3. vydavanie ediktov
  4. neplatena funkcia na jeden rok
  1. Predpoklady nadobudnutia a zániku držby podľa rímskeho práva.

Predpoklady nadobudnutia a zániku držby – držba sa nadobúdala corpore et animo

 – spôsoby nadobudnutia držby 1. okupácia (occupatio) – pôvodný spôsob nadobudnutia držby

                                                                                         – jednostranné zmocnenie sa veci nezávisle od iných. Rozlišovala sa okupácia dovolená ( zmocnenie sa nikomu nepatriacej veci) a protiprávna (neoprávnené siahnutie na cudziu vec).

                                                      2. odovzdanie (traditio) – odvodený spôsob nadobudnutia držby spočívajúci vo faktickom odovzdaní a prijatí hmotnej veci z ruky do ruky

      a) odovzdanie dlhou rukou- ak sa nadobúdateľ dostavil priamo na miesto a tam v nejakej prejavil vôľu mať celú nehnuteľnosť v držbe. Stačilo ak sa pozemok ukázal zo susedného pahorka, veže, zo strechy,…

      b) symbolické odovzdanie- napr. nadobudnutie tovaru tak, že nadobúdateľovi sa odovzdá kľúč od skladu

      c) odovzdanie krátkou rukou- keď nadobúdateľ civilnej držby bol už naturálnym držiteľom

      d) držobná dohoda- keď niekto nadobudol civilnú držbu bez odovzdania na základe obyčajnej dohody s doterajším civilným držiteľom, ak ten prejavil vôľu v budúcnosti držať vec ako naturálny držiteľ

- nadobudnutie držby tretími – klasické právo pripúšťalo nadobúdanie držby prostredníctvom slobodných osôb podriadených moci hlavy rodiny, ako aj otrokmi. Nadobúdanie držby prostredníctvom nepodriadených slobodných osôb bolo zásadne neprípustné.

 – na nadobudnutie držby tretími bolo treba – uchopenie veci tretími

                                    – vôľa tretieho držať vec pre nadobúdateľa

                                    – vôľa nadobúdateľa držať vec získanú tretím

- pre vzťah medzi nadobúdateľom držby a tretím sa vyžadovalo patria potestas, manus alebo auctoritatis

- ťažkosti sa mohli vyskytnúť, keď nadobúdateľ držby vôbec neprejavil držobnú vôľu, ale rímski právnici pripustili nadobudnutie držby. Šlo o prípady – pater familias nadobudol držbu z konania svojho podriadeného syna alebo otroka pre peculium

                                                – poručenec nadobudol držbu z konania svojho poručníka

                                                – právnická osoba nadobudla držbu z konania svojho zástupcu

- corpore et animo tvorilo skutkovú podstatu nielen nadobudnutia držby, ale logicky aj skutkovú podstatu jej zániku

                                                      – dva druhy zániku držby corpore et animo

                                                                        – opustenie veci (derelictio)

                                                                        – odovzdanie veci (traditio)

- zánik držby corpore – strata veci- ak by bývalý držiteľ aj vedel, kde sa vec nachádza, ale corpore nemôže na ňu pôsobiť, držba zanikla

- otrok na úteku- voči nemu zanikla držba corpore až v okamihu, keď sa ho niekto tretí zmocnil. Dovtedy bol v držbe svojho pána.

- držba nezanikla, ak sa vec nachádzala v mocenskej sfére držiteľa, hoci ju nevedel nájsť (napr. prsteň odložený vo vlastnom dome)

- zánik držby animo- ak držiteľ nechcel mať naďalej držbu a tento svoj úmysel dal najavo, držba zanikla, hoci možnosť pôsobiť corpore bola ešte dan

- zánik držby so zreteľom na subjekt – fyzickou smrťou držiteľa zanikla aj držba. Dedič musel vec uchopiť, resp. inak začať na ňu fyzicky pôsobiť, aby ho bolo možné považovať za držiteľa

            – smrť naturálneho držiteľa nespôsobila zánik civilnej držby prenajímateľa

            – stratou právnej subjektivity civilná držba zanikla, naturálna držba trvala ďalej

            – zánik držby so zreteľom na predmet – držba zanikla aj vtedy, keď vec fyzicky zanikla

                                                                         – držba zanikla aj premenou veci spracovaní

- keď sa predmet držby dostal mimo právneho obehu (z veci in commercio sa stala res extra commercium) zanikla len civilná držba 

  1. Predpoklady prevodu kvirítskeho vlastníctva odovzdaním (traditio).

Kviritské vlastníctvo a traditio 

- kviritské vlastníctvo – prísne formálne

                              – prístupné len rímskym občanom

                              – z nehnuteľností sa v kviritskom vlastníctve mohli nachádzať len italské pozemky

                              – nadobudnutie res mancipi do kviritského vlastníctva len mancipáciou a in iure cessio

                              – kviritské vlastníctvo k res nec mancipi bolo možné pomocou traditio a in iure cessio

                              – kviritské vlastníctvo bolo možné získať okupáciou, ak okupant mal vo svojej faktickej moci vec nikoho s úmyslom si ju privlastniť

                              – vydržaním

                              – civilnou držbou

 – iba kviritský vlastník bol oprávnený brániť sa proti neoprávnenému zásahu do svojej veci reivindikačnou a negatórnou žalobou

 – odovzdanie (traditio) – odvodený spôsob nadobudnutia držby spočívajúci vo faktickom odovzdaní a prijatí hmotnej veci z ruky do ruky

  a) odovzdanie dlhou rukou- ak sa nadobúdateľ dostavil priamo na miesto a tam v nejakej prejavil vôľu mať celú nehnuteľnosť v držbe. Stačilo ak sa pozemok ukázal zo susedného pahorka, veže, zo strechy,…

  b) symbolické odovzdanie- napr. nadobudnutie tovaru tak, že nadobúdateľovi sa odovzdá kľúč od skladu

  c) odovzdanie krátkou rukou- keď nadobúdateľ civilnej držby bol už naturálnym držiteľom

  d) držobná dohoda- keď niekto nadobudol civilnú držbu bez odovzdania na základe obyčajnej dohody s doterajším civilným držiteľom, ak ten prejavil vôľu v budúcnosti držať vec ako naturálny držiteľ

                                    – neformálny, kauzálny a scudzovací právny úkon iuris gentium týkajúci sa res nec mancipi

                                    – spočíval v prevode faktickej moci, ktorá závisela od právneho dôvodu uznaného právnym poriadkom ako dôvodu nadobudnutia kviritského vlastníctva

-bola právnym úkonom iuris gentium, a preto jediným scudzovacím právnym úkonom prístupným aj peregrínom

 – slúžila nie len na prevod kviritského vlastníctva, ale aj na prevod vlastníckeho práva podobných užívacích práv k provinčným pozemkom a v čoraz väčšej miere na prevod bonitárneho vlastníctva k res mancipi

  – základným predpokladom tradície bolo praktické odovzdanie veci nadobúdateľovi

  – vyžadovala sa iusta causa- iba odovzdanie veci nikdy neprenáša vlastnícke právo. Prenáša ho len vtedy, ak predchádza odovzdaniu kúpa alebo iný právny dôvod, na základe ktorého sa odovzdáva. Traditio bola kauzálnym právnym úkonom…

  – ďalším predpokladom tradície bolo, aby scudziteľ bol buď sám kviritským vlastníkom veci alebo aby bol aspoň vlastníkovým zástupcom

  – traditio bola typickým spôsobom nadobudnutia kviritského vlastníctva len k res nec mancipi. Len nemancipačná vec prechádzala tradíciou na nadobúdateľa s úplnými právnymi účinkami. 

  1. Predpoklady vydržania (usucapio) v rímskom práve.

Vydrzanie

       Vydrzanie zaujima postavenie medzi originarnym a derivativnym nadobudnutim. Vydrzanie(usucapio) bolo sposobom nadobudnutia kviritskeho vlastnictva na zaklade vlastnej D trvajucej v zakonom urcenom case. Malo zabranit trvalemu rozpadnutiu D a vlastnickeho prava k tej istej veci a z toho vyplyvajucej pravnej neistote. Casovy element vydrzania, ktory mal odstranit rozdiel medzi domnelym a skutocnym pravom, sa meral tak, ze na jednej strane doterajsi vlastnik veci uplynutim casu stracal narok na uspesne vymahanie svojej veci, na druhej strane pre nadobudatela veci likvidoval tazkosti spojene s eventualnym dokazom o vlastnickom prave. Ucelom vydrzania bolo ziskat pre dlhotrvajucu nerusenu vlastnu D napravenie formalnych alebo materialnych nedostatkov vlastneho nadobudacieho aktu.

      Nadobudaci sposob neviedol k nadobudnutiu uplneho vlastnickeho prava pre rydzo formalno pravne nedostatky – nadobudnutie mancipacnej ex iusta causa cirym odovzdanim od vlastnika, nadobudnutie majetku z verejneh drazby, nadobudnutie dedicstva na zaklade pretorskeho dedenia.

      Nadobudaci sposob neviedol k nadobudnutiu uplneho vlastnickeho prava pre materialnopravne nedostatky. Pripady ked scudzitel sam nebol vlastnikom veci, alebo nebol opravneny vec scudzit pre neuplnu sposobilost pravne konat, pretorsky zakaz scudzenia, nedostatky v kauze.

      Pre obe skupiny bolo spolocne, ze pretor poskytoval vecnopravnu ochranu v podobe actio Publiciana. V prvej skupine nestalo pre nadobudnutie kviritskeho vlastnictva nic ine len D trvajuca v zakonom urcenom acse. V druhom okrem D, aj aby pozicia uzukapienta bola ospravedlnitelna: musel mat pre seba pravny dovod vlastnickeho prava, vec nadobudnut dobromyselne, predmet D musel byt sposobily stat sa predmetom vydrzania.

      Drzba: bez D niet vydrzania, k vydrzania viedla len vlastna D nadobudnuta bezvadnym sposobom.

      Vydrzacia doba: pre nehnutelnosti dva roky, pre hnutelnosti jeden. D musela pocas vydrzacej lehoty trvat nepretzite, takze jej strata znamenala prerusenie doby a tym aj koniec vydrzania. Ak vydrzitel odovzdal vec niekomu do detencie, vydrzacia doba plynula dalej, pokial ju mal detentor u seba. Singularny sukcesor si nemohol zapocitat D svojho predchodcu, mozne len pri kupnej zmluve. Dedic si mohol zapocitat po porucitelovi ako univerzalny dedic.

      Pravny dovod, platili tie iste pravne dovody, ake objektivne pravo predpokladalo pre tradiciu, D opustenej veci, D na zaklade uskutocneneho inominatneho kontraktu. Osobity vyznam putativny titul – dobromyselna domienka vydrzitela, ze nadobudaci dovod je objektivne platny, pravy, vydrzitel neviem, ze opravny dovod jeho D je bud objektivne neplatny, alebo ze vobec neexistuje.

      Dobromyselnost: Bona fides, pre andobudnutie vlastnickeho prava vydrzanim sa vyzadovala okrem drzby, vydrzacej doby, pravneho dovodu a sposobilej veci aj dobromyselnost. Znamenala presvedcenie nadobudatela, ze konal statocne cestne. ten, kto ziskal vec ex iusta causa od nevlastnika, mohol ju vydrzat len vtedy, ak odovodnene veril, ze scudzitel je vlastnikom. Ak ju ziskal od nedospeleho, chorobomysleneho alebo marnotratneho bez suhlasu kuratora ci tutora, mohol ju vydrzat, ak veril v S tychto scudzitelov pravne konat. V opacnom pripade nadobudatela veci treba povazovat za nedobromyselneho(mala fides), dokaz o jeho nedobromyselnosti musel podat zalobca. Bolo rozhoducuje jedine to, ci nadobudatel vedel o nedostatu nadobudnutia a nie to, ci o nedostatku vediet mal. Bona fides ako subjektivna nalezitost vydrzania musela existovat v case nadobudnutia drzby, a teda nie v case uzavretia zmluvy smerujucej k prevodu veci. Neskorsia znalost nedostatku nadobudnutia neovplyvnovala vydrzanie, platila zasada, ze dodatocna nedobromyslenost vydrzaniu neskodi.

      Sposobila vec: vylucene vsetky veci, ktore nemohli ybt predmetom pravneho obehu, tiez odcudzene veci a ulupene. zakaz vydrzania nielen zlodejovi ale aj kazdemu tretiemu, kto vec nadobudol od zlodeja haci aj bona fide.

      Vydrzanie bolo najpresvedcivejsim dokazom o vlastnickom prave, nevztahovalo sa na provincne pozemky a bolo nepripustne cudzincom.

      Neskor: dlhorocna D, ak vlastnik neuplatnil svoje pravo v cas, stratil zalobu proti dlhorocnemu drzitelovi, bola to lehota 10 rokov, ak byvali v tej istej obci, ak v inej tak 20 rokov. Vydrzanie hnutelnosti predlzene na tri roky. zavedene mimoriadne vydrzanie – vyzadovala sa bona fides ale nie iusta causa, tu lehopta 30 rokkov, pri cirkevnom majetku 40.

  1. Prejav vôle, pojem a druhy prejavu vôle v rímskom práve.

Prejav vole – pojem a druhy

 

      Prejavom vole sa rozumie v zasade spravanie(aktivne i pasivne), ktore smeruje k prejaveniu dusevneho pochodu. Otazka co treba rozumiet pod prejavom vole presla vyvojom, formovala ju obyvaj, pontifikalna jurisprudencia, pretor, cisar s laickou pravovedou. Skala sposobov prejavu zahrnala prejav vyslovny i prejav urobeny mlcky, prejav formalny i neformlany a napokon prejav ustny(vratane symbolov a mimiky) a pisomny. Pri pravnych ukonoch sa stretavame prevazne s vyslovnym prejavom, ktory svojou povahou ma za ciel prejavit volu. Moze tak spravit pisomne alebo ustne. Mlcanie v zasade nie je prejavom vole, iba ak z neho mozno logicky alebo aspon podla skusenosti usudzovat, ze je to prejav vole. Hovori sa o konkludentnych cinoch. Mlcanie mozno povazovat za prejav vole, za suhlas len tam, kde to pravo vyslovne uznava.

      V rimskom civilnom prave boli takmer vsetky pravne ukony prisne formalne v tom zmysle, ze sa museli uskutocnit v ustnej forme vyslovenim urcitych slavnostnych slov alebo v bezpodmienecnej pritomnosti svedkov alebo uradneho organu. Pretoze bol doraz na forme a forma bola pre ukon vylucnou nalezitostou, ustupovala do uzadia kauza – pravom uznany hospodarskospolocensky ucel pravneho ukonu tkz abstraktne ukony. V rimskom prave sa pisomna forma nevelmi ujala, a kde platila, bolo to na zabezpecenie dokazu. V poklasickej dobe sa rozsirila pisomna forma aj ako podmienka platnosti zavaznejsich pravnych ukonov, bezne boli dve fromy: testatio(dosvedcenie) pravny ukon sa spisal pred 7 svedkami a chirographum(rukopis) vlastnou rukou bez svedkov napisana listina.

      Postupne sa upustalo od zasad vylucnosti a nevyhnutnosti urcitej formy a popri formalnych pravnych ukonoch sa za pravne ucinne uznavali aj neformalne pravne ukony, tak sa v civilnom prave udomacnila kategoria konsenzualnych kontraktov.

  1. Prétorská žaloba na ochranu vlastníckeho práva, charakter, komu patrila a aký mala cieľ.

-ochrana vlastníckeho práva – neoprávnený zásah v dvoch smeroch – odňatie veci vlastníkovi (krádež, vypožičaná a nevrátená vec)-

- právna ochrana- rei vindicatio, actio Publicana, actio furti, condictio furtiva

- rušenie vlastníckeho práva (obmedzovanie vlastníka vo výkone vlastn. práva)- právna ochrana- actio negatoria

                                    – vlastník nemohol použiť svojpomoc, pretože by sa tým stal vadným držiteľom veci

                                    – aktívne legitimovaný sa nazýva  actor (žalobca)

                                    – pasívne legitimovaný sa nazýva reus (žalovaný)

                                    – povinnosť dokazovať má vždy ten, kto niečo tvrdí, nikdy nie ten, kto popiera

 1. rei vindicatio        – vlastnícka žaloba, ktorou nedržiaci kviritský vlastník žaluje držacieho nevlastníka o priznanie vlastníckeho práva a o vydanie veci

 – aktívne legitimovaný bol žalobca, ktorý musel dokázať nielen vlastnícke právo k predmetnej veci a jej totožnosť, ale aj držbu žalovaného. Dôkazné bremeno zaťažovalo výlučne žalobcu.

  – vlastníkom bol len ten, kto bol schopný náležite preukázať vlastnícke právo

 – pasívna legitimácia sa vzťahovala aj na nedržiteľa. Hovorilo sa o tzv. fiktívnom držiteľovi, ktorý držbu iba fingoval – kto sa falošne vydával za držiteľa a nechal sa žalovať, aby tým zrejme iného kryl

              – kto sa zlomyseľne zbavil držby, aby sa vyhol sporu

 – žalovaný mohol žalobu poprieť, a tým vstúpiť do sporu alebo mohol žalobu uznať a vec vydať, prípadne mohol mlčať a vec vydať bez popretia či uznania žalobcovho nároku, a tým si nechať otvorenú možnosť neskoršie (pri lepšej dôkaznej pozícii) ako žalobca žiadať vec späť. Napokon mohol odoprieť vstúpiť do sporu. Pri vecných žalobách neexistovala možnosť prinútiť žalovaného spolupôsobiť v spore.

- cieľom reivindikačnej žaloby bolo uložiť žalovanému povinnosť vec vydať za predpokladu, že žalobca dokázal vlastnícke právo

 – platila zásada peňažnej kondemnácie. Účelom reivindikácie, pre ktorú táto zásada tiež platila, však bola reštitúcia veci. A preto sudca ak zistil existenciu vlastníckeho práva žalobcu, nevyniesol odsudzujúci rozsudok, ktorý by musel nevyhnutne znieť na zaplatenie peňažnej sumy, ale najprv žalovaného osobitným reštitučným odkazom zaviazal vydať vec in natura s celým prírastkom. Ak žalovaný rozkazu vyhovel, sudca vyniesol oslobodzujúci rozsudok, ak nevyhovel, sudca vyniesol odsudzujúci rozsudok na zaplatenie peňažnej sumy. Ak žalovaný úmyselne odmietol naturálnu reštitúciu, sudca ho zaviazal na zaplatenie do výšky žalobcovho prísažného ocenenia, čím ho chcel nepriamo prinútiť k reštitúcii. Žalovaný, ktorý bol zaviazaný zaplatiť peňažnú sumu, sa právne považoval za vlastníka spornej veci, ktorú ako keby bol kúpil, pričom úspešný žalobca (predávajúci) nemal evikčnú povinnosť. Ak bol žalobca vlastníkom, žalovaný (kupujúci) nadobudol k res nec mancipi kviritské a k res mancipi bonitárne vlastníctvo.

