Blikajúce svetlá, ozdoby po babičke, salónky a sviečky, presná sorta vianočného stromčeka, dochucovanie zemiakového šalátu a balenie darčekov na poslednú chvíľu.
Moje tvrdošijné trvanie na nemenných rituáloch sa občas menilo na paródiu, ale i tak to bolo príjemné. Veľký výdych v nekonečných dostihoch bežných dní. Alino vravieval, že keby nejestvovali Vianoce, museli by sme si ich vymyslieť. Je to víkend celého roka, možnosť rozplynúť sa v ničnerobení. Aj keby ste chceli pracovať, nemôžete, pretože nepracuje nikto. Až po štedrej večeri – dovtedy sa šprint do cieľovej rovinky každou minútou zrýchľuje.
To, na čo som sa tešil najviac, bol až nasledujúci deň. Koro, ako milovník slovných hračiek, ho nazýval Prvý škriatok vianočný. Vymyslel to ešte kedysi, pred vyše dvadsiatimi rokmi, keď sme s naším pravidelným stretávaním začali.
K starému domu nad mestom sa po ceste zaviatej snehom takmer nedalo dostať. Všetci v rádiách a televíziách tak urputne vzývali biele Vianoce, až naozaj prišli a rozhodli sa nás z tejto mánie vyliečiť. S Korom, Alinom a Vikym sme to brali ako tradičnú prípravu na náš večer, šikovne sme si kliesnili cestu k bráne hrdzavými lopatami. Poznali sme sa už dve tretiny života, od začiatku strednej školy, toho podivného pekla, na ktorého trápnosti a depresiu človek zvyčajne spomína so zasneným úsmevom, pričom mumle o starých zlatých časoch.
Ja teda nie! Ani moji traja spoločníci. Koro čoskoro začal predstierať záujem o svoje premočené topánky, a o to, či sa náhodou nerozbili fľaše s alkoholom, významne pokašliaval, pričom trúsil niečo o „slabom materiáli“, z ktorého je stvorený. Už sme aj tak boli takmer hotoví.
Dom nad mestom stál na kopci, obkolesený vinohradmi a riedkym hájikom, na ktorý sa postupne zmenila pôvodná záhrada. Marhule a čerešne vymrzli, jablone a hrušky prerástli jasene a duby, sotva viditeľné cestičky strážila nepriestupná baza. Patrilo to tu mojim starým rodičom, ktorí v dome pôvodne žili, potom otcovi a mame – a tí rodové bremeno podarovali mne. V súlade s rodinnou tradíciou sme všetko nechávali chátrať. Na väčšie opravy som nemal peniaze, no bývať sa tu dalo, čo som raz za čas využíval, keď som zatúžil po samote a úteku z pochmúrneho bytu. Z nostalgie som nič nechcel predať, zariadenie som nemenil a nepremiestňoval. Táto konzerva mi úplne vyhovovala. Čas tu už roky stál, bez ohľadu na okolitý svet. Dalo sa na to spoľahnúť. Vošli ste a veci poslušne čakali na svojich miestach ako pred dvadsiatimi, tridsiatimi, štyridsiatimi rokmi.
Úvodný vlhký chlad zahnal oheň v kozube. Elektrické obvody so stareckým bzučaním a vzdychaním priviedli prúd z nachýleného dreveného stĺpu pri bráne. Voda opäť vytryskla z hĺbok prastarého vodovodu a mohol som umyť zaprášené poháre a taniere. Stmievalo sa a výbojka jediného kandelábra v okolí začala šíriť fialovkasté svetlo do vysokých závejov, ktorými si cez deň razili cestu veselí sánkari. Asfaltka za bránou bola kľukatá a pre jej strmosť ju deti z okolia nazývali Smrtka.
Opäť my štyria, opäť rovnaký deň. Dnes už dvadsiaty druhý raz. Povedal to znenazdajky Alino a my sme mu bez rátania rokov uverili.
Život nás akosi zdolával. Ja som celú jeseň strávil posedávaním na balkóne ženského pavilónu, v tom ústave, ktorého názov obsahuje to nepríjemné slovo na O. So svojou mamou, ktorá fajčila jednu od druhej, dovolili jej to, nič tým už nemohla pokaziť. Mohla ísť von len so mnou alebo so sestričkou. Najviac mi utkveli v pamäti nedele: podvečerné svetlo, ticho, nič sa nehýbe, len sem-tam parkom prebehne mačka. Čo k tomu povedať – celý život neznášam cigaretový dym a priame slnko. Neustále mi svietilo do očí, no vydržal som. Chcel som byť ešte s ňou.
Na začiatku vtipkovala o platine, o tom vzácnom kove, ktorý zbožňovala v prsteňoch a retiazkach a ktorého je teraz plná, vďaka chemoterapii. Medzi ženami na oddelení vznikali priateľstvá, hlboké a rýchle. Času tam nebolo nazvyš. Celý život som sa správal ako dieťa, teraz som si zrazu uvedomil, že už je konečne čas dospieť. Došlo mi to, keď som mamu v náručí ukladal do vane, bez vlasov ako batoľa. Dokonalá výmena rolí.
No dobre, dobre. O týchto veciach sme sa tu nerozprávali – na tomto mieste, v tomto dome, skrátka, neexistovali. Koro nehovoril o prepitom otcovi a depresívnej matke, o ktorých sa, okrem svojej vlastnej rodiny, musel starať. Nespomínal, preňho mimoriadne zábavné, slovenské príslovie o troch grošoch. Platiť musel vždy on a na dlžoby nemyslel. Viky si neťažkal na odťažitú manželku, ktorá sa správala, akoby ju vytesali zo žuly, ani na domácu atmosféru, pripomínajúcu chladiaci box v luxusnej reštaurácii. Alino, večne umorený a ovešaný deťmi, nevzdychal pri rúbaní dreva a nepredvádzal, ako mu famózne praská v kĺboch.