Půjčky Praha

Celé je to najmä v tom, čo si myslíme sami o sebe. Jan Mühlfeit nedávno absolvoval niekoľko prednášok aj na Slovensku a chystá ďalšie.

Microsoft je jedna z najväčších a najvplyvnejších firiem sveta. Bolo ťažké dostať sa do jej vedenia?

Myslím si, že dôležité je myslenie prvej ligy. Keď si ľudia myslia, že majú hrať prvú ligu – a je jedno, či je to v umení, politike, biznise, alebo v športe – tak ju hrajú. Možno spadnú načas do druhej ligy, ale vrátia sa do prvej. Ak si myslia, že patria do divízie, tak skončia v okresnej lige. Ono to totiž funguje tak, že čo si o sebe myslíme, to sa odráža v tom, čo cítime a to, čo cítime, sa odráža v tom, čo robíme. A to, čo robíme, sa potom odráža vo výsledkoch. Keď som sa prvý raz stretol s Billom Gatesom, on mal 100 miliárd dolárov a ja mladomanželskú pôžičku. Správal som sa k nemu však ako rovný k rovnému.

Pracovali ste po Gate­sovom boku mnoho rokov. Pomysleli ste si niekedy, že budete mať za priateľa takúto osobnosť?

Neplánoval som byť kamarátom Billa Gatesa, ale stalo sa to. Je dôležité chodiť medzi týchto ľudí. V Microsofte som začínal na nízkej úrovni, ale vždy, keď bol nejaký seminár, sedával som v prvých radoch, aby som s tými ľuďmi mohol komunikovať a získavať od nich vedomosti. Súčasne tiež ovplyvňovať to, čo si myslia. A oni si ma pamätali a potom, keď navštevovali pobočku v Prahe, mal som to istým spôsobom uľahčené. České príslovie: Sedávej, panenko, v koutě, budeš-li hodná, najdou tě, je zločinom na duši českého národa. Ak by Popoluška sedela doma v kúte, dodnes by nenašla svojho princa…

Je teda dôležité, aby si človeka v tom prvom rade všimli?

To rozhodne! Spomínam si, že keď som na začiatku stretával BillaGatesaalebo Steva Ballmera, tak som to sám bral, akoby to boli olympijské hry. A bol som dobre pripravený. Skoro si všimli, že hoci som mal na starosti Česko a Slovensko, nehovoril som len o svojom biznise, ale o tom, čo by korporácia mala robiť v Európe alebo po celom svete. Snažil som vymaniť z toho svojho vyčleneného boxu. Každý máme na starosti tú svoju škatuľku, ale keď sa chceme presadiť, musíme z nej často vykukovať von.

Lenže ako má človek získať sebavedomie, keď napríklad, ako tvrdíte na svojich prednáškach, súčasný systém často potláča naše silné stránky už v škole?

Zaplaťpánboh, mal som skvelých učiteľov. Totiž, každé dieťa sa narodí ako originál. Problém je ten, že od nás všetci chcú, aby sme sa správali ako kópie. Neustále nás porovnávajú s ostatnými. Mal som pani učiteľku Poláčkovú, ktorá videla, že nemám výtvarné nadanie a keby ma chcela potrestať, dá mi kresliť. Videla však, že viem počítať a za trest mi dávala disproporciálne úlohy z počtov. Je správne robiť to, v čom sú ľudia dobrí. Funguje to aj v športe. Keď som ako chalan začal hrať tenis, mal som nadváhu 15 kíl. Predseda klubu mi povedal: ,Ty sa venuj radšej zápaseniu, v tenise sa nikdy nepresadíš! Od toho dňa som namiesto troch rožkov jedol len jeden, začal som behať, trénoval som tenis a do roka som bol číslo jeden v klube! Pokiaľ rodičia vravia dieťaťu, že je nemehlo a v živote nič nedokáže, môžu ho odrovnať na celý život.

Lenže darmo sa bude rodič týmito radami riadiť, keď v škole učiteľ dieťa nepodporí, naopak, zahanbí ho pred spolužiakmi. To sa predsa stáva…

Presne! Lebo keď sa deti hrajú, sú vizionári, sú spokojné a šťastné. Školstvo v našich krajinách je drilovanie a zabíjanie ľudského talentu. Ak je niekto slabý v matematike a driluje ju na úkor toho, v čom je dobrý, nikdy sa z neho nestane šampión. Žijeme krátko na to, aby sme robili veci, v ktorých sme priemerní. Podľa prieskumu Gallupovho inštitútu len 17 % ľudí z dvoch miliónov, ktorých oslovili, pracujú v zamestnaní, kde využívajú svoje silné stránky. Zvyšok pracuje pre peniaze. Ich potenciál zostáva nevyužitý. V každom dieťati by sme mali od malička hľadať jeho unikátnosť, skrytý talent, to, čo v ňom je najlepšie.

Ako podľa vás bude vyzerať školstvo v budúcnosti?