 – predpoklady naturálnej reštitúcie – žalovaný poprel žalobu, avšak žalobca dostatočne preukázal vlastnícke právo a žalovaný potom splnil reštitučný rozkaz sudcu

                  – žalovaný uznal žalobu a vec vydal

                  – žalovaný síce mlčal, ale vec vydal

 – procesné námietky, ktoré sú k dispozícii žalovanému a) námietka predanej a odovzdanej veci (exceptio rei venditae et traditae)- ak žalovaný nadobudol mancipačnú vec kúpou, ale namiesto mancipácie ju od žalobcu dostal odovzdaním. Keďže v takomto prípade sa žalovaný mohol stať vlastníkom veci až vydržaním, bol až do vydržania vystavený prípadnej vlastníckej žalobe kviritského vlastníka. ktorý mu vec len odovzdal. Ak však žalovaný včas uplatnil (v štádiu in iure) a potom aj dostatočne preukázal (v štádiu apud iudicem) prétorom povolenú námietku predanej a odovzdanej veci, sudca ho oslobodil, t.j. žalovaný mal vec naďalej v držbe ako bonitárny vlastník, a to aj vtedy, ak žalobca bol bezpochyby kviritským vlastníkom danej veci.

                              b) námietka zlomyseľnosti (exceptio doli) – keď žalobca podľa civilného práva oprávnene žaloval, avšak prétor takéto jeho konanie podľa všeobecných predstáv o medziľudských vzťahoch považoval za príkre a nespravodlivé. Na odstránenie príkrosti vyplývajúcich z prísneho plnenia práva (civilného), resp. na ich zmiernenie udeľoval prétor žalovanému na jeho žiadosť obranu v podobe exceptio doli.

- exceptio doli sa najčastejšie uplatňovala v prípade, keď žalovaný držiteľ na predmetnú vec vynaložil náklady a vlastník žiadal podľa práva vydanie veci, odmietajúc nahradiť náklady.

- rozlišovali sa – nevyhnutné náklady- na zachovanie veci

                         – užitočné náklady- objektívne zhodnotili vec

- pomocou exceptio doli mohol žalovaný zadržiavať vec tak dlho, kým vlastník náklady neuhradil

                         – luxusné náklady- na skrášlenie veci – na ich náhradu nemal žalovaný nárok

            – aj zlomyseľný držiteľ mohol žiadať náhradu nevyhnutných nákladov

  1. držiteľ mohol od veci oddeliť všetko, čo k nej pripojil bez ohľadu na druh nákladu

 2. actio negatoria (zapieracia žaloba) – vlastník žaloval každého, kto si neoprávnene osvojoval vecné právo k jeho veci, a tým obmedzoval úplnosť vlastníckeho práva

 – aktívne legitimovaný bol držiaci vlastník veci, pasívne legitimovaný bol domnelý objekt služobnosti

 – intencia žaloby obsahovala tvrdenie žalobcu, že určitá služobnosť neexistuje, avšak takýto dôkaz bol akoby v rozpore s dôkazom o vlastníckom práve, ktorý mal žalobca vykonať

 – žalobca mal v spore úspech za predpokladu, že dokázal svoje vlastnícke právo, ako aj vykonávanie služobnosti žalovaným

3. actio Publiciana- prétorská žaloba, ktorá mala bonitárnemu vlastníkovi pomôcť, aby nadobudol kviritské vlastníctvo vydrzanim

- prétor ukladal sudcovi vo vindikačnej formule, aby v prospech žalobcu fingoval uplynutie vydržacej doby. Tak bonitárny vlastník získal takú právnu ochranu, akú mal kviritský vlastník.

 – actio Publiciana dávala nárok na vydanie veci bonitárnemu vlastníkovi, ak ju získal ex iusta causa a bona fide a na nadobudnutie kviritského vlastníctva mu chýbalo len uplynutie vydržacej doby

 – spor- prétor povolil bonitárnemu vlastníkovi, ktorý vec kúpil, publiciánsku žalobu, žalovaný sa bránil procesnou námietkou zákonne nadobudnutého vlastníckeho práva (exceptio iusti dominii). Žalovaný sa mohol dostať do výhodnejšieho postavenia voči žalobcovi (voči bonitárnemu vlastníkovi). Proti tejto procesnej námietke prétor chránil bonitárneho vlastníka na jeho návrh procesnou protinámietkou žalovaným žalobcovi predanej a odovzdanej veci (replicatio rei venditae et traditae), čím sa do výhodnejšieho postavenia dostal zasa žalobca. Ak bonitárny vlastník získal vec z iného právneho dôvodu (napr. darovaním), mal k dispozícii exceptio doli alebo replicatio doli. 

 

  1. Príkazná zmluva (mandatum), pojem, charakter zmluvy, právne postavenie strán.

Prikazna zmluva

   Mandatum prikaz bola zmluva, ktorou sa prikaznik(mandatar, procurator) zavazoval bezodplatne obstarat zalezitost alebo zalezitosti prikazcu(mandans), ktore mu zveril vo vlastnom zaujme alebo v zaujme tretich osob. Jedinou hranicou obsahu prikazu bolo, ze musel byt dovoleny a dostatocne urcity. Mohol zniet na obstaranie jednotlivej zalezitosti, prikaznik bol v tom pripade mandatarom, alebo na obstaravanie vsetkych zalezitosti mandanta, vtedy sa prikaznik nazyval prikurator(spravca). V justinianskom prave sa podla toho hovorilo o vseobecnom prikaze alebo o jednotlivom prikaze.

      Prikaz bol bezodplatnym pravnym ukonom, v neskorsich casoch sa vsak aj pri mandate pripustala odmena a dokonca sa mohla vymahat pomocou extraordinaria cognitio. Prikaz zanikol splnenim alebo dodatocnou nemoznostou ho splnit, odstupenim prikaznika alebo odvolanim prikazcu a smrtou jednej strany. Z prikazu vznikol pravny vztah len medzi prikaznikom a prikazcom, ale nie medzi nimi a tretimi osobami, lebo prikaznik vystupoval so zretelom na tretie osoby len aklo  nepriamy zastupca prikazcu. Prikaz nie je splnomocenstvom, ale zmluvou a upravoval vnutorny pomer medzi prikazcom a prikaznikom. Preto prikaznik vystupoval voci tretim osobam vzdy vo vlastnom mene. Avsak prokurato otvoril cestu k priamemu zastupeniu.

      Hlavny zavazok vznikol na strane prikaznika a prikazca ho mohol vymoct pomocou actio mandati directa. Prikaznik bol povinny splnit obsah prikazu podla instrukcii prikazcu, bol zodpovedny za zly umysel a napriek bezodplatnosti aj za vsetko zavinenie. Prikaznik musel splnit prikaz osobne, ak to vyplyvalo z povahy veci. Bol povinny hladiet na skutocny zaujem prikazcu.

      Vedlajsi zavazok na strane prikazcu, ktory mohol prikaznik uplatnit cestou actio mandati contraria. Prikazca mal nahradit najma vsetky vydavky, ktore mohol rozumne a dobromyslene pokladat za nevyhnutne, dalej nahradit prikaznikovi vsetku skodu, ktoru pri vykone prikazu utrpel. Specifickym druhom prikazu bol uverovy prikaz, bol to prikaz prikazcu prikaznikovi, aby poskytol pozicku tretej osobe, prikaznik ziskal garanciu proti osobe, ktorej ju poskytol(actio certae pecuniae)a proti prikazcovi(actio mandati contraria), spocivalo na bona fides.

  1. Prvky právneho úkonu, ich charakteristika, uveďte príklady.

Prvky právneho vzťahu : obsahové zložky právneho úkonu  – podstatné

                                                – prirodzené

                                                – vedľajšie

  1. pre kúpu ako typ právneho úkonu je podstatným prvkom dohoda strán o predmete a cene, lebo bez tejto dohody nemožno hovoriť o kúpe. Prirodzeným prvkom je ustanovenie právneho poriadku, že cena je splatná ihneď, z ruky do ruky, ak sa strany nedohodli inak. Vedľajším prvkom je prípadný dohovor strán, napr., že cenu možno zaplatiť niekedy neskôr. 

 

  1. na platnosť právneho úkonu sa vyžadovalo, aby sa kontratenti pridržali typického obsahu právneho úkonu – podstatné prvky právneho úkonu
  2. vedľajšie prvky právneho úkonu:
  1. Condicio – podmienka
  2. Dies – uloženie času
  3. Mondus – účelové určenie

 

  1. Rímska jurisprudencia a jej význam pre rozvoj rímskeho práva.

Rimska jurisprudencia – vplyv na vyvoj rimskeho prava

 

      Zasluzila sa o rozvoj rimskeho sukromneho prava. V rozvoji rimskej jurisprudencie rozoznavame dve obdobia:pontifikalna a potom laicka jurisprudencia. Az do 3. storocia prevladala pontifikalna, suviselo to s nabozenskym zameranim rimskej spolocnosti. Pontifikovia viedli kalendar, evidenciu dni,v  ktorych sa podla vole bohov mohli robit zmluvy alebo viest spory(dies fasti) a kedy to bohovia nedovolovali(dies nefasti). Pontifikovia mali teda monopol na vedomosti. Zverejnenie sudneho kalendara a zbierky formularov, ktore urobil Gnaeus Flavius a plebejsky pontifex Coruncanius zacal davat pravne dobrozdania verejne na foru – to zapricinilo narusenie pontifikalnej j. To boli prve pociatky vyucovania prava, ale zaroven aj laickej j. Cinnost laickych pravnikov mozno vystihnut ako: zalovat(agere), ochranovat(cavere), odpovedat(respondere) a pisat(scribere).

      Ked uvazujeme o vyzname rimskej pravnej vedy, spomina sa aj jej najdolezitejsia cast, vyklad, interpretacia. Interpretaciou sa rozumie ta rozumova cinnost pravnika, ktorou sa usiluje dopatrat pravdiveho zmyslu pouziteho slova v zakone, nariadeni, v zmluve…Aby sme sa dorozumeli, musime pouzivat slova v rovnakom zmysle a vyzname. Ak sa berie zmysel slova podla bezneho pouzivania hovori sa o deklaratornom vyklade, ak vsak rozsah zmyslu slova z priestoru medzi beznym zmyslom a hranicou mozneho uzsieho zmyslu ide o extenzivny vyklad slova. ak naopak tak restriktivny.

      O striktnej interpretacii hovorime vtedy, ak formalne dovody nedovoluju uvazovat o analogii alebo restriktivnom alebo extenzivnom vyklade. Napriklad v spojeni s rucenim.

      Rimania nevypracovali komplexnu teoriu vykladu prava. Od 3. storocia uroven j tak upadla, ze cisari Theodosios II a Valentinianus III rozhodli roku 426 riesit pravnicku anarchiu citacnym zakonom. Bolo teda mozne sa odvolavat iba na mienku Papiana, Paula, Ulpiana, Modestina a Gaia. justinianska kodifikacia: V roku 527 nastupil vo vychodnej casti RR cisar Flavius Justinia. Len co sa ujal moci, zaujala ho myslienka obnovit slavu a velkost niekdajsej RR. Dufal, ez to dosiahne obnovenim duchovnej jednoty pomocou krestanstva a prava.

      Chcel zhrnut cele rimske pravo, nielen cisarske, ale aj pravo klasickej rimskej jurisprudencie. Za ustredneho koordinatora prace si vybral pravnika Triboniana. Boli aj komisie, ktorych clenmi boli profesori a vyznamni advokati.

      Prvou ulohou bolo vypracovat zbierku cisarskych nariadeni. V roku 528 poveril Justinian 10 clennu komisu, aby zbierku spracovali z gregorianskeho, hermogenianskeho a teodozianskeho kodexu. Mali sa tam prevziat iba aktualne nariadenia a pripadne rozpory v nich odstranit. Prace boli hotove v 529 a zbierka nadobudla platnost. Niesla nazov Codex Iustinianus.  

      Preslo sa k ucelenemu a systematickemu spracovaniu prava vytvoreneho rimskou jurisprudenciou do jednej zbierky. Komisia mala zhrnut vsetko pravo obsiahnute v spisoch autorizovanych pravnkov, mala vybrat to co je aktualne. Zbierka nadobudla platnost 30.12. 533 a dostala nazov Digesta lebo po grecky Pandectae(vsetko obsahujuca). Delia sa na 50 knih, tituly, fragmenty, paragrafy. Justinian zakazal Digesta volne vykladat. Zachovalo sa v nich dedicstvo klasickej jurisprudencie, zachytavaju vyvoj od 1. st pred Kr. az po justiniansku kodifikaciu.

      Pocas prac na digestach vypracovali profesori Theophilus a Dorotheus ucebnicu prava pod nazvom Institutiones seu Elementa. Opierali sa o starsie ucebnice, najma o Gaiovu. Venova na bola mladezi tuziacej po znalosti prava, delila sa na 4 knihy, tituly, paragrafy.

      Neskor, Tribonian prepracoval Codex a roku 534 vyhlasil jeho platnost, obsahuje cisarske nariadenia v 12 knihach, ktore sa delia na tituly, cisarske nariadenia a paragrafy. Vsetky tieto zbierky:Codex, Digesta a Institutiones platili ako jedno dielo a od 16 .st. nesu nazov Corpus iuris civilis.

      Ukazala sa potreba zmenit niektore ustanovenia, ku CIC boli pripojene Novellae, ktore sa tykali sukromneho prava, najma rodinneho a dedicskeho. V zmysle neskorsi zakon rusi skorsi, mali prednost pred zbierkou CI.

 

  1. Rozdiel medzi civilnou a naturálnou obligáciou, v čom spočíval právny význam naturálnej obligácie.

Civilné záväzky

Každá obligácia mala svoju osobitnú žalobu. Medzi nimi sa vyníma dôvod záväznosti causa podľa ktorej sa nazýva aj záväzok (obligácia) a s ním spojená žaloba.

V rímskom obligačnom práve prevládala typová viazanosť, strany mohli vytvoriť iba taký záväzok pre ktorý sa predvídala žaloba a nijaký iný. Bola to veľká nevýhoda. V súčasnosti oveľa viac. Dokázalo sa to preklenúť vďaka dvom okolnostiam: existencii pružnej stipulácie a možnosti prétora priznať žalobu pre indiv. prípad Postupne sa utvorila akási mimotypová skupina tzv. nepomenovaných zmlúv (t.j. neznámych civilnému právu a preto bez názvu) Bona fides – chápala sa ako akási miera podľa ktorej mal sudca posudzovať obsah i rozsah právneho vzťahu, nielen čo si strany neformálne dohovorili, ale aj to čo sa patrilo plniť (pactaadiecta) B.F.– bola dosť neurčitým pojmom no v rozvoji sa stala podnetná a osožná, preto sa natrvalo až do súčasnosti, zakotvila pri úprave a posudzovaní občianskoprávnych vzťahov.

 

IV. Civilné záväzky

Už pri úvahách o subjektívnom práve sme zdôraznili, že v rímskom práve sa predstava subjektívneho práva spájala s predstavou žaloby (§ 15). Platí to aj o vzťahu medzi záväzkom (ako prameňom subjektívneho práva a povinnosti) a žalobou. Každá obligácia mala svoju osobitnú žalobu, kto rá – ako sme to už povedali v úvahách o procese (§ 16 a 19) – vo svojej for mule uvádzala predpoklady odsúdenia, a tým aj viac alebo menej podrobne súkromnoprávne prvky skutkovej podstaty. Medzi nimi sa vyní ma dôvod záväznosti - causa (distinctio obligationum ex causis, ako kúpa, sti-pulácia, krádež a pod.), podľa ktorej sa nazýva aj záväzok (obligácia) a s ním spojená žaloba.

V súčasnosti sa stretávame s abstraktným pojmom záväzok a takisto s abstraktným pojmom žaloba, čo prakticky znamená, že obligačných dô vodov je oveľa viac a že žalobu ako ochranný procesný prostriedok možno použiť na ktorékoľvek subjektívne právo vyplývajúce zo záväzku. V rím skom práve to bolo naopak. Pretože okruh uznaných žalôb, prevzatých so svojimi vzorovými formulami do ediktov prétorov a edilov, bol takmer úplne uzavretý, v rímskom obligačnom práve prevládala typová viaza nosť. Strany mohli vytvoriť iba taký záväzok, pre ktorý sa predvídala žalo ba, a nijaký iný. V praxi sa to ukazovalo ako veľká nevýhoda. Dokázalo sa to však sčasti preklenúť predovšetkým vďaka dvom okolnostiam:

a) existencii pružnej použiteľnej stipulácie a

b) možnosti prétora priznať žalobu pre individuálny prípad (§ 16).

Z týchto individuálnych situácií sa postupne utvorila akási mimotypo-vá skupina tzv. nepomenovaných zmlúv (t.j. neznámych civilnému právu, a preto bez názvu).

Po určitom kolísaní medzi typovou viazanosťou a typovou voľnosťou v poklasickej dobe Justinián napokon nadviazal na klasickú štruktúru obli gácií a žalôb.

Viazanosť žaloby a subjektívneho práva sa prejavila aj v koncepcii zá väzkov. Preto treba mať stále na zreteli rozdiely v systéme žalôb, najmä ka tegórie civilných a prétorských žalôb, žalôb stricti iuris a žalôb bonaefidei. Bonafides zohrala v rozvoji rímskeho záväzkového práva veľkú úlohu. Vy chádzalo sa z presvedčenia, že slušnosť, dobrá viera, dobromyseľnosť, za väzujú práve tak ako zákon (lex). Preto sa bona fides chápala ako akási miera, podľa ktorej mal sudca posudzovať obsah i rozsah právneho vzťa hu. Rozumelo sa tým nielen to, čo si strany neformálne dohovorili, ale aj to, čo sa patrilo plniť so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu i na miestny zvyk a všeobecný mrav. Čo všetko to mohlo byť, ťažko presne vy medziť. Vo všeobecnosti možno povedať, že to mohli byť vedľajšie plne nia, napríklad úroky, plody a pod., vedľajšie neformálne dohody (pacta adiecta), náhrada škody za nesplnenie vedľajších povinností, ohľad na pod vod alebo protiprávne donútenie, kompenzovanie vzájomných nárokov a pod. Bonafides bola síce dosť neurčitým právnym pojmom, no v rozvoji i v aplikácii práva sa ukázala ako veľmi podnetná a osožná. Preto sa natrva lo, až do súčasnosti, zakotvila pri úprave a posudzovaní občianskopráv nych vzťahov.

 

V. Naturálne záväzky

Pravými záväzkami podľa civilného práva boli len záväzky civilného práva, ktoré boli zabezpečené príslušnou žalobou inpersonam. Klasická ju-risprudencia však popri nich utvorila aj tzv. naturálne záväzky. Boli to zá väzky prevzaté právne nespôsobilými osobami (otrokmi) alebo osobami, ktoré mali obmedzenú právnu spôsobilosť (najmä nesvojprávni synovia). Tieto záväzky civilné právo síce neuznávalo, predsa sa im však z dôvodov sociálnych i hospodársko-praktických priznávala určitá právna ochrana. Otroci (ani ženy) sa nemohli zaručiť a ani ich nebolo možné žalovať. Ne svojprávni synovia sa mohli zaviazať a byť žalovaní, ale nebolo ich možné exekvovať. Ochrana priznaná naturálnym obligáciám spočívala predovšetkvm v tom, že naturálnemu veriteľovi sa priznávalo právo ponechať si to, čo mu dobrovoľne naturálny dlžník (otrok alebo syn) splnil (soluti reten tio >. Naturálny veriteľ sa mohol brániť prípadnej žalobe z plnenia nedlhú condidio indebiti) vznesenej pánom alebo otcom.

Aj keď bolo vylúčené, aby sa civilný záväzok mohol aktívne alebo pasívne viazať na otroka (… inpersonam servilem nulla cadit obligatio…), predsa sa uzná valo, že otrok sa môže, pokiaľ ide o pekúlium, fakticky (naturaliter) zaväzo-%-ať voči tretím osobám i voči samému pánovi. Ak vzal otrok na seba voči treUm osobám záväzok – peňažný dlh a dobrovoľne ho vrátil (napr. z príjmu získaného z pekúlia), jeho pán nemohol použiť proti veriteľovi otroka condic-tio indebiti, tým skôr, že sa proti pánovi mohla použiť actio de peculio za dlhy otroka. Podobná situácia bola u osôb pozbavených alebo obmedzených v právnej spôsobilosti. Lenže u synov sa postupne upúšťalo od majetkovej ne spôsobilosti. Podobne to bolo, pokiaľ išlo o záväzky prevzaté nedospelým bez súhlasu poručníka v rozpore so zákazom Senatusconsultum Macedonianum.

V poklasickej dobe sa množili prípady naturálnych obligácií, ako aj pri znania veriteľovi podržať si splnené (soluti retentio), napríklad povinnosť dať veno dcére v otcovskej moci alebo povinnosť ženy sui iuris dať veno sama za seba alebo povinnosť prepustenca poskytovať služby patrónovi a pod. Naturálne záväzky sa v praxi zvykli stotožňovať s mravnými a sociál nymi povinnosťami. So zreteľom na túto tendenciu sa začala rozširovať aj právna ochrana v tom zmysle, že popri soluti retentio sa uznávala aj plat nosť vecných a osobných garancií naturálnych záväzkov, možnosť kom penzovať ich s civilnými záväzkami, ba aj možnosť nováciou ich premeniť na civilné záväzky.

 

Naturálne záväzky

Pravými záväzkami boli podľa civilného práva len záväzky civilného práva, ktoré boli zabezpečené príslušnou žalobou in personam Klasická jurisprudencia však popri nich utvorila aj tzv. naturálne záväzky – boli to prevzaté záväzky, právne nespôsobilými osobami (otrokmi) alebo osobami, ktoré mali obmedzenú právnu spôsobilosť (najmä nesvojprávny synovia) Tieto záväzky civilné právo neuznávalo – priznávalo im však určitú právnu ochranu. Otroci ani ženy sa nemohli zaručiť a ani ich nebolo možné žalovať. Nesvojprávni synovia sa mohli zaviazať a byť žalovaní, ale nebolo ich možné exekvovať. Ochrana priznaná naturálnym obligáciám spočívala predovšetkým v tom, že naturálnemu veriteľovi sa priznávalo právo ponechať si, to čo mu dobrovoľne naturálny dlžník (otrok) splnil (soluti retentio). Naturálny veriteľ sa mohol brániť prípadnej žalobe z plnenia nedlhu (condictio indebiti) vznesenej pánom alebo otcom.Otrok sa môže pokiaľ ide o pekúlium (časť majetku) fakticky (naturaliter) zaväzovať voči tretím osobám i pánovi samému.

 

  1. Rozdiel medzi detenciou, civilnou držbou a vlastníckym právom.

      Civilna D (possesio civilis)bola skutocna a chcena moc osoby nad hmotnou vecou spojena s volou vec drzat pre seba na zaklade platneho pravneho dovodu, ktory CP uznavalo ako dovod nadobudnutia kviritskeho vlastnictva. Zakladom civilnej D okrem faktickej moci a drzobnej vole bol predovsetkym platny pravny dovod, boli to tieto:kupa, pozicka, darovanie, poskytnutie preddavku a vena, vecny odkaz, splnenie dlhu, uchopenie opustenej veci, dedenie…Kto z takehoto dovodu vec drzal, mal volu vec drzat pre seba hovorime o vlastnej D. Civilna D sa v Rime vyskytovala v tychto pripadoch: a) ak niekto ziskal vec na zaklade platneho pravneho dovodu od nevlastnika                   b) ak niekto ziskal na zaklade platneho pravneho dovodu od vlastnika mancipacnu vec len na zaklade neformlaneho odovzdanie(traditio). V oboch pripadoch nadobudatel ziskal len civilnu D, hoci prejav jeho vole a scudzitela smeroval k nadobudnutiu vlastnickeho prava. V prvom pripade platilo, ze nikto nemoze na ineho previest viac prava ako ma sam. V druhom pripade za to moze formalny nedostatok v pravnom ukone, namiesto predpisanej mancipacie, len tradicia.

      Civilna D mala v klasickom prave dolezite pravne ucinky: patrila ku skutkovej podstate nadobudnutia vlastnickeho prava vydrzanim(usucapio) a prenechanie civilnej D tvorilo skutkovu podstatu prevodu vlastnickeho prava neformalnym odovzdanim na nemancipacne veci.

      Naturalna D(naturalis possesio, detencia) bola to skutocna chcena moc jednotlivca nad hmotnou vecou spojena s volou tuto vec drzat pre ineho na zaklade pravneho dovodu, ktory CP neuznavalo ako dovod nadobudnutia kviritskeho vlastnictva. Pravnymi dovodmi naturalnej D boli:vypozicanie, uschova, rucny zaloh, najom, arenda, prikaz, bezprikazne konanie. Kto z tychto dovodov ovladal vec, mal volu vec drzat nie pre seba, ale pre ineho, uznaval svoju povinnost drzanu vec vydat tomu, od koho ju mal v naturalnej D, a preto hovorime o cudzej D. Nikdy nemohla viest k nadobudnutiu vlastnickeho prava vydrzanim. Nikto si nemoze pre seba sam zmenit dovod svojej D. naturalny drzitel si nemohol po smrti civilneho drzitela ucinne prisvojit vlastnicky titul. To vsak nevylucovalo, aby sa civilny drzitel stal naturalnym – teda aby zmenil dovod svojej D – ak niekomu inemu prenechal civilnu D bez odovzdania veci.

      Vlastnictvo sa chapalo ako najrozsiahlejsie sukromne pravo, ktore jednotlivec mohol mat k urcitej veci. Mozno teda povedat, ze vlastnictvo je a vlastnicke pravo je vylucne priame a elasticke pravo nad vecou. Vlastnik mal v zasade tieto samostatne opravnenia: a) ius utendi (pravo vlastnu vec uzivat), mohol ju podla vlastneho uvazenia a to bud sam, alebo prostrednictvom tretich pouzivat. Najkrajnejsim pripad je pravo vec znicit.          b) ius fruendi (pravo brat plody z vlastnej veci), mal pravo brat z plodonostnej veci prirodzene vytazky, ktore sa z casu na cas oddelovali od veci ako jej plody.                                    c) ius possidendi (pravo vlastnu vec drzat), pravo ju drzat ako pravo neruseneho telesneho ovladania veci. Vlastnikovo pravo na D treba chapat ako prejav vlastnikovho subjektivneho prava k veci a odlisovat ho od cirej D ako prejavu faktickej moci. Mozno povedat, ze pre drzitela nie vlastnika je D najma faktickou mocou, pre vlastnika je D faktickou aj pravnou mocou zaroven.                                                                                                            d) ius disponendi (pravo nakladat s vlastnou vecou), vlastnik bol opravneny volne so svojou vecou disponovat, mohol s nou robit ukony medzi zivymi a aj pre pripad smrti. Mohol robit dispozicie so svojimi opravneniami jednotlivo alebo so vsetkymi narazt a to je scudzenie(prevod). Vlastnik mohol previes prava vec uzivat, poberat z nej plody a pravo vec drzat bez toho aby vec scudzil, vtedy hovorime o holom vlastnictve, o vlastnickom prave, ktore jestvuje ako pravo bez ekonomickeho vyuzivania veci. Kviritske, bonitarne, provincne, vlastnictvo cudzincov.

 

 

  1. Rozdiel medzi jednostrannými a dvojstrannými kontraktmi, medzi odplatnými a bezodplatnými, uveďte príklady.

A:Záväzky z kontraktov(obligationes ex contractu)

Boli to záväzkové vzťahy založené právnym úkonom. Tým bola zásadne len zmluva, iba výnimočne jednostranný úkon starého sakrálneho práva ako sľub v prospech božstva alebo administratívneho práva, sľub v prospech obce. Zmluva bola dvojstranným právnym úkonom, predpokladalo sa zjednotenie strán na podstatných prvkoch právneho úkonu nielen v ich vonkajšom prejave, ale najmä vo vôli zameranej na právom uznaný účel, na kauzu.

Obligácie(záväzky) z kontraktov delíme na:

Jednostranné (unilaterales) alebo jednostranne zaväzujúce zmluvy. Tu bola viazaná len jedna strana, druhá strana bola len oprávnená, a preto sa poskytovala len jedna žaloba, pre oprávneného proti zaviazanému, napr. pri pôžičke, stipulácií. Tieto záväzky boli štruktúrou jednoduchšie, staršie a procesná ochrana sa opierala o prísne pravo, teda záväzky stricti iuris. žaloby sa nazývali kondikcie.

dvojstranné (bilaterales), alebo dvojstranne zaväzujúce, že nimi boli viazane dve strany a teda každá strana bola zároveň dlžníkom i veriteľom, rozdeľovali sa ďalej na:

1. dvojstranne rovné – synalagmatické

vznikali z nich záväzky i nároky, každá strana bola voči protistrane veriteľom aj dlžníkom, patrili sem odplatne zmluvy, kúpna zmluva, nájomná…priznávali sa im dve rôzne žaloby, vzájomné nároky boli viazané na to, že každá strana ak sa nedohodlo, že mala plniť skôr, mohla zadržiavať svoje plnenie, dokiaľ sa jej neponúklo protiplnenie. Toto zádržné pravo sa zakladalo na bona fidei a rovnosti. Neskôr sa osamostatnilo ako námietka nesplnenej zmluvy, ak predávajúci žiadal kúpnu cenu bez toho, že by sám ponúkol predanú vec

2. dvojstranné nerovné

vždy vznikal hlavný nárok chránený pomocou actio directa, ale mohol vzniknúť aj protinárok ako vedľajší nárok, chránený podľa actio contraria, napr. z vypožičania vznikol hlavný nárok požičiavateľa na vrátenie vypožičanej veci, ale aj vedľajší napr. vypožičiavateľa na uhradenie nákladov vynaložených na vec, na uhradenie škody

dvojstrannosť (rovná alebo nerovná, odplatná alebo bezodplatná)

  1. Rozdiely medzi pôžičkou (mutuum) a vypožičaním (commodatum): predmet, vecnoprávne účinky, prospech, zodpovednosť.

b) Rozdiely- pôžička a vypožičanie 356-359/315-325


Pôžička (mutuum)

Vypožičanie (commodatum)

-jednostranný kontrakt, povinnosť iba na jednej strane

-dvojstranný kontrakt nerovný

-odovzdáva sa zastupiteľná vec

-odovzdáva sa nezastupiteľná vec

-prechádza vlastníctvo

-vypožičiavateľ získa vec len do naturálnej držby

-zakladá záväzok stricti iuris

-zakladá záväzok bona fidei

 

-komodatár zodpovedá za dolus, culpa, custodia a za vis maior, ak vec užíva v rozpore so zmluvou

-actio certae creditae rei

-actio certae creditae pecuniae

-pre komodanta- actio commodati directa

-pre komodatára- actio commodati contraria

 

 

Pôžička (mutuum) – bol reálny kontrakt ktorým veriteľ previedol na dlžník vlastníctvo určitých zastupiteĺných vecí s dohodou, že dlžník v určitom čase vráti zastupiteľné veci rovnakého množstva, rovnakej kvality a rovnakého druhu. Základom bolo odovzdanie vecí, že vlastníctvo sa prevádzalo z veriteľa na dlžníka, pritom muselo ísť o vec zastupiteľnú, určenú podľa druhu, kvality a váhy. Dohoda alebo sľub o poskytnutí bud.pôžičky bola len nežalovateľnou predzmluvou. Osobitnou formou pôžičky bola dohoda, podľa ktorej veriteĺ odovzdal dlžníkovi vec, ktorú mal predať a utŕženú sumu si ponechať ako pôžičku. Tým, že na dlžníka prešlo vlastníctvo požičaných vecí prešlo naňho aj nebezpečenstvo poškodenia a zničenia a to tým, že išlo o zastupiteľné veci. Zo samej pôžičky nevyplýval nárok na úroky. Vymáhanie pôžičky a)conditio certae creditae pecuniae – ak išlo o peniaze b)condictio certae rei – ak išlo o iné zastupit.veci.Pri námornej pôžičke (faenus nauticum) sa dlžník zaväzoval vrátiť dlh pod podmienkou, že požičaná suma prípadne nakúpený tovar sa loďou šťastne dostane na miesto určenia.

Vypožičanie (commodatum) – bola reálna zmluva na základe ktorej požičiavateľ odovzdal nespotrebiteľnú vec do bedzodplatného užívania vypožičiavateľovi s tým že ju v určitom čase vráti. Predmetom mohla byť spravidla len nespotrebiteĺná vec, t.j. vec ktorú bolo možné užívať bez porušenia jej podstaty. Pri vypožičaní získal vypožičiavateľ vec len do naturálnej držby (detencie) Úžívanie vypožičanej veci sa spravovalo jej povahou a hosp.určením. Keďže vypožičanie bolo dvojstrannou nerovnou zmluvou zásadne z nej nevznikal pre požičiavateľa nijaký záväzok a mohol ju kedykoľvek odvolať. Ak vypožičiavateľ porušil povinnosit, nechcel vec vrátiť, poškodil, patrila požičiavateľovi na náhradu škody žaloba actio commodati directa. Z predčasného vyžiadania veci, resp. ak nakazil kôň jeho stádo vypožiačiavateľ- žaloba actio commodati contraria. Od vypožičania sa odlišovala výprosa (precarium) – charakt.slobodnou odvolateľnosťou veci prenechanej do užívania. Nepokladala sa za zmluvu, ale len faktický vzťah za holú láskavosť. za justiniána nepomenované kontraky a poskytovateľ mohol použiť žalobu (actio praescriptis verbis)

  1. Rozsah zodpovednosti za nesplnenie záväzku.

Zodpovednosť za nesplnenie záväzku

Nesplnenie záväzku- škála je veľmi široká: môže sa týkať času, predmetu, kvality, miesta splnenia a pod. V romanistike sa prevažne prijíma názor, že nepslnenie záväzku vyvoláva zmenu pôvodného plnenia na plnenie iného druhu. Hovorí sa aj o sekundárnej povinnosti al. zodpovednosti dlžníka v protiklade k primárnej povinnosti al.zodpovednosti splniť pôvodný záväzok vypl.zo zmluvy.

Spôsobenie a zavinenie nesplnenia – z rímskeho práva prešla do novodobého právneho poriadku zásada, že škodu má nahradiť ten dlžník, ktorý ju spôsobil svojím správaním, zapríčinil (tzv. príčinný vzťah) a ktorý ju zavinil, komu ju treba pripísať za vinu (tzv. princíp zavinenia). Dlžník sa má správať tak ako to vyžaduje bona fides slušnosť, statočnosť. Rozlišujeme mieru zavinenia: úmysel a nedbanlivosť. Úmysel (dolus) je vedomé s povinnosťou sa nezrovnávajúce správanie, ktoré sa môže vyskytnúť pri všetkých záväzkoch

Nedbanlivosť (culpa) v užšom zmysle je nevedomé, s povinnosťou sa nezrovnávajúce správanie alebo opomenutie, keď konajúci nezachoval náležitú pozornosť, teda konal nepozorne a nestarostlivo. Rozoznávame hrubú nedbanlivosť (culpa lata) nedodržanie povinnosti do takej miery aká sa pri takom konaní žiadala od každého priemerného človeka, nedbanlivosť toho čo všetci vedia a ľahkú nedbanlivosť (culpa levis) – akú zachováva starostlivý hospodára – v oboch prípadoch sa hovorí o abstraktnej vine. Rímske právo poznalo aj tzv. konkrétnu vinu- kritériom pozornosť konkrétneho konajúceho. Napokon poznala sa ja najľahšia vina (culpa levissima) . Za náhodu (casus fortuitus) dlžník spravidla nedzodpovedal len v určitých prípadoch. Rozlišovala sa: a)vyššia neodvrátiteľná náhoda – udalosť ktorej človek nemôže zabrániť, tzv.vyššia moc, požiar, zemetrasenie… b)nižšia odvrátiteľná náhoda – zodpovedalo sa za nižšiu náhodu, zodpovednosť za veci prevzaté do opravy z dôvodu odcudzenia….

Náhrada škody- v starom ius civile povinnosť dlžníka nahradiť škodu určovala objekt. spôsobom, keď nesplnil povinnosť mal nahradiť veriteľovi bežnú hodnotu plnenia. v klasickom práve sa naopak povinnosť dlžníka nahradiť škodu merala podľa subjek. pomerov veriteľa a tak sa vytvorila skutočná povinnosť nahradiť škodu. Dlžník mal nahradiť záujem veriteľa na uskutočnenom plnení t.j. všetku škodu spôsobenú neplnením záväzku. Mal nahradiť: a)skutočnú ujmu na majetku veriteľa b)ušlý zisk spravidla sa uhrádzala v peniazoch. Justinián maximaliz.výšku náhrady škody na dvojnásobok hodnoty nesplneného plnenia.

Omeškanie dlžníka a veriteľa – omeškanie dlžníka (mora debitoris) nastalo ak dlžník z nejakých dôvodov za ktoré bol sám zodpovedný neplnil žalovatelný a zročný (splatný) záväzok, posudzovalo sa ako vedomé-dolus. Malo tieto osobitné účinky: a)zodpovednosť dlžníka sa sprísňovala v tom zmysle že zodpovedal aj za náhodné zničenie alebo zhoršenie veci b)z peňažných dlhov pri bonae fidei negotia bol povinný platiť aj úroky z omeškania. Omeškanie dlžníka sa skončilo,ak splnil záväzok a zaplatil úroky z omeškania.  Omeškanie veriteľa – (mora creditoris) nastalo keď veriteľ neprijal riadne ponúknuté plnenie pre nejakú okolnosť, ktorá bola v jeho osobe. Malo tieto osobitné účinky: a)zodpovednosť dlžníka sa zmierňovala, tzn. že od okamihu omeškania veriteľa dlžník zodpovedal iba za úmysel v justiniánskom práve aj za hrubú nedbanlivosť b)veriteľ bol povinný nahradiť dlžníkovi náklady na vec, ktoré vznikli v dôsledku veriteľovho omeškania, za tým účelom patrilo dlžníkovi retenčné právo d)dlžník mohol dlhované plnenie (peniaze,veci) uložiť do depozitu na verejnom mieste (v kostole, úrade) a tým sa oslobodiť od záväzku.