Učitelia budú najmä koučami. Komenského škola hrou je o tom, že študent sa niečo naučí, ale naučí sa to zábavnou formou. Učiteľ by mal byť čiastočne mentorom, ktorý odovzdáva vedomosti žiakovi, kouč sa potom chytrými otázkami snaží zo žiaka vytiahnuť, čo v ňom je. Koučovanie vyžaduje od učiteľov viac času, ale tie deti si to budú oveľa dlhšie pamätať. Sú totiž do vzdelávacieho procesu zapojené a to je viac, ako keď im to vysvetíte mentorsky. Vtip je v tom, že koučovaný žiak si myslí, že na to prišiel sám a čo je dôležité, povie to vlastnými slovami. Ja som napríklad odmietal naučiť sa niečo naspamäť. Chcel som interpretovať vedomosť a nie ju po učiteľovi odprednášať ako papagáj. Rovnako napríklad odmietam učiť sa naspamäť scenár relácie, ktorú mám v televízii. Človek by mal byť autentický. To potom úzko súvisí s charizmou.

Ako?

Charizmatickí ľudia sú sami sebou, nehrajú sa na niekoho iného. Človek dokáže za 17 milisekúnd rozpoznať, že ten druhý nie je autentický. Nedávno som v Bratislave na túto tému prednášal Ženám s. r. o. a malo to veľký úspech. Charizmu spájam aj s tým, či ľudia robia to, na čo majú talent. Nepoznám žiadneho virtuóza alebo úspešného šampióna v akejkoľvek ľudskej činnosti, aby nebol charizmatický.

Nemôže tá autentickosť niekedy pôsobiť negatívne?

Samozrejme, že charizma sa dá použiť aj negatívne. Stalin aj Hitler boli charizmatickí. Inšpirovali a zmanipulovali ľudí, keď charizmu použili negatívne. Ľudí môžeš inšpirovať dvomi spôsobmi – citmi a láskou k niečomu tak, že vytvoríš emočné puto. To je v podstate na celý život. Ale tiež ich môžeš inšpirovať strachom. Heslo mafie je – zastreľ jedného, poučíš tisíce ďalších. Problém je, že keď sa strach pominie, tak je koniec, už ťa neinšpiruje, nemotivuje. Preto diktátori končia väčšinou veľmi škaredo.

Platí, že charizmatickí ľudia sú extroverti?

Keď si vezmeme Steva Jobsa, Billa Gatesa, Gándhího… To boli veľkí introverti. A boli charizmatickí.

Čo by mal mať líder, aby za ním išli masy?

Sú to dve veci. Autentickosť a vízia. Môj obdiv vždy patril Stevovi Jobsovi a Billovi Gatesovi. A to napriek tomu, že sme si ako firmy konkurovali. Jobs napríklad vôbec nebol vynikajúci manažér, no bol skvelý líder. Veď si zoberte, akí lojálni sú zákazníci Applu. Bill Gates a Steve Jobs vytvorili doslova technologické náboženstvá.

Ale vizionárov majú ľudia väčšinou za bláznov…

Každý vizionár je blázon, ktorý najskôr zblbne sám seba a potom aj ostatných. Už Albert Einstein vyhlásil, že len blázni menia svet… Keď Bill Gates povedal: „Počítač na každom stole!“ mal 18 rokov. Bolo to v polovici 70. rokov a počítače mali obrovské rozmery. Nikto si to vtedy nevedel predstaviť. Alebo iný príklad, keď Roger Banister zabehol míľu pod štyri minúty, len týždeň predtým lekári tvrdili, že to fyzicky nie je možné a nikto to nik­dy nezabehne. Stalo sa to. O mesiac to pod štyri minúty zabehlo 32 ľudí a do roka 300. My si totiž vytvárame často bariéry v našom myslení. Vizionár tieto bariéry prelamuje.

V súčasnosti robíte kouča aj českým misskám. Cítite sa medzi krásnymi ženami ako ryba vo vode?

(smiech) Áno, ale pre to som to fakt nezačal robiť. Na začiatku som o modelingu nevedel nič, ale zaujímalo ma, ako veľmi sa to líši od športu, od umenia, od biznisu. Každá z nich má svoje okruhy tém, v ktorých ich koučujem, ako dievčatá vyzerajú, je výhra v genetickej lotérii. Ale keď pôjdu na svetovú súťaž, musia ukázať aj niečo ďalšie. A tam je to práve o autentickosti, aké sú presvedčivé, v čom sú výnimočné, aký silný majú príbeh. Je to aj o emocionálnej inteligencii a o sebadôvere.

Kto je Jan Mühlfeit

Český manažér, kouč a mentor. Skoro 22 rokov pôsobil vo firme Microsoft, z toho 15 rokov v najužšom vedení. Dnes je poradcom pre vládne a medzinárodne organizácie, ako sú AIESEC, Svetové ekonomické fórum, Európska komisia či OECD. Napriek tomu, čo dokázal, je pevne nohami na zemi. „Pokojne jazdím metrom, električkou, pretože je to rýchlejšie. Nad toto som povznesený. Po Európe lietam v economy triede – pre jednu žemľu si predsa nekúpim biznis triedu,“ prezradil.