Scudzenie na škodu veriteľov – predstavuje prípad keď dlžník scudzil časti majetku s úmyslom poškodiť veriteľov tým, že dlžník vytvoril, alebo zväčšil svoju insolventnosť, majetkovú nespôsobilosť plniť. Priznávala sa žaloba tzv. actio rescissoria aj restitutio in integrum v justiniánskom práve actio Pauliana ktorá znela: a)na vydanie nadobudnutých vecí alebo na náhradu škody, ak nadobúdateľ vedel o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa ak bol spolupáchateľom b)na vydanie obohatenia ak ho naodbúdateĺ nadobudol bezodplatne a ak nevedel o úmysle dlžníka.

 

  1. Singulárna sukcesia pre prípad smrti, pojem a jej druhy.

Singulárna sukcesia 
 
Je to majetkove poskytnutie-odmena, prilezitostny dar bez toho, aby sa obdarovany stal dedicom. Bola to najvhodnejsia cesta, ako zabezpecit niekomu kto nebol dedic, majetkove poskytnutie. Boli to najma odkazy(legatum) napriklad alimentacia vadedenych, podpora nemanzelskych deti, pomoc emancipovanym aj prepustencom pri osamostatneni sa, vytvorili sa rozne typy odkazov:odkaz renty, odkaz osobnej sluzby, odkaz vratenia vene zene, odkaz dlhu dlznikomi, odkaz otroka s pekuliom, odkaz pekulia zaroven prepustenemu otrokovi, odkaz odpustenia dlhu.

Dalsim prostriedkom boli fideikomisy a darovanie pre pripad smrti. Odkazom: zavetca na tarchu dedica poskytoval tretej osobe odkaznikovi z pozostalosti urcenu vec alebo pravo, muselo sa to stat pred svedkami, slavnostne prednesenymi slovami a az za textom o ustanoveni dedica v zevete alebo v kodicile potvrdenom zavetom. 4 druhy odkazov: l.per damnationem, l. sinendi modo, l. per paeceptionem, sa vznikal pre odkazovnik len obligacny narok proti dedicovi, iba vynimocne mal odkaz vecne ucinky – l. per vindicationem, osobitnostou bol odkaz otroka, ktoreho si mal odkazovnik vybrat spomedzi porucitelovych otrokov. Neskor odkazovnikom priznana actio in rem aj actio in personam, preto sa zaraduju medzi kvazikontrakty. pre nadobudnutie odkazu boli dolezite dva momenty:dies cedens – moment porucitelovej smrti, odkazovnik nadobudal dedicne cakatelstvo na pravo z odkazu a dies veniens – moment nadobudnutia dedicstva dedicom a vtedy odkazovnik nadobudal pravo na odkaz.

fideikomis (fideicommissum), formalna prosba, ktoru porucitel adresoval dedicovi, aby tretej osobe poskytol majetkovy prospech, fideikomisarmi vacsinou ti, co nemohli byt dedicmi a odkazovnikmi, teda zeny peregrini. priznana extraordinaria cognitio. fideikomis bol celkom neformalny, neviazal sa na zavet, ani na kodicil, pre fideikomisara len obligacny narok proti dovernikovi. aj univerzalny fideikomis, odkaz celej pozostalosti, ktoru mal dedic na zaklade zelania odovzdat tretej osobe, dedicovi patrila na vydanie ¼ quarta pegasiana a fideikomisarovi actio utilis.

darovanie pre pripad smrti:donatio mortis causa bolo podmienene skutocnostou, ze obdarovany prezije darcu, obdarovany nadobudal vlastnictvo priamo na zaklade darovania porucitelom. 

  1. Solidarita, pojem, druhy a vzájomný vzťah medzi solidárnymi veriteľmi a dlžníkmi.

Solidarne zavazky

 O SZ hovorime vtedy, ked jedno plnenie:a) patri viacerym V proti jednemu D, tak ze kazdy z nich moze pozadovat od D cele plenie, ak vsak D uz raz splnil cele plnenie, oslobodzuje sa voci vsetkym ostatnym V(aktivna solidarita) b) je predmetom zavazku viacerych D voci jednemu V, ze kazdy z nich je povinny voci V plnit cely dlh a V je opravneny pozadovat ho od ktorehokolvek D, ked vsak bol dlh raz splneny, zanikne pohladavka V voci ostatnym D(pasivna solidarita).

      Solidarna obligacia v RP vznikla alebo zo zakona alebo z vole subjektov. Ex lege: a) ak islo o obligaciu znejucu na neoddelitelne plnenie, ak vsak jeden z nich splnil povinnost, obaja sa oslobodili spod zavazku…b) z niektorych inych pravnych vztahov, napr z porucnictva, z deliktov

      Z vole zainteresovanych subjektov: a) stipulacio v prospech alebo na tarchu viacerych osob. b)damnacnym odkazom na tarchu viacerych dedicov alebo v prospech viacerych odkazovnikov. Pokial ide o dovody zaniku solidarnej obligacie: a) dovody, ktore zrusovali obligaciu vo vztahu k vsetkym V a D(splnenie, nahradne plnenie, kompenzacia, novacia), pri zalobe jedneho V konzumovala zaloby ostatnych V alebo proti ostanym D – konzumpcna konkurencia zalob,  neskor sa rusili a konzumovali az vtedy, ked boli splnene – solucna konkurencia zalob. b) vsetky ostatne dovody posobili v zasade len vo vztahu k jednotlivemu V alebo D(omeskanie, premlcanie, capis deminutio).

      Posudenie vzajomnych prav a povinnosti V, najma posudenie: ci solidarny D, ktory splnil cely Z, mal pravo postihu proti ostatnym, ci solidarny V, ktory prijal cele plnenie, mal delit s ostatnymi solidarnymi V.

      V RP iba zo samej solidarity nevyplyvali bez dalsieho naroky na vzajomne vyrovnanie prijateho dlhu medzi spoluveritelmi alebo zaplateneho dlhumedzi spoludlznikmi. Justinian priznal regresny narok proti spoludlznikom na pomernu nahradu a okrem toho priznal platiacemu D samostatne pravo zidat od uspokojeneho V, aby mu postupil svoje naroky voci spoluD, ba D mohol pomienit svoje plnenie prave tymto postupenim narokov. Justinian priznal solidarnym D vyhodu rozdelenia dlhu, ak doslo k rozdeleniu dlhu, solidarita D zanikla. Pravda vyhoda rozdelenia solidarneho dlhu bola pre V nevyhoda. V dosledku toho V v praxi nutili pri poskytovani uveru solidarnych D vzdat sa tejto vyhody rozdelenia.  

  1. Splnenie záväzku (solutio), pojem, účinky a náležitosti splnenia.

Splnenie (Solutio) – je spôsob zániku záväzku s účinkami ipso iure, ak dlžník sám splnil celé plnenie veriteľovi. Solutio je teda oslobodenie sa dlžníka od záväzkovej zodpovednosti.

  – pre skutkovú podstatu zániku záväzku splnením sú rozhodujúce tieto okolnosti -

            – plniť sa má veriteľovi (komu)

            – plniť sa má dlhované plnenie (čo)

            – plniť sa má v čase plnenia (kedy)

            – plniť sa má v mieste plnenia (kde) 

            – plniť má dlžník – ak sa má dlžník oslobodiť, zásadne má plniť on

-splniť mohol účinne aj tretí – niekto tretí splní s účinkami pre dlžníka, takže pohľadávka, resp. záväzok zanikne

 – niekto tretí splní za účelom, aby nadobudol pohľadávku, takže pohľadávka bude pre tretieho základom na regresný nárok voči dlžníkovi. Tretím tu je napr. rukojemník. 

- plniť sa má veriteľovi- zásadne sa má plniť veriteľovi, pretože jemu sa dlhuje a len on je oprávneným zo záväzkového vzťahu. Splniť sa mohlo účinne aj tretiemu v týchto prípadoch 

1. adstipulatio- tretí je vedľajším veriteľom, ktorý si pri vzniku stipulácie popri hlavnom veriteľovi nechal sľúbiť sľúbené plnenie. Prijaté plnenie je povinný vydať hlavnému veriteľovi.

 2. solutionis causa adiectus- ak veriteľ pri vzniku stipulácie splnomocnil dlžníka splniť niekomu tretiemu. Je oprávnený len prijať dlh, nepatrí mu nárok na vymáhanie dlhu

 3. inkasný príkaz- ak veriteľ niekoho tretieho dočasne poveril prevziať plnenie, napr. ako prokurátor alebo ak veriteľ dodatočne súhlasil (ratihabitio) s plnením tretieho.

  4. ak splnenie tretiemu vyplývalo z právneho postavenia veriteľa, napr. splnenie poručníkovi alebo opatrovníkovi

  5. delegatio solvendi- ak veriteľ napr. prikáže svojmu dlžníkovi, aby splnil tretiemu 

- plniť sa má dlhované plnenie – plnenie namiesto dlhovaného (datio in solutum)- veriteľ prijal ako splnenie iné ako dlhované plnenie

- ak bol predmet daný na splnenie celkom alebo sčasti veriteľovi právom odňatý (evikcia), pokladal sa pôvodný nárok za ďalej trvajúci a veriteľ mohol buď žalovať z pôvodného obligačného vzťahu alebo obdobne ako pri kúpnej zmluve uplatniť nárok na náhradu

- prijatie na plnenie- veriteľ prijal niečo iné na účet dlhovaného plnenia a prijatý predmet mal speňažiť s cieľom zaplatiť dlh

-čiastočne plnenie:spôsob zániku záväzku do výšky prijatého čiastočného plnenia. veriteľ nedostal celé dlhované plnenie. Dlžník mohol čiastočne plniť ak bolo čiastočné plnenie dohodnuté alebo ak prétor povolil čiastočné plnenie v prípadoch, aby dlžník mohol splniť aspoň to, čo bol v stave splniť. Tým sa zabránilo konkurzu a zachovalo sa dlžníkovi existenčné minimum. 

 – plniť sa má v čase plnenia – včasným plnením sa rozumie okamih, v ktorom je dlžník povinný plniť a veriteľ oprávnený plnenie požadovať. Tento okamih je daný splatnosťou pohľadávky. Splatná je veriteľova pohľadávka vtedy, keď veriteľ mohol dlžníka prvýkrát žalovať, keď sa veriteľovi žaloba „narodila“.

 – splatnosť pohľadávky môže nastať 1. najčastejšie dohodou kontraktov o termíne plnenia

                                                                2. ak nebol termín plnenia dohodnutý, prichádzalo do úvahy 

a) okamžité plnenie- pohľadávka je splatná súčasne so vznikom záväzku

b) podľa okolností daného prípadu- napr. niekto sa zaviazal postaviť druhému dom 

- plniť sa má v mieste plnenia – pod miestom plnenia sa rozumie každé miesto, v ktorom je dlžník povinný plniť s účinkami zániku záväzku- miesto plnenia vyplýva najčastejšie z dohody kontrahentov

- ak nebolo miesto plnenia dohodnuté, prichádzalo do úvahy – plnenie v mieste, v ktorom mohol veriteľ žalovať dlžníka.p;v mieste určenom okolnosťami daného prípadu

 – z hľadiska miesta plnenia rozlišujeme ešte plnenie ako 

- odnosný dlh- miestom plnenia je bydlisko dlžníka, napr. veriteľ si má vyzdvihnúť plnenie

- donosný dlh- dlžník musel veriteľovi doniesť plnenie

  – zaslaný dlh

  1. Spôsobilosť právne konať, pojem, predpoklady jej priznania, na akej zásade bola v Ríme vybudovaná.

Sposobilost pravne vykonat

       Kazdy, kto ma S na prava a povinnosti, moze byt vlastnikom kupenej, darovanej alebo z testamentu zdedenej veci. Nie vsak kazdy sa stane takymto vlastnikom, ale len ten, kto si vec kupi a komu ju vlastnik preda alebo ju daruje a ten ju prijme, alebo ked mu ju v testamente zomrety zanecha ako dedicovi alebo odkazovnikovi. Predpoklada sa, ze k S byt vlastnikom musi este nieco pristupit, je to prejavena vola vec kupit a predat, alebo vec darovat a dar prijat, alebo urobit testament a v nom urcite dedica alebo odkazovnik, a ten v testamente zanechanu vec aj prijme.

      So zretelom na to sa okrem pravnej S rozoznava este aj S prave konat, vykonat, totiz konat s pravnymi ucinkami ci uz pre seba sameho alebo pre niekoho ineho. Konat s pravnymi ucinkami znamena, ze ludske konanie vyvolava v zmysle pravneho poriadku pravne ucinky, to znamena, ze sa na ludske konanie viazu pravne ucinky, ktore ustanovil pravny poriadok, takymito pravnymi ucinkami v oblasti sukromneho prava moze byt iba to, ze subjektivne prava a povinnosti vznikaju, menia sa alebo zanikaju so zretelom na osobu sameho konajuceho alebo niekoho ineho.

      Pre S na prava a povinnosti su rozhodujuce socialne kriteria, kym pre S pravne konat su smerodajne v podstate kriteria biologicke(fyzicke a psychicke schopnosti cloveka). S pravne konat sa teda opiera o prirodzene biologicke prvky, v zasade o to, ci konajuci je na takom stupni fyzickej a rozumovej zrelosti a vyspelosti, ze je schopny uvedomit si dosah svojho konania.

      S pravne konat v dosledku roznych uprav zasa rozlisujeme: S na pravne ukony – t.j. robit a uzavriet dovolene a pravom chranene konanie, hovori sa nie celkom o zmluvnej(kontraktualnej) S.                                                            S byt zodpovedny za svoje nedovolene konanie, delikty – to znamena, ze protipravne ukony konajuceho vyvolavaju pravne ucinky – hovori sa o deliktualnej S.

      Obmedzenia S pravne konat:vek, pohlavie, dusevna choroba, marnotratnost.

vek: vyvinuli sa 4 stupne ludskeho veku – deti(infantes), ktore nie su schopne predniest slova formalnych ukonov, su celkom neS pravne konat, do 7 roku zivota. nedospeli(impuberes) – u chlapcov pohlavnou dospelostou(oblecenim muzskej togy), neskor dovrsenim 14. rokov, u dievcat v 12. Nedospeli neboli S pravne konat. V klasickej dobe sa vsak nedospeli bliziaci sa skor dospelosti(inpuberes infantia maiores) nie vsak nedospeli blizki destkemu veku boli S na pravne ukony, ktorymi zlepsovali svoje postavenie, na ine ukony boli S len so suhlasom porucnikov. Pokial ide o civilne delikty, boli plne zodpovedni, nie vsak za pretorske delikty, neskor aj za tie. Dospeli(puberes) 14 rocni chalani, 12 rocne dievcata boli siceuplne S pravne konat, ale neskor sa vytvorila hranica, ze sa delili na dospelych pod 25 a nad 25.Neskor vynimocne priznane odpustenie rokov 20 rocnym muzom a 18 rocnym zenam, neplatilo to vsak pre dispozicie s nehnutelnostami.

      pohlavie: zeny neboli rovnopravne s muzmi, platilo to nielen v oblasti verejneho zivota, ale aj v rodine, boli vsak plne zodpovedne za spachane delikty.

      dusevna choroba: (furor) celkom vylucovala postihnuteho zo S pravne konat, robil za neho pravne ukony kurator. Bral sa vsak zretel na pravne ukony vykonane v jasnych chvilach. Podobne boli posudzovani aj blazni(dementes) a telesne postihnuti, ako nemi, hluchi, slepi, pokial islo o ukony, pri ktorych tento ich nedostatok mal vyznam.

      marnotratnost( prodigentia) nebranila S pravne konat, stracal ciastocne S disponovat vymedzenym majetkom, neskor celym, bol vsak S na uzkony ktorymi nezhorsoval svoju situaciu a bol zaviazany z deliktov, podliehal opatrovnikovi.

 

  1. Tzv. nepomenované kontrakty, pojem, druhy, predpoklady vzniku záväzku z nich.

Nepomenovane kontrakty:

V rimskom obligacnom prave prevladala typova viazanost. Strany mohli vytvorit iba taky zavazok, pre ktory sa predvidala zaloba, a nijaky iny. V praxi sa to ukazovalo ako velka nevyhoda. Dokazalo sa to scasti preklenut predovsetkym pomocou dvoch okolnosti: existencia pruznej pouzitelnej stipulacie a moznosti pretora priznat zalobu pre individualny pripad. Z tychto individualnych situacii sa postupne utvorila akasi mimotypova skupina tkz. nepomenovanych zmluv.

      Nepomenovane kontrakty: boli dohovory zamerane na vzajomne plnenie a vznikli plnenim jednej strany. Pretor v tychto pripadoch, ked jedna strana odovzdala dohovorene plnenie, priznaval ako actio in factum zalobu o vratenie plnenia, neskor sa taketo dohody chapali ako prave kontrakty, z ktorych po plneni jednou stranou vznikal jej priamo narok na protiplenie. Vytvorili sa 4 kategorie nepomenovanych kontraktov:

a) do ut des (dam vlastnictvo, aby si dal aj ty vlastnictvo)                                           

b) do ust facias ( dam vlastnictvo, aby si urobil)                                                                 

c) facio ut des (urobim, aby si dal vlastnictvo)                                                                            

  d) facio ut facias (urobim, aby si urobil).

Vznikli dve zaloby: condictio causa data causa non secuta na vratenie a actio praescriptis verbis na odskodnenie. Justinian k nim pripojil tretiu condictio ex mera poenitentia, ktorou ten, kto plnil za urcitym ucelom, mohol vzdy vymahat odovzdane predtym, nez prijemna protiplnil.

      Najvyznamnejsie nepomenovane kotrakty boli: vymena veci za vec

                                                                                        starinarska zmluva

                                                                                        pokonavka

                                                                                       vyprosa

                                                                                       zriadenie vena odovzdanim

                                                                                      ucelove darovanie

                                                                                      odovzdanie predmetu na vyskusanie

      Stipulacia  slavnostny slub zaviazaneho nieco dat, urobit, alebo rucit v prospech druhej strany. Spravidla sa obsah stipulacie zaznamenal pisomne v dokaznej listine. Bola abstraktnym pravnym ukonom, najma ak sa v nej neuvadzala kauza slubu. Stipulacia bola najpruznejsim typom zmluvy v rimskom prave, lebo bola vseobecnou zmluvnou fromou, ktora sa mohla pouzit na vsetky druhy zavazkov, mohla sa nou slubit akekolvek plnenie, ktore mohlo byt podla prava predmetom zavazku,

  1. V akom zmysle upravili intestátne dedenie Justiniánove Novely a ktoré to boli. Čo znamená postupnosť podľa tried a stupňov, podľa hláv a kmeňov.

 

Novely-otázka č. 28

  1. Dedenie podľa hláv a kmeňov
  1. pri dedení podľa zákona zo zákona XII. tabúľ (V. tabuľa – Dedičské právo) dedili len agnáti rozčlenení do troch skupín:
  1. sui heredes (vlastní dedičia)
  2. proximus agnatus (najbližší agnát)
  3. gentiles (príslušníci rodu)

K dedičstvu bol povolaný každý sui heredes. Ak medzi sui heredes boli príbuzní bližší aj vzdialenejší delilo sa dedičstvo podľa kmeňov. Príklad – viď príklad v grafe – sui heredes.

Ak nebol po ruke sui heredes dedil najbližší agnát. Ak boli viacerí rovnako blízki, delili rovnakým dielom podľa hláv.

SUI HEREDES (príklad)

                                                                Vysvetlivky:                 poručiteľ

                                                        

            skôr zomrelý        

Pater familias – A

 

 

 

                                

                SYN – B                         SYN – C                         SYN – D

 

 

        

         VNUK  – 1          VNUK  – 2                                        VNUK – 3                 VNUK – 4

 

Dedičstvo sa rozdelí podľa dvoch kmeňov, t.j. per stirpes (B, D)

Dedia: syn – B (1/2), vnuk – 3 (1/4), vnuk – 4 (1/4)

Nededia: syn – C (nie je už agnát), vnuk – 1, vnuk – 2 (nie sú ešte sui heredes)

 

PROXIMUS AGNATUS (príklad)

                                                                Vysvetlivky:                 poručiteľ

                                                        

skôr zomrelý        

Otec– A

 

 

 

        PATER FAMILIAS – B                BRAT – C                                BRAT – D

 

 

                                     SYNOVEC 1             SYNOVEC 2                SYNOVEC 3

 

                                                                                        

                                                                                        PRASYNOVEC (a)

Dedia: synovec 1 a synovec 2 per capita

Nededia: prasynovec (a), nakoľko synovci sú v bližšom stupni. Neplatí per stirpes ako pri sui heredes.

  1. V akých formách sa historicky vyvíjal rímsky civilný proces a na akých zásadách bol vybudovaný.

Vyvoj civilneho prava

   Pre legisakcny proces bolo charakteristicke, ze magistratovo preskumanie sa obmedzovalo len an to, ze vzal na vedomie tvrdenia sporovych stran, ziadala sa pritomnost oboch stran, zalobca v slavnostnej forme vyslovil svoje pravo, a v takej iste forme sa vyslovil aj zalovany alebo nevyslovil, lebo si nebol isty svojim pravom. V prvom doslo k doho de o rozhodnuti sporu liteskontestacii a magistrat priznal zalobu a sporove strany odkazal na sudcu, aby spornu vec preskumal a vyniesol rozsudok, v pripade b, kedze vec nebolo treba preskumat, magistrat sam autoritativne potvrdil zalobcovo vyhlasenie o jeho prave. a potom alebo nasledoval priamy ochranny zakrok sameho magistrata alebo magistrat odkazal spornu vec na sudcu. Prebiehal teda v dvoch fazach-pred statnym predstavitelom in iure a pred sukromnym sudcom – apud iudicem. System legisakcneho procesu zahrnal len 5 legisakcii, tri rohodujuce:legis actio sacramento, legis actio per iudicis arbitrive postulationem, legis actio per condictionem, a dve exekucne: legis actio per manus iniectionem, legis actio per pignoris capionem. Nevyhoda LP, ze len medzi rimskymi obcanmi, uloha magistrata bola pasivna.

      Formulovy proces vznikol na sude cudzineckeho pretora, odstranil nedostatky LP, spristupnil ho aj pre cudzincov, magistrat ovela aktivnejsi a ustupila prisna formalnost. Magistratove ulohy:urcite sudcu a vymedzit mu ramec posobnosti, formulovat vymedzit zalobcovu poziadavku a jej zdovodnenie, vymedzit argumentaciu zalovanehotak, aby vyznela ako opravnena a poziadavka zalobcu ako nepodlozena. In iure sa zacalo tak, ze sporove strany sa dostavili pred magistrata a koncilo sa litiskontestaciou. Zalobca musel zalovanemu ozanmit ze ho zaluje a v akej veci. Magistrat dosadil stranami zvoleneho sudu a potvrdil zalobnu formulu: smernica a ramec, ktorym sasudcom urovalo, za akch podmienok a na ake plnenie ma zalovaneho odsudit v prospech zalobcu a za akych ho oslobodit. Zalobna formula:iudicem dare, cize vymenovanie sudcu v imperative, demonstratio(opis skutkoveho stavu), intencia(zalobna ziadost)obsahovala kto koho preco a o co zaluje, exceptio alebo duplicatio, pripadne replicatio, ci praescriptio(zalovany netvdri ze zalobca nema  pravo, ale ze je neopodstatnene), condemnatio(odsudenie), potom moze byt adiudicatio(prisudenie), taxatio(maximalizovana vyska penazneho odsudenia). Pred sudcom, obe strany, je to v ich zaujme, zasada prejednacia a zasady rovnosti stran, dokazne bremeno zatazovalo toho ktor nieco dokazoval, dokazne prostriedky boli vypovede SS, svedkovia, listiny, znalci. Sudca nemal pravo opravovat formulu, aj ked chyba v nej bola zjavna. Sudca mal volnost rozhodovania, ale nemohol lubovolne, lebo bol viazany formulou. Rozsudok odsudzovat na urcitu penaznu sumu, alebo oslobodzovat alebo prisudzovat alebo nieco konstatovat. Rozsudok mal deklaratornu silu, lebo opat deklaroval zalobcovo pravo, ak ide o nove pravo, napriklad pri prisudeni pri delbe, tak konstitutivna sila. exekucia mozna pomocou zalobyactio iudicati.

      Kognicny proces, ako mimoriadny preskumavaci proces, statny organ rozhodoval spor bez ohladu na formy FP, bol ovela pruznejsi a pristupny vsetkym obyvatelom, len jedno stadium. V KP nachadzame zasady administrativneho konania, hierarchicky postaveni statny aparat. Administrativa neznasala verejne konanie a preto sa spory vybavovali neverejne, pisomnost ako pravidlo, preto trovy za pisomnosti vo forme poplatkov. Vsetko sa odohravalo pred uradnikom, sudcom, Predvolanie zalovaneho bud ako uradne oznamenie sporu, neskor jednak pisomnym uradnym predvolacim rozkazom a verejnou vyzvou na uradnej tabuli, neskorsa zaloba dorucovala prostrednictvom uradnika. Litiskontestacia uz len znamenala oboznamenie sudcu s nastolovanym sporom, ze zalobca predniesol svoju zalobnu ziadost(narratio) a zalovany ju zase poprel a odmietol(contradictio). V spore ze sa nebudu prednasat nepodlozene tvrdenia, odpadol kontumcny ucinok litiskontestacie. Zalovany mohol vosvoj prospech predniest akukolvek skutocnost, musel ju dokazat, kazdy obranny prostriedok nazvany praescriptio. Ukoncenie aj uznanim, prisahou. Listinne dokazy mali prednost pred svedkami. Bola tu moznost odvolania v ramci byrokratickej hierarchie az po cisara. Vysledkom odvolania bolo potvrdenie rozsudku, jeho zrusenie alebo nahradenie novym. Odpadla exekucna zaloba, realizoval sa samostatny vykon pomocou sudneho vykonavatela exekutora. Smerovala na osobu alebo na vec.  
 

  1. V čom bol rozdiel medzi právom požívania (ususfructus) a nájmom veci (locatio conductio rei).

Porovnanie najmu a pozivania

  1. najom: zmluva, ktorou sa prenajimatel zavazoval najomnikovi odovzdat vec do docasneho uzivania, alebo pre neho pracovat alebo vykonat dielo a ako protihodnotu sa najomnik zavazoval platit prenajimatelovi urcitu penaznu hodnotu.
  2. Pozivanie:pravo vec vyuzivat vo svoj prospech ( aj brat s nej plody) bez platenia najmu, vacsinou spojene s VP, D, alebo so sluzobnostou

 

Požívacie právo (ususfructus) bolo osobnou služobnosťou zabezpečujú cou určitej osobe právo cudziu plodonosnú vec bez ohľadu na to, kto je jej vlastníkom, určitým spôsobom užívať a brať z nej plody, zachovávajúc pri tom jej podstatu, t.j. hospodárske určenie. Požívacie právo podobne defi noval Paulus: „Právo požívaniaje právo cudziu vec užívať a brať z nej plody pri zachovaní jej podstaty” (Usuš fructus est ius alienis rébus utendi fruendi salva rerum substantia - Paul. D. 7, 1, 1).

Z uvedeného vyplýva, že požívacie právo bolo výsostne osobným prá vom určitej osoby, t.j. bolo s ňou neoddeliteľne a nezdediteľne spojené. Pravda, výkon požívacieho práva mohol požívateľ preniesť na inú (tretiu) osobu (nie však samo požívacie právo).

Požívacie právo dávalo oprávnenému rozsiahle právne postavenie k ve ci: zahŕňalo jednak právo cudziu vec užívať (ilsus) a zároveň aj právo brať z nej plody (fructus). V dôsledku tohto silného zásahu do vlastníckeho prá va zostávalo vlastníkovi iba tzv. holé vlastníctvo (nuda proprietas), lebo z faktickej moci nad vecou, ako aj z požívania veci bol vylúčený. Kedze po žívateľ bol oprávnený získavať plody, muselo sa mu k nim priznať aj vlast nícke právo (inak by sa jeho nadobúdanie plodov stalo protiprávnym). Podľa predchádzajúceho výkladu (pozri rozdelenie vecí) požívateľ nado búdal plody do kviritského vlastníctva až zberom (percepciou); separáciou pripadli najprv vlastníkovi.

Predmetom požívacieho práva boli nespotrebiteľné hmotné veci, naj mä pozemky, budovy (požívateľ ich mohol prenajímať), zvieratá (mal prá vo nadobúdať mláďatá zvierat, ako aj ich produkty, ak mal stádo, bol povinný ho o chýbajúce kusy dopĺňať novonarodenými mládatami).

Pôvodným účelom požívacieho práva bolo dedičskoprávne zaopatriť vdovu a nevydaté dcéry za predpokladu zachovania majetkovej substancie pre mužských descendentov. Neskôr sa rozšírilo aj na oblasť právnych úkonov medzi živými a zriaďovalo sa, samozrejme, na určitý čas.

Požívacie právo vznikalo na základe vindikačného legátu (pozri dedič ské právo). V klasickom práve sa medzi živými zriaďovalo pomocou in iure cessio, za Justiniána neformálnym právnym úkonom. Zaniklo vzdaním sa požívacieho práva, smrťou oprávneného alebo obmedzením jeho právnej spôsobilosti (capitis deminutio), zlúčením požívacieho práva s vlastníckym právom (consolidatio), zánikom veci alebo vydržaním v dôsledku neužíva nia veci (pri pozemkoch dva roky, pri ostatných veciach jeden rok).

Hoci požívateľ fakticky ovládal vec, nebol civilným držiteľom, ale len detentorom (naturálnym držiteľom). Napriek tomu prétor chránil jeho detenciu osobitnými interdiktmi. Na uplatnenie jeho vecného práva voči vlastníkovi a držiteľovi poskytoval prétor úzusfruktuárovi vindcatio usus-fructus alebo actio confessoria, kým vlastník mohol prisvojenie si požívacie ho práva odstrániť pomocou actio negatoria.

Nájom veci (locatio conductio rei) bola zmluva, v ktorej sa prenajímateľ (locator) zaväzoval odovzdať nespotrebiteľnú vec nájomníkovi do užívania na určitý čas a nájomník (conductor, vilieus, colonus, inquilinus) sa zároveň zaväzoval platiť v peniazoch dohodnuté nájomné (merces).

Nájom bol perfektný, keď sa strany dohodli (consensus) na predmete a výške nájomného.

Predmetom nájmu veci mohla byť akákoľvek hnuteľná alebo nehnuteľ ná, hmotná alebo nehmotná vec, pritom nespotrebiteľná a vždy presne určená. Výnimočne mohli byť predmetom nájmu aj veci spotrebiteľné, ak neboli určené na spotrebovanie (napr. na ozdobu alebo reklamu).

V rímskom práve nájomník dostával vec len do detencie, nie do držby; preto sám ani nepožíval ochranu držby, ale len prostredníctvom prenají mateľa. V ius commune a v novodobých právnych poriadkoch sa však aj ná jomníkovi zvykne priznať priama držba, ochrana, aj keďje len detentorom veci.

Z prenájmu veci vyplývali pre strany tieto povinnosti:

1. Prenajímateľ bol povinný vydať nájomníkovi prenajatú vec v užíva teľnom stave a udržiavať ju v takom stave po celý čas nájmu. V dôsledku toho bol zodpovedný za dolus a omnis culpa (nie však za náhodu), ďalej za evikciu a za skryté vady, ktoré znižovali užívatelnosť veci; bol zodpovedný aj za všetku škodu, ktorá by nájomníkovi vznikla z viny prenajímateľa, vrá tane škody, ktorá by mu vznikla z toho, že prenajímateľ prenajatú vec predal tretiemu. Na presadenie týchto nárokov patrila nájomníkovi proti prenajímateľovi actio conducti.

2. Nájomník bol povinný platiť dohodnuté nájomné, a to – ak sa nedo hodli inak – po skončení nájmu. Na rozdiel od novodobých právnych úprav, nájomné sa malo platiť len v peniazoch. Tak, ako je to aj v súčasnos ti, nájomník bol však povinný platiť nájomné aj vtedy, keď vec vôbec neuží val, alebo ju neužíval po nejaký čas. Ďalej bol povinný po uplynutí nájmu vrátiť vec so všetkým prírastkom (cum omni causa), a čo sa týka veci, zodpo vedal za dolus a omnis culpa. Na zabezpečenie splnenia týchto nájomníko-vých povinností mal prenajímateľ okrem actio locati aj zákonné záložné právo na všetky veci, ktoré nájomník na prenajatú vec doniesol alebo pri viedol (invecta et illata), tzv. živý a mŕtvy inventár.

Dĺžka nájmu sa spravovala zmluvou. Ak sa pokračovalo v užívaní veci aj po uplynutí nájomnej doby, pokladal sa nájom za mlčky predĺžený (relo-catio tacita). Ak sa dĺžka nájmu nedohodla, boli smerodajné zvyklosti, ale bo išlo o nájom na neurčitý čas, ktorý trval, kým ho niektorá strana nevypovedala; ak by však jedna strana vypovedala nájom v nevhodnom čase, zodpovedala by protistrane za spôsobenú škodu.

Kedze nájom bol obligačným vzťahom medzi prenajímateľom a nájom níkom, ten, kto kúpil vec počas trvania nájmu, nebol povinný ju nechať v užívaní nájomníka podľa zásady, že kúpa ruší nájom (emptio tollit locatum - Kauf bricht Mietej; v novodobých právnych úpravách však spravidla ná jom trvá ďalej, kúpa neruší nájom (Kauf bricht Miete nicht).

Už od klasickej doby bolo možné dať výpoveď akýmkoľvek neformál nym prejavom.

Ak bola v nájme plodonosná vec, patrilo nájomníkovi okrem užívania aj požívanie veci (branie plodov z pozemku); v tomto prípade hovoríme o osobitnom druhu nájmu - árende. Zmluva o árende mala niektoré oso bitosti, pokiaľ išlo o úpravu vzťahu strán, najmä

-   nájomné (árendu) bolo možné určiť nielen v peniazoch, ale aj časťou z výnosu plodov (árenda z časti -  colonia partiaria), pričom táto časť mohla byť určená zlomkom výnosu alebo pevne určeným množstvom bez ohľadu na výnos. Rímski právnici neprijali kvalifikáciu tejto situá cie za spoločenskú zmluvu, ale za nájom veci (Gai D. 19, 2,25,6). Áren da z časti bola známa najmä v provinciách. Takáto árenda sa rozšírila v niektorých krajinách už od stredoveku; v poľnohospodárstve má ešte aj dnes ďalekosiahly význam;

-   ak bola árenda určená v peniazoch, árendátor mal nárok na zníženie árendy (remissio mercedis), ak výnos plodov znížili mimoriadne udalosti.

 

  1. V čom pozostávalo formálne a materiálne právo tzv. neopomenuteľných dedičov a čo bolo dôvodom ich práv.
  1. formálne právo neopomenuteľného dediča spočívalo v jeho nároku byť v poručiteľovom závete spomenutý, či už ako ustanovený dedič alebo ako vydedený
  2. neopomenuteľnými dedičmi boli:
  1. podľa civilného práva sui heredes závetcu
  2. podľa prétorského práva okrem sui heredes aj emancipované deti závetcu
  3. podľa justiniánskeho práva potomkovia a predkovia poručiteľa
  1. neopomenuteľnými dedičmi boli osoby v blízkom príbuzenskom vzťahu k poručníkovi, ktoré pokiaľ boli v testamente obídení, boli povolané proti testamentu – contra tabulas.

Formálne právo (príklad):

 

  1. Pater familias (poručiteľ)

 

 

        syn A                                        syn B                                        dcéra C

        2/3 dedičstva                                obídený                                1/3 dedičstva

 

Rezultát: Závet je neplatný, nastupuje dedenie zo zákona: A 1/3, B 1/3, C 1/3.

 

Neopomenutelhými dedičmi boli:

a) podľa civilného práva sui heredes závetcu,

b) podľa prétorského práva okrem sui heredes aj emancipované deti zá vetcu.

Platilo tiež, že ak chcel otec syna (aj ak išlo o postuma – t j. narodeného po smrti poručiteľa) vydediť, musel ho vydediť jednotlivo s udaním jeho mena (nominatim), napríklad: „Titius, syn môj, nech je vydedený!” (Titius filius meus exheres esto!), kým ostatní neopomenuteľní dedičia (napr. man želka in manu, dcéry, vnuci) mohli byť vydedení všeobecnou klauzulou bez ich mena, napríklad: „Všetci ostatní nech sú vydedení!“(Ceteri omnes ehere-des sunto’!). Opomenutie syna robilo celý závet neplatným podľa civilného práva, nie však podľa práva prétorského. Prétor priznával opomenutým dedičom bonorum possessio proti závetu (contra tabulas) na zákonný dedič ský podiel z dedičstva.

 

  1. Vec v právnom zmysle slova, pojem a rozdelenie, a kde sa konkrétne prejavoval v rímskom práve význam rozlišovania medzi vecami.

b) Pojem vec a rozdelenie veci 216-222/161-163

 

Vec (res) sa rozumela ako:

ohraničená

jednotlivá

právne samostatná hmotná vec

alebo všetko, čo bolo predmetom súkromného práva, súkromného procesu, a teda aj deti v otcovskej moci a otroci

Vecami neboli:

-hmotné veci vylúčené z religióznych a sociálnych dôvodov zo súkromného obchodovania

-veci ako celok neovládateľné

-veci, ktorých spojením s inou vecou stratili svoju vlastnú hospodársku funkciu a stali sa nesamostatnou súčasťou hlavnej veci

-neoddelené plody plodonosnej veci

     Delenie vecí:

1.Najvyšší rozdiel medzi vecami bol podľa ius civile rozdiel z hľadiska spôsobilosti veci, daný právnym poriadkom:

res in commercio – veci spôsobilé právneho obchodu (všetky veci, ktoré neboli vylúčené z právneho obchodu)

res extra commercio – veci vylúčené z právneho obchodu

res divini iuris – veci božského práva

res sacrae – veci sväté (venované bohom ako chrámy, oltáre, kultové predmety)

res religiosae – veci náboženské (zasvätené bohom podsvetia, cintoriny, hroby),

res sanctae – veci posvätné (mestské brány, zákopy)

res publicae – veci verejné (štát. vlastníctvo, boli vyňaté len zo súkromného obchodovania, napr. ulice, námestia, kúpele, arény)

veci patriace všetkým – res communes omniam (vzduch, neskôr aj morské pobrežie)

liber homo – slobodný človek a jeho časti

2..Najmä pre nadobudnutie vlastníckeho práva osobitný význam v klasickom práve malo rozdelenie vecí na:

-res mancipi – osobité postavenie mancipačných vecí vyplývalo z toho, že podľa ius civile nebolo ich možné previesť s plnou účinnosťou na iného inak než slávnostným formálnym pr. úkonom: mancipatio alebo in iure cessio

K res mancipi patrili:

italské pozemky s budovami

niektoré 4nohé ťažné zvieratá

otroci

poľné pozemkové služobníctvo

res nec mancipi – všetky ostatné res nec mancipi sa mohli nadobudnúť neformálne, napr. traditio, teda odovzdaním

 3.Podľa hospodárskych vlastností veci delíme na:

-Nehnuteľné – nehnuteľné veci, ktorých miesto v priestore nemožno zmeniť bezo zmeny ich podstaty, sú to obmedzené časti zemského povrchu, za podstatné súčasti ktorých sa považujú všetky predmety, ktoré sú s povrchom pevne spojené a jednak ovládateľný kolmý priestorový stĺp pod povrchom a nad ním.

Pozemky rozdeľovali na:

mestské

vidiecke

alebo na pozemky s:

prirodzenými hranicami

umelými hranicami

-hnuteľné – všetky ostatné veci boli hnuteľné (teda nie pozemky), len hnuteľné veci boli predmetom civilného deliktu krádeže

4.Ďalej delíme veci na:

-zastupiteľné – zastupiteľné sú veci, ktoré možno zastúpiť inými vecami toho istého druhu, nadobúdali svoju hosp. funkciu len v určitom množstve vyjadriteľnom váhou, mierou a počtom, napríklad tovar, otrok…

-nezastupiteľné – nezastupiteľnými sú tie, pre ktoré je charakteristická individuálnosť, napríklad kôň arabskej krvi

Význam tohto rozlišovania je najmä v obligačnom práve, konkrétne pri rozlišovaní medzi muutum a commodatum.

5.Delenie podľa spotrebiteľnosti:

-spotrebiteľné – spotrebiteľnými sú veci, ktorých pravidelné užívanie spočíva v spotrebovaní veci, alebo v ich prevode, teda ich nemožno použiť viackrát

-nespotrebiteľné (sú to najmä pozemky, nábytok, otroci, ťažné zvieratá)

-opotrebiteľné – veci, ktoré sa nezmenšili ani nespotrebovali ale častým používaním znehodnotili, napr. šaty

6.Význam pri zmluvách o prevode užívacieho práva

-deliteľné – deliteľnými sú veci, ktoré sa dajú deliť bez straty svojho hosp. určenia a po rozdelení veci si zachovávajú svoj hosp. účel, napr. nezastavané pozemky

-nedeliteľné – všetky ostatné sú nedeliteľné,

7.Význam pri zániku spoluvlastníctva

-jednotné – jednotnými sú veci, ktoré tvoria prirodzenú a nerozlučnú jednotu, napr. drevo, kameň…

-zložené – zložené veci sú veci skladajúce sa z viacerých jednotlivých veci, napr. loď, skriňa…

-hromadné – hromadné veci sú veci skladajúce sa z niekoľkých jednotlivých alebo zložených vecí, ktoré ako celok slúžia rovnakému hosp. účelu, ale každá vec existuje samostatne bez ohľadu na existenciu celku, napr. stádo, sklad, knižnica…

 

8.-hlavná vec

-vedľajšia vec

-súčasť veci – súčasťou veci je prírastok, ktorý je spojený s hlavnou vecou a nemá charakter samostatného predmetu práva, napr. budova je súčasť pozemku…

-príslušenstvo – príslušenstvo je hmotné a právne samostatná vedľajšia vec určená na to, aby hosp. trvale slúžila hlavnej veci, napr. plachta je k lodi…

Plod je z času na čas opakujúci sa, anorganický, organický alebo peňažný výťažok z inej veci, ktorý jej necháva pôvodnú hosp. funkciu.

9.Aby sa právne vzťahy týkali aj plodov, musí nastať ich oddelenie. Z hľadiska príslušnosti jednotlivých žalôb rozlišujeme plody:

-spojene s plodonosnou vecou

-plody oddelené

-plody pozbierané

-plody zavinene nevyťažené (teda mali z hospodárskeho byť vyťažené)

-plody vyťažené a spotrebované

-plody vyťažené ale ešte nespotrebované

  1. Vlastnícka žaloba proti odňatiu alebo zadržovaniu veci (rei vindicatio), najmä kto mohol byť žalobcom a čoho sa domáhal, kto mohol byť žalovaný a čo mohol uplatniť proti žalobe.

Rei vindicatio

       Podstata reinvidikacnej zaloby bola v tom, aby vlastnik bol aj drzitelom, aby fakticky stav sa zhodoval s pravnym. Vlastnik mal pravo sa domahat D, ktora bola proti jeho voli v cudzich rukach, bola to zaloby o vydanie veci, ktoru mohol pouzit vlastnik nemajuci vec v D proti nevlastnikovi, ktory ju v D mal. Klasicka reinvidikacia spolu s konstatovanim vlastnickeho prava(VP) zalobcu sposobovala aj navratenie do predosleho stavu, respektive zaplatenie penaznej sumy zalobcoci.

      Aktivne legitimovany na reinvidikaciu(R) bol ten, kto tvrdil, ze je kviritskym vlastnikom spornej veci. Musel dokazat nielen VP k predmetnej veci a jej totoznost, ale aj D zalovaneho. Dokazne bremeno teda zatazovalo len zalobcu. Dokaz o VP mohol zalobca dostatocne vykonat vtedy, ak mohol dokazat, ze mal nadobudaci dovor, ak mal aj dokazy o sposobe nadobudnutia veci. Ak zalobca svoje pravo opieral napr o odvodeny sposob nadobudnutia, musel dokazat aj VP svojho predchodcu, bac o viac, musel dokazat VP aj dalsich predchodcov…(probatio diabolica). R spor sa teda tykal zvacsa otazky VP zalobcu. Ten musel dokazat, ze je vlastnikom, ak to nedokazal, vec zostala v D zalovaneho.

      Pasivne legitimovany bol predovsetkym vlastny drzitel a niektori detentori. Povodne detentor nemohol vystupovat v R spore, neskor uznavalo RP pasivnu legitimaciu vsetkych detentorov. V dvoch pripadoch sa vsak PL vztahovala aj na nedrzitelov – tkz. fiktivny drzitel – ktory D iba fingoval: kto sa falosne vydaval za drzitela a nechal sa zalovat aby tym ineho kryl, alebo kto sa zlomyselne zbavil D, aby sa vyhol sporu. Zalovany mal rozlicne moznosti, ako reagovat na R. Mohol zalobu popriet, a tym vstupit do sporu, alebo ju uznat a vec vydat, pripadne mohol mlcat a vec vydat bez popretia ci uznania zalobcovho naroku, tam nechat otvorenu moznost neskorsie ziadat ako zalobca vec spat. Mohol odopriet vstupit do sporu, pri vecnych zalobach neexistovala moznost prinutit zalovaneho spoluposobit v spore.

      Cielom R zaloby bolo zalovanemu ulozit povinnost vec vydat, za predpokladu, ze zalobca dokazal VP. Bol povinny nielen vec vydat, ale aj vsetko, co k nej pribudlood zacatia sporu. Platila tu zasada penaznej kondemnacie – kazde odsudenie zalovaneho znelo na peniaze, ucelom R bola vsak restitucia veci , restitucnym rozkazom zaviazal zalovaneho vydat vec s celym prirastkom, ak zalovany vyhovel, sud vyniesol oslobodzujuci rozsudok, ak envyhovel, sudca vyniesol odsudzujuci na zaplatenie penaznej sumy.

      Zalovany, ktory bol zaviazany zaplatit penaznu sumu, sa pravne povazoval za vlastnika spornej veci, ktoru ako keby kupil, pricom uspesny zalobca, nemal evikcnu povinnost. Predpoklady naturalnej restitucie: zalovany poprel zalobu, avsak zalobca dostatocne preukazal pravo a zalovany potom splnil restitucny rozkaz sudcu…zalovany uznal zalobu a vec vydal…zalovany sice mlcal, ale vec vydal. Pokial islo o plody veci, predpokladala restitucna zalobna formula, ze na uspesneho zalobcu treba hladiet tak, ako keby bol mal vec spat v case litiskontestacie, museli mu byt vydane nielen plody, ktore od podania zalovy do vynesenia rozsudku ziskal, ale nahradit aj hodnotu plodov, ktore by bol v tom case ziskat.

      Pri poskodeni alebo zniceni veci sa restitucny princip nepresadil konsekventne. Poskodenie alebo znicenie veci, ku ktoremu doslo pred LK, nebolo mozne uplatnit R zalobou, ale mohla sa pouzit actio legis Aquiliae zaloba o protipravnom poskodeni cudzej veci. Vyznamne boli aj prava zalovaneho. Mohol kazde svoje pravo v R spore uplatnit vo forme osobitnej obrany, procesnej namietke. Zalovany bol oslobodeny vtedy, ked zalobca nema pre svoje VP dostatocne dokazy, laebo svoje VP preukazal, ale zalovany uspesne uplatnil namietku. Exceptio rei venditae et traditae a exceptio doli.

  1. Vlastnícka žaloba proti rušeniu vlastníckeho práva (actio negatoria), najmä čo sa ňou sledovalo a čo mali procesné dokazovať.

Actio negatiora: (zapieracia žaloba) – vlastník žaloval každého, kto si neoprávnene osvojoval vecné právo k jeho veci, a tým obmedzoval úplnosť vlastníckeho práva

 – aktívne legitimovaný bol držiaci vlastník veci, pasívne legitimovaný bol domnelý objekt služobnosti

 – intencia žaloby obsahovala tvrdenie žalobcu, že určitá služobnosť neexistuje, avšak takýto dôkaz bol akoby v rozpore s dôkazom o vlastníckom práve, ktorý mal žalobca vykonať

  1. žalobca mal v spore úspech za predpokladu, že dokázal svoje vlastnícke právo, ako aj vykonávanie služobnosti žalovaným

 

1, Actio negatoria (zapieracia žaloba)

- V ňou žaloval každého, kto si neoprávnene osvojoval vecné pr. k jeho veci (servittutes), a tým obmedzoval

  úplnosť jeho VP

- aktívne legitimovaný na actio negatoria bol držiaci V veci

- pasívne legitimovaný bol domnelý subjekt služobnosti

- žalobca musel dokázať svoje VP k veci

- intencia žaloby obsahovala tvrdenie žalobcu, že určitá služobnosť neexistuje (z toho názov žaloby), avšak

  takýto dôkaz bol akoby v rozpore s dôkazom o VP, ktorý mal žalobca vykonať

- žalobca mal v spore úspech ak dokázal svoje VP, ako aj vykonávanie služobnosti žalovaným → v tom prípade

  sudca vyslovil odsudzujúci rozsudok: “Žalovaný je povinný odstrániť rušivý stav, je povinn  nahradiť

  spôsobenú škodu a dať zábezpeku, že sa rušenie v budúcnosti nebude opakovať.“

- žalobca nedokázal VP k veci → žaloba sa zamietla + žalovaný bol oslobodený, hoci mu právo služobnosti

  vôbec nemuselo patriť

- v súčasnosti širšie použitie než v R, vzťahuje sa na všetky prípady rušenie VP

- Rakúske pr.(podľa R vzoru)obmedzuje použitie tejto žaloby len voči putatívnemu subjektu služobnosti

 

  1. Vysvetlite niektoré pojmy a zásady rímskeho dedičského práva: univerzálna sukcesia, predmet dedičstva, delačný dôvod, zásada jedného delačného dôvodu, raz dedič navždy dedič, princíp dispozičnej voľnosti, princíp príbuzenského pomeru.

univerzálnu (do všetkých práv alebo do všetkých povinností). Osobitným prípadom univerzálnej (celkovej) sukcesie je nadobudnutie dedičstva, kde sa odrazu nadobúda celý majetkový súbor, všetky aktíva a pasíva po zomretom.

dedenie sa ponúkalo zo závetu alebo zo zákona, preto závet a zá kon boli delačnými dôvodmi. Bolo výnimkou, že hoci sa niekto podľa zá kona mal zúčastniť na dedení, závet ho nepovolával dediť (alebo ho priamo vylučoval alebo ho vôbec nespomínal). V takých prípadoch sa ho vorilo o povolávaní proti závetu (vocatio contra testamentum alebo aj contra tabulas).

Ustálilo sa tiež, že dedenie ako univerzálna sukcesia sa v konkrétnom prípade muselo zakladať len na jednom dôvode: „Po nikom nemožno de diť sčasti na základe závetu a sčasti na základe zákona” (Nemo pro parte testa-tus, pro parte intestatus decedere potest - Iust. Inst. 2, 14, 5). Táto zásada v modernej dobe ani u nás neplatí.

Platila tiež zásada „raz dedič, navždy dedič” (semel heres, semper he res). Tejto zásade sa priečilo časové (dies) obmedzenie ustanovenia dediča, preto takéto obmedzenie so zreteľom na uprednostnenie závetu (favor tes tamenti) platilo za nenapísané. To isté platilo o pripojení rozväzovacej podmienky. Prípustná však bola odkladacia podmienka, keď sa dedič po volával dediť až v okamihu splnenia podmienky za predpokladu, že sa toh to okamihu dožije. Dôsledkom takejto podmienky bola nespravodlivosť, ak bolo ustanovenie za dediča viazané na negatívnu potestatívnu pod mienku napríklad tohto znenia: „XY nech je mojím dedičom, ak po celý svoj život neopustí Itáliu.” V tomto prípade až po smrti XY bolo jasné, či splnil podmienku, a len vtedy sa mohol ujať dedičstva. Východisko z tejto situácie našiel právnik Q. M u c i u s   Scaevola   pomocou tzv. cautio  Muciana - dedič sa mohol ujať dedičstva ihneď, ale musel dať zábezpeku, že dedičstvo vráti, ak by konal proti podmienke.

 

  1. Vzťah medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby v rímskom práve.

Ochrana držby a ochrana vlastníctva – ochrana držby – ide o ochranu držiteľa pred neoprávnenými zásahmi tretích. Prétor proti odňatiu držby alebo proti jej rušeniu vydával edikty a) adipiscendné – na dosiahnutie držby

      b) retenčné – na udržanie existujúcej držby

      c) rekuperačné – na znovuzískanie držby

                  – držiteľ dostal ochranu len preto, že vec držal. Len fakt držby bol predmetom dokazovania. Nie subjektívne právo držiteľa dostalo osobitnú ochranu, ale skutočnosť, že určitú vec niekto má alebo mal v držbe.

  1. ochranu držby nazývame posesórna ochrana a držobný spor posesórny spor. Opakom posesórnej ochrany bola petitórna ochrana, ktorá bola ochranou subjektívneho práva. Rozdiel bol v tom, že v posesórnom spore prétor nepripustil dôkaz o práve, kým v petitórnom spore dôkaz o fakte.

 1. právna ochrana držby

                        a) Interdictum uti possidetis- ak niekto niekoho v držbe nehnuteľnosti len rušil, bez toho, aby ho z tejto držby vypudil. Prétor ním zakazoval použitie násilia proti poslednému bezvadnému držiteľovi. Proti vadnému držiteľovi bola prípustná svojpomoc v duch proti násiliu je násilie dovolené.

                        b) Interdictum utrubi- na ochranu držby hnuteľných vecí. Chránil toho, kto mal v poslednom roku vec dlhšie v bezvadnej držbe a nie posledného bezvadného držiteľa. Obidva interdikty boli retenčnými interdiktmi, prípadne plnili aj rekuperačnú funkciu a súčasne boli aj prohibičnými interdiktmi (zakazujúcimi násilie).

                        c) Interdictum unde vi- chránil držiteľa proti tvrdému zásahu rušiteľa spočívajúcom v násilnom odňatí veci. Cieľom bolo odňatú vec vrátiť pôvodnému držiteľovi v podobe naturálnej reštitúcie alebo peňažnej náhrady, ako keby k odňatiu nikdy nebolo došlo. Predpokladom povolenia interdiktu okrem vadnej držby bolo, aby sa návrh na začatie konania podal do 1 roka od vykonaného násilia.

                        d) Interdictum de vi armata- išlo o ochranu držby proti násilnému odňatiu nehnuteľnej veci ozbrojenou skupinou ľudí. Vyžadovalo sa ozbrojené násilie. Odpadlo časové obmedzenie jednoročnou lehotou. Prétor nestrpel použitie protinásilia zo strany poškodeného.

                        e) Interdictum de precario- výprosa bola faktickým odovzdaním veci (najmä nehnuteľnosti) do odvolateľného požívania alebo užívania. Poskytovateľ ako vlastník alebo držiteľ povolil užívanie svojej veci. Obaja boli právne považovaní za držiteľov predmetu výprosy, poskytovateľ za civilného, výprosník za naturálneho, pričom rímske právo poskytovalo interdiktnú ochranu obom.. Výprosník v okamihu, keď sa zdráhal vydať výprosu, stal sa vadným držiteľom proti poskytovateľovi. Výprosník sa mohol brániť proti rušivým zásahom tretích retenčnými a rekuperačnými interdiktmi. Cisár Konštantín zaviedol momentarium, podľa ktorého každý naturálny držiteľ (aj otrok) mohol dosiahnuť súdnu ochranu držby.

 2. mimoprávna ochrana držby

 – svojpomoc – konanie smerujúce k ochrane práva bez pôsobenia štátneho orgánu, niekto sa domáha alebo vlastnou silou si bráni svoje právo

 – defenzívna svojpomoc- pri rušení držby

- ofenzívna- pri vyhnaní držiteľa alebo pri pokuse o vyhnanie

  – použitie svojpomoci sa pripúšťalo len voči tomu, kto sa pokúšal získať vec do držby vadným spôsobom. Musela mať znaky primeranosti. V prípade ozbrojeného násilia musela existovať bezprostredná časová kontinuita, t.j. aby napadnutý držiteľ okamžite odvrátil útok.

-ochrana vlastníckeho práva – neoprávnený zásah v dvoch smeroch – odňatie veci vlastníkovi (krádež, vypožičaná a nevrátená vec)-

- právna ochrana- rei vindicatio, actio Publicana, actio furti, condictio furtiva

- rušenie vlastníckeho práva (obmedzovanie vlastníka vo výkone vlastn. práva)- právna ochrana- actio negatoria

                                    – vlastník nemohol použiť svojpomoc, pretože by sa tým stal vadným držiteľom veci

                                    – aktívne legitimovaný sa nazýva  actor (žalobca)

                                    – pasívne legitimovaný sa nazýva reus (žalovaný)

                                    – povinnosť dokazovať má vždy ten, kto niečo tvrdí, nikdy nie ten, kto popiera

 1. rei vindicatio        – vlastnícka žaloba, ktorou nedržiaci kviritský vlastník žaluje držacieho nevlastníka o priznanie vlastníckeho práva a o vydanie veci

 – aktívne legitimovaný bol žalobca, ktorý musel dokázať nielen vlastnícke právo k predmetnej veci a jej totožnosť, ale aj držbu žalovaného. Dôkazné bremeno zaťažovalo výlučne žalobcu.

  – vlastníkom bol len ten, kto bol schopný náležite preukázať vlastnícke právo

 – pasívna legitimácia sa vzťahovala aj na nedržiteľa. Hovorilo sa o tzv. fiktívnom držiteľovi, ktorý držbu iba fingoval – kto sa falošne vydával za držiteľa a nechal sa žalovať, aby tým zrejme iného kryl

              – kto sa zlomyseľne zbavil držby, aby sa vyhol sporu

 – žalovaný mohol žalobu poprieť, a tým vstúpiť do sporu alebo mohol žalobu uznať a vec vydať, prípadne mohol mlčať a vec vydať bez popretia či uznania žalobcovho nároku, a tým si nechať otvorenú možnosť neskoršie (pri lepšej dôkaznej pozícii) ako žalobca žiadať vec späť. Napokon mohol odoprieť vstúpiť do sporu. Pri vecných žalobách neexistovala možnosť prinútiť žalovaného spolupôsobiť v spore.

- cieľom reivindikačnej žaloby bolo uložiť žalovanému povinnosť vec vydať za predpokladu, že žalobca dokázal vlastnícke právo

 – platila zásada peňažnej kondemnácie. Účelom reivindikácie, pre ktorú táto zásada tiež platila, však bola reštitúcia veci. A preto sudca ak zistil existenciu vlastníckeho práva žalobcu, nevyniesol odsudzujúci rozsudok, ktorý by musel nevyhnutne znieť na zaplatenie peňažnej sumy, ale najprv žalovaného osobitným reštitučným odkazom zaviazal vydať vec in natura s celým prírastkom. Ak žalovaný rozkazu vyhovel, sudca vyniesol oslobodzujúci rozsudok, ak nevyhovel, sudca vyniesol odsudzujúci rozsudok na zaplatenie peňažnej sumy. Ak žalovaný úmyselne odmietol naturálnu reštitúciu, sudca ho zaviazal na zaplatenie do výšky žalobcovho prísažného ocenenia, čím ho chcel nepriamo prinútiť k reštitúcii. Žalovaný, ktorý bol zaviazaný zaplatiť peňažnú sumu, sa právne považoval za vlastníka spornej veci, ktorú ako keby bol kúpil, pričom úspešný žalobca (predávajúci) nemal evikčnú povinnosť. Ak bol žalobca vlastníkom, žalovaný (kupujúci) nadobudol k res nec mancipi kviritské a k res mancipi bonitárne vlastníctvo.

 – predpoklady naturálnej reštitúcie – žalovaný poprel žalobu, avšak žalobca dostatočne preukázal vlastnícke právo a žalovaný potom splnil reštitučný rozkaz sudcu

                  – žalovaný uznal žalobu a vec vydal

                  – žalovaný síce mlčal, ale vec vydal

 – procesné námietky, ktoré sú k dispozícii žalovanému a) námietka predanej a odovzdanej veci (exceptio rei venditae et traditae)- ak žalovaný nadobudol mancipačnú vec kúpou, ale namiesto mancipácie ju od žalobcu dostal odovzdaním. Keďže v takomto prípade sa žalovaný mohol stať vlastníkom veci až vydržaním, bol až do vydržania vystavený prípadnej vlastníckej žalobe kviritského vlastníka. ktorý mu vec len odovzdal. Ak však žalovaný včas uplatnil (v štádiu in iure) a potom aj dostatočne preukázal (v štádiu apud iudicem) prétorom povolenú námietku predanej a odovzdanej veci, sudca ho oslobodil, t.j. žalovaný mal vec naďalej v držbe ako bonitárny vlastník, a to aj vtedy, ak žalobca bol bezpochyby kviritským vlastníkom danej veci.

                              b) námietka zlomyseľnosti (exceptio doli) – keď žalobca podľa civilného práva oprávnene žaloval, avšak prétor takéto jeho konanie podľa všeobecných predstáv o medziľudských vzťahoch považoval za príkre a nespravodlivé. Na odstránenie príkrosti vyplývajúcich z prísneho plnenia práva (civilného), resp. na ich zmiernenie udeľoval prétor žalovanému na jeho žiadosť obranu v podobe exceptio doli.

- exceptio doli sa najčastejšie uplatňovala v prípade, keď žalovaný držiteľ na predmetnú vec vynaložil náklady a vlastník žiadal podľa práva vydanie veci, odmietajúc nahradiť náklady.

- rozlišovali sa – nevyhnutné náklady- na zachovanie veci

                         – užitočné náklady- objektívne zhodnotili vec

- pomocou exceptio doli mohol žalovaný zadržiavať vec tak dlho, kým vlastník náklady neuhradil

                         – luxusné náklady- na skrášlenie veci – na ich náhradu nemal žalovaný nárok

            – aj zlomyseľný držiteľ mohol žiadať náhradu nevyhnutných nákladov

  1. držiteľ mohol od veci oddeliť všetko, čo k nej pripojil bez ohľadu na druh nákladu

 2. actio negatoria (zapieracia žaloba) – vlastník žaloval každého, kto si neoprávnene osvojoval vecné právo k jeho veci, a tým obmedzoval úplnosť vlastníckeho práva

 – aktívne legitimovaný bol držiaci vlastník veci, pasívne legitimovaný bol domnelý objekt služobnosti

 – intencia žaloby obsahovala tvrdenie žalobcu, že určitá služobnosť neexistuje, avšak takýto dôkaz bol akoby v rozpore s dôkazom o vlastníckom práve, ktorý mal žalobca vykonať

 – žalobca mal v spore úspech za predpokladu, že dokázal svoje vlastnícke právo, ako aj vykonávanie služobnosti žalovaným

3. actio Publiciana- prétorská žaloba, ktorá mala bonitárnemu vlastníkovi pomôcť, aby nadobudol kviritské vlastníctvo vydrzanim

- prétor ukladal sudcovi vo vindikačnej formule, aby v prospech žalobcu fingoval uplynutie vydržacej doby. Tak bonitárny vlastník získal takú právnu ochranu, akú mal kviritský vlastník.

 – actio Publiciana dávala nárok na vydanie veci bonitárnemu vlastníkovi, ak ju získal ex iusta causa a bona fide a na nadobudnutie kviritského vlastníctva mu chýbalo len uplynutie vydržacej doby

 – spor- prétor povolil bonitárnemu vlastníkovi, ktorý vec kúpil, publiciánsku žalobu, žalovaný sa bránil procesnou námietkou zákonne nadobudnutého vlastníckeho práva (exceptio iusti dominii). Žalovaný sa mohol dostať do výhodnejšieho postavenia voči žalobcovi (voči bonitárnemu vlastníkovi). Proti tejto procesnej námietke prétor chránil bonitárneho vlastníka na jeho návrh procesnou protinámietkou žalovaným žalobcovi predanej a odovzdanej veci (replicatio rei venditae et traditae), čím sa do výhodnejšieho postavenia dostal zasa žalobca. Ak bonitárny vlastník získal vec z iného právneho dôvodu (napr. darovaním), mal k dispozícii exceptio doli alebo replicatio doli. 

  1. Za akých okolností dochádzalo v Ríme k  prevodu vlastníctva pri kúpnej zmluve.

 

  1. Za akých predpokladov spôsobovalo odovzdanie (traditio) prevod kvirítskeho vlastníctva, kedy prevod civilnej držby a kedy len prevod detencie.

Predpoklady nadobudnutia kviritského vlastníctva, civilnej držby a detencie

- kviritské vlastníctvo – pre nadobudnutie res mancipi mancipáciou a in iure cessio

                                   – k res nec mancipi pomocou traditio a in iure cessio

                                  – okupáciou, ak okupant mal vo svojej faktickej moci vec nikoho s úmyslom si ju privlastniť

                                   – vydržanie

                                     – civilná držba

- civilná držba – skutočná a chcená moc osoby nad hmotnou vecou spojená s vôľou vec držať pre seba na základe platného právneho dôvodu, ktorý civilné právo uznávalo ako dôvod nadobudnutia kviritského vlastníctva

                  – kúpa. pôžička, darovanie, poskytnutie preddavku a vena, vecný odkaz, splnenie dlhu, uchopenie opustenej veci, dedenie, uchopenie veci zo spočívajúcej pozostalosti

 – civilná držba sa vyskytovala v týchto prípadoch – ak niekto získal vec na základe platného právneho dôvodu od nevlastníka /ak niekto získal vec na základe platného právneho dôvodu od vlastníka mancipačnú vec len na základe neformálneho odovzdania

- naturálna držba – skutočná a chcená moc jednotlivca nad hmotnou vecou spojená s vôľou túto vec držať pre iného na základe právneho dôvodu, ktorý civilné právo neuznávalo ako dôvod nadobudnutia kviritského vlastníctva

 – právnymi dôvodmi naturálnej držby boli vypožičanie, úschova, ručný záloh, nájom, árenda, príkaz, bezpríkazné konanie

  1. Zákonodarné zbierky cisára Justiniána a ich historickoprávny význam.

  –        J obnovil RP, že ho menil

  –        interpretoval R pramene a prispôsoboval ich novým pomerom

  –       snaha o zhrnutie celého RP, nielen cisárske, ale aj právo klasickej rímskej jurisprudencie

  –       ústredný koordinátor – právnik Tribonián

Codex Iustinianus

  1. zbierka cisárskych nariadení
  2. ako 1. kodifikačná úloha
  3. spracované z Gregoriánskeho, Hermogeniánskeho a Teodoziánskeho kódexu a neskorších cisárskych nariadení
  4. pomerne skoro prepracovaná

1) Instituiones

               –    553 nl

               –    1. zbierka, ktorú dal vypracovať

               –     vypracované na základe G instituiones

               –     učebnica práva

               –     platil ako zákon

               –     venovaná bola „mládeži túžiacej po znalosti práva“

               –     delí sa na 4 knihy – tituly – §    

2)  Digesta = pandectae (t.j. všetko obsahujúca)

                –    2. zbierka, ktorú dal vypracovať

                –    delenie na 50 kníh – delenie na tituly – delenie na fragmenty / leges – §

  1. každý fragment je výňatok len z jedného diela a na začiatku sa uvádza , z akého diela a od ktorého právnika pochádza
  2. prameň práva
  3. zbierka názorov rímskych právnikov
  4. po ich uzákonení sa prestali v právnej praxi používať spisy jednotlivých právnikov
  5. zachovalo sa v nich dedičstvo klasickej jurisprudencie
  6. zachytávajú vývoj od 1. st. BC – jistiniánska kodifikácia

3) Codex Iustinianus repetitae praelectionis

              –    prepracovanie Codex Iustinianus

              –    obsahuje cisárske nariadenia spracované v 12 knihách – tituly – cisárske nariadenia – §

1 + 2 + 3 = platili ako jedno dielo ;  od 16. st názov Corpus iuris civilis / Corpus iuris Iustinianus

4)  Novellae

                –    nové zákony, ktorými cisár zmenil niektoré ustanovenia

  1. akoby dodatky ku Corpus iuris
  2. mnohé sa týkali súkromného práva, najmä rodinného a dedičského
  3. mali prednosť pred Corpus iuris – v zmysle zásady neskorší zákon ruší prvší zákon“

 

  1. Zastúpenie pri právnom úkone, druhy, pojem plnej moci a jej význam pre zastúpeného v prípade jej prekročenia.

I. Priame zastúpenie

Pretože zmyslom právnych úkonov je uspokojovanie potrieb a záuj mov jednotlivých občanov, je zrejmé, že právne konať má ten, kto je zain teresovaný na právnom úkone. A predsa v historicky známych právnych poriadkoch sa vždy stretávame s prípadmi a situáciami, keď právny poria dok uznáva aj také právne úkony, ktoré konajúci nerobí pre seba, ale v zá ujme druhého. V takých prípadoch ide o zastúpenie.

Dnes je už celkom bežné bezprostredné, priame zastúpenie, ktorým sa rozumie, že niekto (zástupca) urobí právny úkon v mene inej samostat nej osoby (zastúpeného) s tým výsledkom, že účinky právneho úkonu sa viažu priamo na osobu zastúpeného. Forma priameho zastúpenia je po merne nová.

Než sa ustálila forma priameho zastúpenia, bolo treba objasniť rámec a podmienky jej pripustenia, aby v právnych stykoch medzi ľuďmi nenastal chaos. Presadila sa zásada, že zastúpený má vhodným spôsobom dať tre tím osobám na vedomie, že vstupuje do právnych vzťahov prostredníctvom zástupcu. Túto funkciu obstaráva plnomocenstvo. Je to jednostranný právny úkon zastúpeného adresovaný tretím osobám, kto rým zastúpený dáva najavo, kto a v akom rozsahu je oprávnený zaňho právne konať. Plnomocenstvo je smerodajné výlučne pre vonkajší vzťah, t.j. medzi zastúpeným a tretími osobami. Pre vnútorný vzťah medzi zastú peným a zástupcom je smerodajná alebo príkazná zmluva, alebo pracovná zmluva, alebo iný právny základ. Vymedzenie vnútorného a vonkajšieho vzťahu zastúpeného má význam najmä z hľadiska zodpovednosti zúčastne ných pri prekročení plnomocenstva zástupcom.

Rímske právo nepoznalo priame zastúpenie. Jeho prvky sa prejavovali len veľmi pozvoľna a útržkovité. Tento vývoj začal v klasickej dobe prétor tým, že pripustil procesné zastúpenie prostredníctvom splnomocnených správcov, kognitora a prokurátora (§17, III). Zdá sa, že inštitút splnomocnenej správy (praepositio procuratoria) sčasti ovplyvnil prenesenie priame ho zástupcu aj do mimoprocesných občianskych vzťahov, a to ako správcu všetkého majetku (procurator omnium bonorum) a správcu jednotlivej záleži tosti (procurator unius negotiationis), pokiaľ išlo o nadobudnutie držby a vlastníctva, aj v prípade svojprávnych zamestnancov (sui iuris), konkrétne kapitána lode (exercitor navis) a správcu hostinca (institor). Inak platilo, že prostredníctvom inej osoby nemožno nadobúdať (per extraneam personam nobis asquiri nonposse), že nikto nemôže zaväzovať druhého (alteri stipulari nemopotest - Ulp. D. 45, 1, 38, 17). Ak by sa taký pokus stal, bolo to možné právne dať do súladu dodatočným schválením (ratihabitio).

V starších právach aj v rímskom práve sa stretávame so situáciami, keď niekto koná za iného, ale na to sa používali iné myšlienkové formy a postu py. V rímskom práve týmto potrebám slúžilo konanie prostredníctvom volených orgánov, ďalej prostredníctvom podriadených osôb (syna, otro kov a pod.) a dôverníctva (konanie na „vernú ruku”). V rímskom súkrom nom práve sa konanie pre iných vyskytovalo len v malej miere jednak preto, lebo v období naturálneho hospodárenia a patriarchálnej rodiny sa nepociťovala jeho potreba, a jednak to nedovoľoval formálny charakter právnych úkonov. Potreba inštitútu zastúpenia naliehavo vystúpila do po predia najmä v období peňažno-výmenných vzťahov.

V oblasti verejného práva rímskeho právo už oddávna poznalo kona nie prostredníctvom volených orgánov (napr. magistrátov). V súkrom nom práve sa používalo iba v obmedzenej miere, najmä pri korporáciách (§ 28, II).

 

II. Nepriame zastúpenie

Pri právnych úkonoch podriadených osôb a otrokov sa rozlišovalo me dzi právnymi úkonmi, ktorými sa práva nadobúdali (nadobúdacie úko ny), a právnymi úkonmi, z ktorých vznikali záväzky (zaväzovacie úkony). Pokiaľ ide o nadobúdanie práv, všetko, čo podriadené osoby nadobúdali právnymi úkonmi, získavali priamo pre svojho nositeľa moci, lebo samy dlho nemali spôsobilosť na práva a povinnosti.

Záväzky z právnych úkonov podľa ius civile sa viazali len na konajúce osoby. Len prétor pripustil aj proti páter familias žaloby veriteľov z práv nych úkonov, ktoré urobili osoby nesvojprávne (alieni iuris) alebo otroci, tzv. adjektické žaloby (§ 61, VI, 4). Justiniánske právo len nepatrne rozšíri lo na tejto základni zaviazanosť z právnych úkonov urobených inými oso bami.

Poručníkovi a opatrovníkovi zákon priznával právo konať v záujme chránenstva (domini loco) a v dôsledku toho nadobúdali priamo pre chrá nencov držbu a vlastníctvo. Ale vo všetkých ostatných prípadoch nadobú dania vystupovali poručník a opatrovník len ako nepriami zástupcovia, t.j. konali síce na účet chránenca, ale vo svojom mene, preto nadobúdali pre seba; len ďalším úkonom prevádzali tieto práva na poručenca a opat-rovanca. Ak by tak poručník alebo opatrovník neurobil, prétor by priznal poručencovi (opatrovancovi) po skončení poručníctva alebo opatrovníc tva proti tútorovi a kurátorovi osobitnú žalobu (actio utilis) z príslušných právnych úkonov. Pravda, tútor a kurátor znášali aj záväzky z právnych úkonov, ktoré urobili v prospech chránenca. Preto prétor priznával aj tú torovi a kurátorovi po skončení tohto pomeru actiones utiles proti chrá nencom, ak chránenci neoslobodili bývalého tútora alebo kurátora zo záväzku.

Okrem uvedených prípadov nepriame zastúpenie prenikalo a upevňo valo sa pomocou troch ďalších inštitútov, a to jednak pomocou už spome nutej splnomocnenej správy, príkaznej zmluvy (mandatum - § 67, IV) a napokon obstarávaním cudzích záležitostí bez príkazu (negotorium gestio - § 70,1). V zásade na veci nič nemení, že správcami boli spravidla prepus-tenci patróna, a teda v istom zmysle podriadené osoby, a ich vnútorný vzťah sa kryl s patronátnym vzťahom. Treba mať na zreteli aj to, že príkaz {mandatum) pôvodne znamenal len jednotlivé poverenie (procurator unius negotiationis), nie však generálne poverenie.

Negotiorum gestio, ktorého cieľom bolo zámerné nepriame zastupova nie, uviedol do života až prétor priznaním žalôb zainteresovaným stra nám. Prednosťou obstarania cudzích záležitostí bez príkazu (negotiorum gestio) bolo, že ho bolo možné použiť aj na záležitosti, ktoré nemohli byť obsahom príkazu.

Od konca klasickej doby, vďaka pôsobeniu jurisprudencie, zbližovala sa splnomocnenecká správa s mandátom i s negotiorum gestio, a najmä sa pripustil generálny mandát. Vývoj potom vyvrcholil v tom zmysle, že kaž dého (generálneho i jednotlivého) správcu právne považovali za príkazní-ka, mandatára.

 

  1. Záväzok (obligatio), pojem, prvky, druhy záväzkov podľa dôvodu ich vzniku.

a) Záväzok a základné rozdelenie záväzkov 310-322/239-

 

Záväzok – vzťah medzi dlžníkom a veriteľom, v ktorom je dlžník práve povinný veriteľovi niečo plniť pod sankciou žaloby z exekúcie. Podstata záväzkov nespočíva v tom, aby sa nejaká vec alebo služobnosť stala našou, ale v tom, aby bol niekto donútený nám niečo dať alebo urobiť alebo zaručiť. Konkrétne z toho vyplýva, že pri záväzku je:

určitý osobný právny vzťah medzi určitým dlžníkom a určitým veriteľom. Len výnimočné je prípustná odchýlka, že namiesto dlžníka alebo veriteľa mohla do tohto vzťahu vstúpiť iná osoba ( napr. pri cesii)

určitý obsah

uznanie tohto vzťahu právnym poriadkom

Rimania nikdy nedospeli k tomu, aby právne uznali každú hodnotu medzi stranami, aj keď proti jej obsahu neboli nijaké námietky. K tomu došlo až oveľa neskoršie, v modernej dobe. Podľa prameňa vzniku delíme záväzky na:

-Kontrakty (ex contractu),

-Kvázikontrakty (quasi ex contractu),

-Protiprávne úkony(ex delicto),

-Kvázidelikty (quasi ex delicto).

A:Záväzky z kontraktov(obligationes ex contractu)

Boli to záväzkové vzťahy založené právnym úkonom. Tým bola zásadne len zmluva, iba výnimočne jednostranný úkon starého sakrálneho práva ako sľub v prospech božstva alebo administratívneho práva, sľub v prospech obce. Zmluva bola dvojstranným právnym úkonom, predpokladalo sa zjednotenie strán na podstatných prvkoch právneho úkonu nielen v ich vonkajšom prejave, ale najmä vo vôli zameranej na právom uznaný účel, na kauzu.

Obligácie(záväzky) z kontraktov delíme na:

Jednostranné (unilaterales) alebo jednostranne zaväzujúce zmluvy. Tu bola viazaná len jedna strana, druhá strana bola len oprávnená, a preto sa poskytovala len jedna žaloba, pre oprávneného proti zaviazanému, napr. pri pôžičke, stipulácií. Tieto záväzky boli štruktúrou jednoduchšie, staršie a procesná ochrana sa opierala o prísne pravo, teda záväzky stricti iuris. žaloby sa nazývali kondikcie.

dvojstranné (bilaterales), alebo dvojstranne zaväzujúce, že nimi boli viazane dve strany a teda každá strana bola zároveň dlžníkom i veriteľom, rozdeľovali sa ďalej na:

1. dvojstranne rovné – synalagmatické

vznikali z nich záväzky i nároky, každá strana bola voči protistrane veriteľom aj dlžníkom, patrili sem odplatne zmluvy, kúpna zmluva, nájomná…priznávali sa im dve rôzne žaloby, vzájomné nároky boli viazané na to, že každá strana ak sa nedohodlo, že mala plniť skôr, mohla zadržiavať svoje plnenie, dokiaľ sa jej neponúklo protiplnenie. Toto zádržné pravo sa zakladalo na bona fidei a rovnosti. Neskôr sa osamostatnilo ako námietka nesplnenej zmluvy, ak predávajúci žiadal kúpnu cenu bez toho, že by sám ponúkol predanú vec

2. dvojstranné nerovné

vždy vznikal hlavný nárok chránený pomocou actio directa, ale mohol vzniknúť aj protinárok ako vedľajší nárok, chránený podľa actio contraria, napr. z vypožičania vznikol hlavný nárok požičiavateľa na vrátenie vypožičanej veci, ale aj vedľajší napr. vypožičiavateľa na uhradenie nákladov vynaložených na vec, na uhradenie škody

Princípy najmä formalizmus, realizmus, konsenzualizmus, preto sa delili kontrakty na:

verbálne k. (verbis contrahi), pri ktorých sa okrem dohovoru strán žiadala určitá slovná forma, napr. stipuliatio, dotis dictio

literárne k. (litteris contrahi) charakterizovane formou zápisu do účtovných kníh – syngrafa, chirograf

reálne k. (re contrahi) pri ktorých sa na vzniku záväzku okrem zmluvného zjednotenia strán vyžadovalo aj odovzdanie veci, na vrátenie ktorej bude dlžník zaviazaný – pôžička, vypožičanie, úschova, ručný záloh

konsenzuálne k. (consensu contrahi) na vznik žalovateľného záväzku stačil neformálny konsenz, neformálne zjednotenie vôle strán na podstatných zložkách úkonu – kúpa, nájom, spoločenská zmluva, príkazná zmluva. Podstatu konsenzuálnych kontraktov možno stručne vyjadriť týmito osobitosťami:

konsenzuálnosť (súhlas strán na podstatných zložkách)

neformálnosť (strany voľne vyberú formu prejavu vôle a súhlasu)

zásada čistej záväznosti (záväzky vznikali len medzi stranami, nie voči tretím osobám)

dvojstrannosť (rovná alebo nerovná, odplatná alebo bezodplatná)

žalovateľnosť (sudca bral do úvahy priložené dohody, vedľajšie plnenia, skutočnosti narušujúce súhlas strán a kompenzačné podnety)

B:Záväzky z protiprávnych úkonov (o. ex delicto)

Vznikajú silou zákona zo zavineného porušenia práva, z deliktu a protiprávneho úkonu

Ako delikt hodnotené len určité skutkové podstaty vyznačené v práve civilnom a prétorskom

Do rámca záväzkového práva patrili len súkromné delikty, také, ktoré porušovali právo jednotlivca, jeho osobnosť, rodinu alebo majetok, nepatrili doň verejné trestné činy porušujúce verejný záujem, lebo tie patrili do trestného práva a boli stíhané vo verejnom trestnom procese.

Záväzky z deliktu sa od záväzkov zo zmlúv odlišovali nielen dôvodom a spôsobom vzniku, ale aj charakterom obsahu a právnej ochrany. Záväzok z deliktu vznikol silou zákona. Súkromný delikt spravidla spôsobuje hmotnú škodu a zmyslom záväzku by malo byť, aby škodca odškodnil poškodeného. Delikt nevyvolával náhradu škody, ale pokutu, trest, ktorý proti škodcovi mohol uplatniť poškodený alebo ktokoľvek iný. Na uplatnenie pokuty patrila poškodenému žaloba trestného charakteru actio poenalis, alebo odveta, či pokonávka. Neskôr určená pokuta napr. dvojnásobkom poškodenej veci. V spojitosti s tým boli známe penálne, vymáhajúce a zmiešané žaloby. Oproti kontraktom, delikty boli charakterizované, že uplatňovali zásady:

kumulatívnosti (spolupáchatelia museli odškodniť poškodeného každý v plnom rozsahu)

noxality (ak bol delikvent pod otcovskou mocou, poškodenému patrila žaloba proti pater familias – actio noxalis, ten mal zaplatiť pokutu alebo páchateľa vydať poškodenému)

individuálnosti (záväzky sa viazali iba na osobu páchateľa, boli neprenosné a nezdeditelné)

 
 C: Dohoda(pactum)

Bol to každý záväzkový dohovor, ktorý nepatril medzi žiadne z uznaných kontraktov, a preto podľa civilného práva nebol žalovateľný, vyvolával najviac námietku. Časom sa niektoré druhy dohôd stali žalovateľnými zásluhou prétora alebo cisárskeho zákonodarstva v poklasickej dobe

 

Záväzky ďalej rozdeľujeme aj na delené, kumulatívne, solidárne.

 

 

 

 

Záväzok – právny vzťah medzi dlžníkom a veriteľom, v dôsledku ktorého dlžník bol povinný z určitého právneho dôvodu veriteľovi niečo plniť, a ak riadne neplnil, veriteľ ho mohol žalovať žalobou in personam a potom podľa rozsudku exekvovať.

  1. pri záväzok je určitý osobný právny vzťah

      – určitý obsah

      – uznanie tohto vzťahu právnym poriadkom

      – druhy záväzkov – podľa právneho základu – civilné

                                                                            – prétorské

                                                                            – naturálne záväzky

                                   – z procesného hľadiska – záväzky prísneho práva

                                                                          – záväzky spočívajúce na dobromyseľnosti (bona fides)

                                   – z dôvodu ich vzniku – záväzky z kontraktov

                                                                      – záväzky z deliktov

      – justiniánsky systém záväzkov – kontrakty

                                                         – delikty

                                                         – kvázikontrakty

                                                         – kvázidelikty

- záväzky z kontraktov sa delili – jednostranné- zaviazaná bola len jedna strana

                                                  – dvojstranné – rovné- každá strana bola veriteľom aj dlžníkom zároveň (kúpna zmluva, nájomá zmluva, pracovná zmluva, zmluva o diele)

                                                – nerovné- vždy vznikal hlavný nárok chránený actio directa, ale za určitých predpokladov mohol vzniknúť aj protinárok ako vedľajší nárok chránený pomocou actio contraria (vypožičanie, úschova, príkaz, obstaranie záležitosti bez príkazu, poručníctvo)

            – formálne kontrakty

            – neformálne kontrakty

            – kauzálne kontrakty- všetky reálne a konsenzuálne kontrakty, z mimozmluvných úkonov traditio

  1. abstraktné kontrakty– všetky verbálne a literárne kontrakty, z mimozmluvných úkonov mancipatio, in iure cessio

  – podľa plnenia – onerózny kontrakt (pôžička s úrokmi, kúpa, nájom, z mimozmluvných mancipatio)

                            – lukratívny kontrakt (stipulatio, pôžička bez úrokov, vypožičanie (commodatum), úschova (depositum), ručný záloh (pignus), príkaz (mandatum), z mimozmluvných litis contestatio, in iure cessio, traditio, darovanie (donatio), testamentum)

- z hľadiska okamihu vzniku – všetky vznikajú okamihom zjednotenia vôle kontrahentov

- verbálne- v určitej slovnej forme (stipulatio, sponsio, dotis dictio, operarum promissio liberti)

 – literárne- v určitej písomnej forme (expensilatio, nomen transcripticium, syngrafa, chirograf)

 – reálne- a odovzdania veci na odôvodnenie kontraktu (mutuum, commodatum, depositum, pignus)

- konsenzuálne kontrakty- v akejkoľvek dovolenej forme na odôvodnenie kontraktu (kúpa, nájom, mandatum, societas)

            – právne úkony mortis causa a inter vivos

            – právne úkony scudzovacie a zaväzovacie

            – právne úkony majetkové a osobné

                – delené záväzky – na strane dlžníka alebo veriteľa sa zúčastnilo viac subjektov

                                         – záväzok sa delil na toľko samostatných a navzájom nezávislých záväzkov, koľko bolo zúčastnených subjektov ako dlžníkov alebo veriteľov. Veriteľ bol mohol vymáhať len naňho pripadajúcu časť a aj dlžník bol povinný plniť len naňho pripadajúcu časť.

            – kumulatívne záväzky- veriteľ mohol od každého z viacerých dlžníkov žiadať celé plnenie alebo dlžník bol povinný každému z viacerých veriteľov splniť celý záväzok. Bolo to najmä v prípade deliktu.

            – solidárne záväzky – keď jedno plnenie  

  1. patrí viacerým veriteľom proti jednému dlžníkovi tak, že každý z nich môže požadovať ad dlžníka celé plnenie. Ak však už dlžník raz splnil celé plnenie, lebo len na to je zaviazaný, oslobodzuje sa voči všetkým ostatným veriteľom (tzv. aktívna solidarita).

  b) je predmetom záväzku viacerých dlžníkov voči jednému veriteľovi tak, že každý z nich je povinný voči veriteľovi plniť celý dlh a veriteľ je oprávnený požadovať ho od ktoréhokoľvek dlžníka. Keď však bol raz dlh splnený, zanikne pohľadávka veriteľa voči všetkým dlžníkom (tzv. pasívna solidarita)

 – ex lege vznikla solidárna obligácia-

                                       a) najmä v prípade, ak išlo o obligáciu znejúcu na neoddeliteľné plnenie (napr. dvaja spoločne predali kupujúcemu určitý pozemok. Každý z predávajúcich bol povinný previesť na kupujúceho celý pozemok, ak však jeden z nich splnil túto povinnosť, obaja sa oslobodili spod záväzku.)

                                       b) z niektorých iných právnych vzťahov, napr. z poručníctva, z deliktov, pokiaľ išlo o reiperzekutórny nárok

 – z vôle zainteresovaných subjektov vznikol solidárny záväzok najmä v týchto prípadoch- 

                             a) stipuláciou- v prospech alebo na ťarchu viacerých osôb

                              b) damnačným odkazom (legatum per damnationem)- na ťarchu viacerých dedičov alebo viacerých odkazovníkov

 – dôvody zániku solidárnej obligácie

                              a) dôvody, ktoré zrušovali obligáciu vo vzťahu k všetkým veriteľom a dlžníkom (najmä splnenie, náhradné plnenie, kompenzácia, novácia, akceptilácia, náhodná nemožnosť plnenia a litiskontestácia). Litiskontestácia pri žalobe jedného veriteľa konzumovala žaloby ostatných veriteľov (tzv. konzumpčná konkurencia žalôb). Justinián odstránil tento konzumpčný účinok litiskontestácie. Nároky ostatných solidárnych veriteľov sa v dôsledku toho zrušili a konzumovali sa až vtedy, keď boli splnené (solučná konkurencia nárokov).

                              b) všetky ostatné dôvody pôsobili v zásade len vo vzťahu k jednotlivému veriteľovi alebo dlžníkovi, v osobe ktorého tento dôvod nastal, voči ostatným ostal obligačný vzťah nedotknutý.

 – zo samej solidarity nevyplývali bez ďalšieho nároky na vzájomné vyrovnanie prijatého dlhu medzi spoluveriteľmi alebo zaplateného dlhu medzi spoludlžníkmi. Záviselo to od právneho základu ich vnútorného vzťahu, teda od konkrétneho právneho vzťahu medzi nimi, napr. od spoločenskej zmluvy, od spoludedičstva alebo mohlo ísť aj o príkaznú zmluvu a pod.. Spoluveritelia alebo spoludlžníci mohli potom vyrovnanie uplatniť pomocou žaloby o rozdelenie spoluvlastníctva alebo spoločnej pozostalosti alebo žaloby z príkazu a pod

 

  1. Zodpovednosť dediča za dlhy viaznuce na pozostalosti.

Nadobudnutie dedičstva dedičom spôsobovalo, že dedičstvo splynulo, zlúčilo sa s majetkom dediča, pokiaľ išlo o aktíva, ako aj o pasíva zomreté ho. Ukázalo sa nevyhnutné v určitých prípadoch obmedziť zlúčenie ma jetkov a jeho dôsledky. Najmä pri pasívnom dedičstve bolo nebezpe čenstvo, že dedič bude zo svojho doplácať na úhradu dlhov zomretého, že z pozostalosti budú uspokojovaní aj veritelia dediča na úkor veriteľov zo mretého. Problémy vznikali aj vtedy, ak bolo po tom istom poručiteľovi viac dedičov. Záujem na obmedzení dôsledkov splynutia mali všetci dedi čia, tak domáci (nevyhnutní), ako aj cudzí (dobrovoľní). Záujem riešiť tieto nevýhodné situácie, vyplývajúce zo splynutia nadobudnutého dedičstva s vlastným majetkom dediča, podnietil prétora a jurisprudenciu vytvoriť niekoľko druhov obmedzenia zlúčenia dedičstva s majetkom dediča:

a) Separatio bonorum znamenalo oddelenie majetkov, teda dedičstva od vlastného majetku dediča, prakticky zabránenie ich zlúčeniu. Túto výho du prétor poskytol veriteľom zomretého na ich žiadosť, ak bolo dedičstvo pasívne. V dôsledku separácie dedičstvo (jeho predaj) slúžilo výlučne na uspokojenie veriteľov zomretého.    O oddelenie majetkov sa nemohli uchádzať vlastní veritelia dediča. V priebehu poklasického vývoja sa sepa-ratio bonorum značne modifikovala, predovšetkým v tom smere, že sa poskytovala len do 5 rokov a že uspokojení mohli byť aj odkazovníci a do konca za istých podmienok mohli o ňu žiadať aj vlastní veritelia dediča.

b) Benefícium abstinencii znamenalo výhodu zdržať sa nadobudnutia de dičstva; prétor ju priznával dedičom sui et necessarii, ktorí ipso iure nadobú dali  aj  pasívne  dedičstvo.  Ak dedič  nijakým  činom  ešte  neprevzal dedičstvo, ani nijako nezasiahol do dedičských vecí, mohol mu prétor po voliť, aby v určenej lehote (tempus ad deliberandum) pred ním výslovne vy hlásil, že sa zdržiava prevziať zodpovednosť vyplývajúcu z nadobudnutia dedičstva. Dôsledkom toho bolo, že predaj dedičstva s cieľom uspokojiť veriteľov sa uskutočnil v mene zomretého (jeho postihovala infamia) a že veritelia mohli byť uspokojení len z pozostalosti, preto nemohli siahnuť na vlastný majetok dediča, nech ho nadobudol kedykoľvek.

c) Benefícium separationis bola výhoda oddelenia majetkov, ktorú vytvo rila klasická jurisprudencia v prospech otroka ako nevyhnutného dediča. Od spomínanej separatio bonorum sa odlišovala tým, že tu sa otrok (heres ne-cessarius) stával efektívnym dedičom, lebo prétor mu nepriznal benefícium abstinendi a v prípade dedenia sa dedičstvo odpredalo na uspokojenie veri teľov zomretého. Infamia postihla dediča (veďspravidla preto ho poručiteľ prepustil na slobodu a určil za dediča), avšak dedičia nemohli siahnuť na jeho majetok, ktorý by nadobudol v budúcnosti.

d) Benefícium inventáru - výhoda súpisu, ktorú zaviedol Justinián v pro spech heredes voluntarii, aby ich primal prijať dedičstvo, o ktorom sa pred pokladalo, že bude pasívne. Ak dedič do tridsiatich dní po tom, čo sa dozvedel o dedení, dal notárovi (tabularius) spísať aktíva dedičstva, a tiež ak prijal dedičstvo, ručil veriteľom za dlhy zomretého iba do výšky v súpise zachytených aktív (intra vires hereditatis). Veriteľov uspokojil v takom pora dí, v akom sa hlásili.*

Podľa Občianskeho zákonníka dedič zodpovedá za dlhy poručiteľa do výšky ceny nado budnutého dedičstva.

Podľa Občianskeho zákonníka dedič nadobúda dedičstvo automaticky už smrťou poru čiteľa.

 

 

  1. Zodpovednosť za nesplnenie záväzku: príčinný vzťah a zavinenie (druhy a stupne).

Otázka č. 81?

 

References

  1. ^ Návrat na detail prednášky (nechodimnaprednasky.sk)
  2. ^ Stiahnuť prednášku (nechodimnaprednasky.sk)
  3. ^ Trnavská univerzita (nechodimnaprednasky.sk)
  4. ^ Právnická fakulta (nechodimnaprednasky.sk)
  5. ^ Rímske právo (nechodimnaprednasky.sk)

Bing: ziskat pozicku (source)

You can follow any responses to this entry through the RSS 2.0 feed. You can leave a response, or trackback from your own site.

COMMENTS

No Comments

There are no comments posted yet. Be the first one!

Leave a Reply